Bol samoukom, nedokončil ani gymnázium. Neskôr sa do Svätého Jura vrátil a študoval na piaristickom gymnáziu. Mal geniálnu pamäť. Pred nástupom do gymnázia vedel maďarsky, nemecky, slovensky a hebrejsky, neskôr k tomu pridal anglicky, srbsky, francúzsky, taliansky, turecky, grécky a perzský jazyk. Bol autorom mnohých kníh, jazykovedných, cestopisných a politologických.

   Všade sa cítil ako doma. Vždy ho vábilo, aby spísal, čo zažil, vzrušovali ho iba novoty, neznáme a predtým neobjavené javy.

   Jeho prvá cesta do Orientu bola v r. 1857. Štyri roky prežil v Istanbule, ako vychovávateľ, bol aj vysokým funkcionárom Otomanskej ríši. Konvertoval na islam a putoval po Európanmi neprebádaných oblastiach Ázie. Na druhú cestu v r. 1861 získal z Uhorskej akadémie vied v Budapešti štipendium.   V Ázii hľadal pravlasť Maďarov, nenašiel ju. Neskôr napísal, že keď sa vrátil do Maďarska, cítil sa tam opustenejší ako v pustatinách Ázie. 

   Žil aj v Londýne, stal sa členom Britskej kráľovskej zemepisnej spoločnosti a spriatelil sa s mnohým osobnosťami. Ako slávny cestovateľ, spisovateľ a orientalista napísal: „Zem, kde som uzrel svetlo sveta, kde ma matka kolísala a kde som strávil žiarivé dni svojej mladosti, tá zem je mojou vlasťou a ňou aj navždy zostane.“ Bol to Svätý Jur a Uhorsko.

   Mal negatívny postoj ku kresťanstvu. Tvrdil, že jeho skúsenosť z piaristického gymnázia vo Svätom Jure prispeli k tomu, že sa stal ľahostajným k viere.

   Bol neustále veselý a výrečný, povedal, že vďaka svojmu písaniu zabudol na všetko zlé a bol šťastný. Pri práci dokázal diktovať aj trom pisárom naraz.

   V živote býval často hladný. Konštatoval, že človek dokáže znášať útrapy, ak si na ne zvykal už v detstve.

   Odcitujem niekoľko jeho výrokov:

- Sediac nerušene za písacím stolom som poznal radostný pocit slobody a nezávislosti.

- Literárne úspechy dosiahnuté dlhoročnou vytrvalou prácou majú v sebe zvláštne čaro, nemôžu ich zmenšovať ani najnepriateľskejší kritici.

- Viacej radosti a potešenia nachádzam v namáhavej práci, ako v jej výsledku.

- Milióny ľudí na Západe predstierajú, že sú kresťania, pritom v Boha v skutočnosti neveria.

- Pred mojim zrakom vždy defilovala budúcnosť a nie minulosť.

- Nie každému bolo dopriate si zachovať duchovnú sviežosť až do staroby.

   Držal sa zásady Nulla dies sine linea – Žiadny deň bez riadka. V celom živote ho podľa jeho slov, vždy poháňala bezhraničná ctižiadostivosť, nesmierna ambicióznosť a nekonečný hlad po aktivitách.

   Chcel Európanov podnietiť k priaznivejšiemu posudzovaniu moslimských spoločenstiev v Ázii. Napísal knihu Islam v XIX. storočí. Hovorí o starej sláve čias, keď boli stúpenci Koránu nositeľmi pochodne modernej civilizácie na Zemi.

   Konštatoval že vo vtedajšom Rakúsku pôvod, postavenie a titul, prípadne pokrytectvo a podlizovanie, boli cnosti, ktoré sa cenili viac, ako všetka múdrosť sveta. Bol proti ruskej cárskej tyranii, aj proti ich vojne s Tureckom. Často kritizoval kolonializmus, najmä anglický, ale aj chválil pôsobenie Anglicka napr. v Ázii.

   Keď mal 70 rokov, napísal, že sa teší mentálnemu a fyzickému zdraviu. V starobe vyhlásil: Boj je u konca a predsa sa neskončil... Na konci života môžem povedať: Bol to úmorný ale krásne prežitý deň.

PS: Medzi riadkami píše, že za mnohé články a knihy mu vtedy platili honoráre, takže bol väčšinou finančne nezávislý. Silno sa to líši s dneškom, keď za publicistickú a spisovateľskú činnosť, v ktorej sú roky vzdelávania a práce, sa temer nič neplatí.

    Knihu Ármin Vámbéry: Moje životné zápasy napísal autor v r. 1905, keď ju aj vydal. Slovenský preklad z maďarčiny výborne urobil Kálmán Petöcz. Vydal ju OZ Vámbéry v Dunajskej Strede, vydavateľstvo Lilium Aurum v r. 2022.