Dnes oni, vtedy my

Súdiac podľa príspevkov na rôznych diskusných fórach, drvivá väčšina Slovákov je proti prijatiu povinných kvót utečencov.

Ako sa patrí na svojstojný národ, sme za dobrovoľnosť a dobrovoľne sme ochotní prijať asi 150 utečencov. Keď zoberieme do úvahy skutočné počty utečencov, ktorí sú už v Európe, náš postoj v podstate znamená, že nie sme ochotní pomôcť...

Tento svoj postoj prirodzene odôvodňujeme obozretnosťou vďaka ktorej sme na rozdiel od naivnej a krátkozrakej západnej Európy utečencov prekukli. Podľa nás sa sem utečenci valia so zámerom islamizovať a počas tejto islamizácie parazitovať a vyciciavať naše sociálne systémy. Dôkazom by tu malo byť aj to, že utečenci neostávajú v utečeneckom lágri hneď v prvej krajine, do ktorej sa dostanú, ale snažia sa ísť ďalej...

Bude to už pomaly 50 rokov odvtedy, ako v roku 1968 Československo okupovali naši komunistickí „spojenci“. Na Západ vtedy z Československa emigrovalo asi 80 000 ľudí. Ja som bol jedným z nich a teda čo tu píšem je moja osobná skúsenosť a nie niečo odpísane zo „slniečkárskych“ médií.

Predovšetkým sme neostávali hneď v utečeneckých lágroch v prvej krajine do ktorej sme sa dostali, ale snažili sme sa ísť ďalej. U mňa tou prvou krajinou bolo Anglicko, kam sa mi podarilo odísť ešte legálne na jazykový kurz, pár mesiacov predtým, ako zase zatvorili železnú oponu. Mal som v úmysle hneď odísť do Austrália, ale nakoniec to trvalo asi pol roka, kým som sa tam dostal.

V Austrálii imigranti boli ubytovaní tiež v lágroch – ja som sa dostal do lágra menom Leightonfield North. Bolo nás tam z Československa niekoľko desiatok. Austrálska vláda nám platila nejakú minimálnu podporu, z ktorej sme platili za ubytovanie a stravu. Ostávalo nám len doslova pár dolárov (presne si už nepamätám, ale možno 5 AUD týždenne) na drobné útraty.

Do lágra za nami chodili z akéhosi úradu práce a snažili sa nás zamestnať. Ja som tomuto tlaku statočne odolával, pretože som sa pripravoval na nostrifikačné skúšky. Teoreticky by sa dalo povedať, že som vtedy parazitoval, pretože som len konzumoval a nič neprodukoval. Skúšky som však s Božou pomocou spravil a behom pár týždňov som sa zamestnal v United Dental Hospital of Sydney, keďže som zubný lekár.

Asi po mesiaci som si prenajal byt a z lágra som odišiel. A tak sme sa všetci rozpŕchli po celej krajine. Na daniach som potom za tých zhruba 20 rokov zaplatil Austrálii asi 500 krát toľko, ako som na počiatku dostal. (Nie 500% čiže 5 krát toľko, ale 500 krát toľko.) A urobil som tam aj pár užitočných veci – napríklad založil som stomatologickú ambulanciu v štvrti, kde ešte nebola a táto tam funguje doteraz. Nedavno som kalkuloval, že asi 10 000 Austrálčanom som dal zuby do poriadku. Moja dizertácia je tam doteraz v knižnici a už ju aj digitalizovali...

A napokon – emigrovali sme so zámerom komunizovať, šíriť komunistickú ideológiu? To teda rozhodne nie – pravý opak je pravdou. Všemožne sme sa snažili odporovať komunizmu, ktorý vtedy chcel opanovať celý svet. Na osobnej úrovni sme sa snažili odkrývať komunistické lži medzi svojimi priateľmi a potom aj inak – podľa svojich možností a schopností. Ja som napríklad hodne písal tzv. Letters to the Editor. Vcelku myslím, že sme prispeli svojou troškou do mlyna. A krajine, ktorá nás prichýlila sme boli na úžitok.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo