Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
30. máj 2016

Zabudnutí z Veľkej vojny [1]

Od roku 2014 si Francúzi pravidelne pripomínajú sté výročie Veľkej vojny, čo je ich názov používaný pre Prvú svetovú vojnu. Názov konfliktu a význam prikladaný jeho komemorácii odrážajú skutočnosť, že to bola posledná víťazná vojna, keď sa Francúzsko ešte mohlo považovať za svetovú vojenskú veľmoc.
Zabudnutí z Veľkej vojny [1]

Okrem toho podstatná časť bojov sa udiala práve na jeho území. Väčšie a menšie spomienky sa preto stále organizujú po celej krajine a vyvrcholia v roku 2018. Je otázkou, či sa v nich nájde zmienka o katolíckych laikoch a klerikoch, ktorí si hromadne plnili svoju vlasteneckú povinnosť. A to aj napriek programu vlády, ktorá ich najskôr tridsať rokov prenasledovala, aby ich potom zmobilizovala na front.

Nástup republiky v 80. rokoch 19. storočia prináša vládu ľavicových liberálov, z ktorých mnohí sú členmi slobodomurárskych spolkov. Odtiaľ pramení ich odpor voči dvom skupinám obyvateľstva; monarchistom a katolíkom. Na prvý zásah do náboženskej slobody netreba dlho čakať. Je ním školská reforma, podľa ktorej má byť školstvo bezplatné, povinné a laické. Jej realizátorom je Jules Ferry, relatívne umiernený republikán a slobodomurár, ktorý však nemôže nevedieť, že už pred reformou bolo 85 % detí v školách a  mestské verejné školy sú od roku 1833 bezplatné. Povinné a bezplatné školstvo teda nie je žiadnou novinkou, ako sa to vláda snaží prezentovať. Ide jej hlavne o ten tretí ideologický dôvod, ktorého cieľom je „vytrhnúť Francúzov spod vplyvu cirkvi“, keďže takmer 30 % detí je v konfesionálnych školách (viac ako polovica dievčenských škôl je spravovaná rehoľami).

Útok na školstvo

To, že prvý útok je vedený práve na školstvo, nie je vôbec náhoda. Či už umiernení, alebo radikálni republikáni, všetci uvažujú a konajú podľa Quinetovho programu na elimináciu katolicizmu. Edgar Quinet, ako vzorový predstaviteľ fanatického antiklerikalizmu, už v 1850 publikuje svoje návrhy na zničenie katolicizmu nastolením monopolu vo vzdelávaní. Odvtedy sa jeho tézy šíria cez sieť slobodomurárskych spolkov, ktoré priberajú nových členov najmä v laickom školstve. Samotný Ferry sa hlási k týmto myšlienkam, ktoré však majú ďaleko od obyčajného presviedčania. To, čo Quinet ponúka a doslova požaduje od republikánov, je násilné „skoncovanie s katolizicmom“ cez diktatúru laicizmu, použitím totalitných metód, pozastavením ľudských práv, slobody vyznania a svedomia.

Prvoradým terčom reformy je školstvo spravované kongregáciami, ktoré závisia priamo od Ríma, nie od diecéz, a tak nie sú podriadené Konkordátu. Tu treba obmedziť slobodu vzdelávania vyžadovaním povolenia pre prevádzku školy. Napriek protestom obyvateľstva je 261 kláštorov obsadených, zatvorených a rehoľníci násilne vyhostení. Takmer 6-tisíc rehoľníkov, predovšetkým jezuitov, musí opustiť krajinu hľadajúc útočisko v okolitých krajinách, ale aj mimo Európy. Reforma pokračuje aj po odchode Ferryho. Na rade je verejné školstvo, v ňom podľa zákona z roku 1886 dochádza k násilnej laicizácii personálu. 3-tisíc bratov a 15-tisíc rehoľných sestier má zákaz vyučovať.

Dodatočné vládne dekréty v osemdiesiatych rokoch rozširujú záber antiklerikálneho tlaku na zvyšok spoločnosti. Rehoľné sestry musia opustiť nemocnice, vojenskí duchovní sú zrušení, väzenskí tiež. Kňazi už nemajú právo kandidovať, kostolné zvony musia byť ticho, procesie sú zakázané. Policajná administratíva v spolupráci s radikálnymi starostami je zneužívaná na sledovanie kňazov. Ich kázne sú monitorované a tí, čo vyjadria nesúhlas s režimom, sú stíhaní a postavení pred súd. Rodí sa nové laicistické náboženstvo Republiky, ktoré sa však dokáže presadiť len tak, že sa porušuje zákon.

Na postupujúci republikánsky klerikalizmus reaguje Vatikán ústupčivo. Encyklika Rerum Novarum prináša dôraz na sociálne otázky, čím sa má prekonať prehlbujúca sa priepasť medzi republikánmi a monarchistami. O rok nato sa pápež Lev XIII. osobitne prihovára francúzskym katolíkom encyklikou Au Millieu des Sollicitudes, v ktorej ich vyzýva, aby „prijali republiku a podvolili sa jej“. Reakcia na ňu však je vlažná na oboch stranách. Konzervatívcov, ktorí ju prijali, je pomerne málo a ešte aj tí strácajú svoje pozície po najbližších voľbách. Ľavicoví republikáni to považujú za taktický krok Svätej stolice, ktorý má otupiť ich snahu o vytlačenie cirkvi z verejného života. Síce aj u nich sa politická scéna triešti, ale antiklerikálna otázka ich zatiaľ všetkých drží pokope.

Zbližovanie sa konzervatívcov s republikou (ralliement) sa teda zatiaľ nekoná a antiklerikálny tlak sa na prelome storočí znásobuje, keď ľavicoví republikáni výrazne posilňujú svoje parlamentné pozície pod vplyvom aféry Dreyfus. Po rozpustení asumpcionistov v roku 1900 prichádza o rok zákon o asociáciách (alebo aj zákon o spolkoch). Povolenie už nepotrebujú len rehoľné školy, ale aj samotné rehole. 3000 katolíckych škôl, ktoré predpokladali, že zákon sa ich netýka, lebo boli zriadené pred jeho prijatím, bolo zatvorených. Každá kongregácia, ktorá v súlade so zákonom požiadala o povolenie, dostala zápornú odpoveď. Búrlivé parlamentné debaty však odhaľujú pravý zámer tohto zákona. Nie je to ani o slobode spolčovania sa, ani o školstve. Cieľom je zabratie majetku kongregácií, o veľkosti ktorého kolujú nadhodnotené správy. V júli 1904 je zákaz vyučovania rozšírený na všetky kongregácie. Ich školy sú zapečatené.

Diplomatické styky s Vatikánom, kde pred rokom bol zvolený Pius X., sú prerušené. Premiér Combes ide až tak ďaleko, že sám začne vymenovávať biskupov. Počas týchto troch rokov muselo opustiť Francúzsko do 60-tisíc rehoľníkov. Zatvorených bolo 17-tisíc rehoľných domov vrátane škôl a charitných domov, niektoré za asistencie armády. Myšlienka slobody vzdelávania, ktorá stála na začiatku tohto proticirkevného ťaženia, je pošliapaná.

O nuansy sa nestaráme

V rovnakom čase štátom vedený antikatolicizmus zasahuje aj laikov, konkrétne v armáde, v ktorej pretrvávajú sympatie k minulému režimu. Na jeseň 1904 vypláva na povrch „aféra osobných kariet“, ktorá odhalí kádrovanie dôstojníkov podľa systému vypracovaného v lóži Veľkého Orientu. Verejnosť sa dozvedá, že počas štyroch rokov bolo náboženské vyznanie v armáde tajne monitorované a dokumentované. Jeden krížik v osobnom liste vojaka označuje bežného katolíka, dva krížiky dostáva ten praktizujúci. Títo sú odstavení od akéhokoľvek kariérneho postupu. Prepuknutie aféry vyvoláva pád vlády v januári 1905.

Inzercia

Ani nová vláda však nemá záujem o upokojenie situácie. Už v lete prichádza na rad zákon, o ktorom radikálni ľavičiari hovorili už štyridsať rokov; odluka cirkvi od štátu. Majetok cirkvi (katolíckej, protestantskej a židovskej) prechádza do vlastníctva štátu, ktorý navyše ruší rozpočet pre kult. Políciou vedená násilná inventarizácia počas roka 1906 vyvoláva nepokoje a odpor obyvateľstva. Zákon, ktorý už aj umiernená tlač nazýva „zákon o ozbíjaní“, je ostro odsúdený pápežom v encyklike Vehementer. Právne nejasnosti so správou cirkevného majetku sú doriešené až v roku 1907, keď sa kňazi stávajú „nájomníkmi“ v kostoloch, bez listu vlastníctva.

Agresivitu antiklerikálnych republikánov na prelome 19. a 20. storočia asi najlepšie vykresľuje výrok Julesa Guesdeho, parlamentného vodcu rodiacich sa socialistov: „Socialistická strana nerozlišuje medzi legálnymi a nelegálnymi prostriedkami a o tieto nuansy sa vôbec nestará“. V každom prípade s narastajúcou hrozbou vojnového konfliktu radikalizmus republikánov stráca na intenzite. Vojna si žiada Posvätnú Úniu, akýsi zjednotený „národný front“, ktorý má pomôcť zabudnúť na všetky tie drastické perzekúcie posledných tridsiatich rokov. Farár Jean Quercy slúži omšu v predvečer mobilizácie: „Videl som vzadu ľudí, ktorí dvadsať rokov neprekročili prah kostola. Starosta, ktorý tu nevošiel ani pri pohreboch, stojí pri kropeničke. Učiteľka, ktorá verí len v Rousseaua a Tolstého, je na kolenách v kaplnke Panny Márie. Kováč, predseda miestneho klubu voľnomyšlienkarov, sedí v tmavom kúte pri vstupe. Všetky pohľady sú upreté na mňa, dávajúceho im cez slzy požehnanie.“

 

Zdroje:

Gabriel de Broglie: Histoire politique de la Revue de Deux Mondes de 1829 à 1979, Librairie Académique Perrin

L’Eglise face à la Guerre, L‘Homme Nouveau, hors-série n.16

Jean Sévillia: Historiquement correct, Editions Perrin

Philippe Nemo: Les deux Républiques françaises, Editions PUF

Odporúčame

Blog
Dokážu Francúzi zrušiť zákon o homomanželstvách?

Dokážu Francúzi zrušiť zákon o homomanželstvách? (výber z blogov)

O niektorých zákonoch sa hovorí, že sú nezvrátiteľné. Najmä tie týkajúce sa spoločnosti sú pre mnohých výsledkom nezastaviteľného vývoja a symbolom pokroku. Príklad francúzskeho zákona o 35-hodinovom pracovnom týždni, ktorého demontáže sme dnes svedkami, však naznačuje, že to s trvácnosťou sociálnych a societálnych zákonov nie je také jednoznačné.

Blog
Sú viera, veda a rozum v rozpore?

Sú viera, veda a rozum v rozpore?

Kritici kresťanstva často podsúvajú tvrdenie, že viera je v protiklade s vedeckým pokrokom a dokonca aj so zdravým rozumom. Táto námietka je zaujímavá a často spomínaná v teologických a filozofických knihách. Je medzi vierou a vedou naozaj neprekonateľná priepasť?

Blog
Tak, toto sa mi ešte nestalo!

Tak, toto sa mi ešte nestalo!

Prerokovanie pripomienok je nástroj rozvinutej demokratickej spoločnosti, kde občianska spoločnosť má možnosť participovať na veciach verejných. Zarazilo ma, že pri vstupe do budovy ministerstva chceli to, čo doteraz v živote nik odo mňa nežiadal. Odovzdať nahrávacie zariadenie, alebo mobilný telefón.