Pred dvoma mesiacmi zahraničím otriasol rozsudok, ktorým sa v USA zmenil historický precedens o afirmatívnej akcií, ktorá mala pomôcť zabezpečovať rovnosť medzi rôznymi rasovými menšinami.

Uvedomujem si, že táto téma obsahuje veľa nuans avšak snažila som sa urobiť hlbšiu analýzu o tejto problematike, ktorá čaká a neminie ani jeden štát vrátane nás.

Rastúci záujem verejnosti o problematiku rovnosti, tolerancie a spoločenskej diverzity ma prinútil venovať sa porovnaniu a vysvetleniu vyrovnávacích opatrení inak nazývaných aj pozitívna diskriminácia alebo afirmatívna akcia.

Čo znamená pojem afirmatívna akcia?

Je vysvetlená ako :”Politika, pri ktorej sa v oblasti zamestnania, vzdelávania alebo podnikania zvýhodňujú ľudia patriaci k znevýhodneným skupinám na základe faktorov ako je rasa, farba kože, náboženstvo, pohlavie, sexuálna orientácia, zdravotné postihnutie alebo národnosť za účelom poskytnutia rovnakých príležitostí.”

Krátka história 

Opatrenia afirmatívnej akcie boli najprv aplikované v Spojených štátoch ako odozva na Afroamerické hnutie za občianske práva. 

Jedno z prvých opatrení, ktoré boli prijaté na federálnej úrovni na zabezpečenie rovnosti “odklepol” prezident J. F. Kennedy v roku 1961 právnym aktom nazvaným “Executive Order 10925”, ktorým nariadil, že projekty financované federálnym dotáciami budú brať do úvahy vyrovnávanie opatrenia pri zamestnávaní bez ohľadu na rasu uchádzača.

Následne v roku 1964 sa prijal článok 7 Aktu Občianskych práv (Title VII od the Civil Rights Act), ktorý chránil zamestnancov a uchádzačov o zamestnanie pred diskrimináciou zakladajúcej sa na rase, náboženstve, pohlaví, národnosti avšak neodsúhlasil skupinové preferencie.

Všetky ostatné americké právne akty len nadväzovali a ďalej rozvíjali základnú myšlienku, ktorú položil J.F. Kennedy.

Výhody a nevýhody afirmatívnej akcie:

Výhody:

• Podpora málopočetnej alebo znevýhodnenej skupiny ľudí v pracovnoprávnych vzťahoch, sociálnej rovine a v kultúre
• Náprava systémových chýb, ktoré sa dialo v minulosti a podľa niektorých pretrvávajú
• Chudobnejší členovia menšín majú možnosť zapojiť sa do spoločnosti a uplatniť sa na trhu práce rýchlejšie 

Nevýhody:

• Zvýhodňovanie jednej skupiny na úkor druhej na základe antidiskriminačných dôvodov 
• Prijímanie uchádzačov a zamestnancov na základe skupinových čŕt a nie na základe individuálnych schopností a zručností 
• Ponúkanie "ľahkého východiska" pre menej schopných jednotlivcov na úkor šikovnejších 

Historická zmena precedensu v USA (rozdsudok "Students for Fair Admissions v. Harvard”)

Pokúsim sa opísať rozsudok zrozumiteľne a v skratke.

Skupina študentov ázijskej rasy podala žalobu na Harvardskú univerzitu kvôli diskriminácii Ázijčanov pri prijímacích skúškach na univerzitu. Všetky tzv. “Ivy leagues” univerzity v USA praktizovali pri výberových konaniach a skúškach metódy, ktoré boli zamerané na povahové vlastnosti uchádzača, jeho sociálnu situáciu (chudobný alebo bohatý), rasu a národnosť. 
 

Kvôli excelentným výkonom a vysokej miere IQ medzi Azijatmi sa Harvard uchýlil k čoraz rapídnejším odmietnutiam študentov danej rasy na úkor Afro - Američanov. Pri výsluchoch sa dokázalo, že zatiaľ čo stredoškolskí študenti ázijského pôvodu mali len 12,7% šancu byť prijatí na Harvard u Afroameričanov bolo toto číslo takmer 5x väčšie, čo znamená, že Afroameričania mali až 56% šancu sa dostať na spomínanú univerzitu.

Boli predložené dôkazy, ktoré hovorili, že prestížne univerzity na čele s Harvadrom odvôvodňujú vylučovanie študentov kvôli tomu, že sú “menej priateľský, a majú najhoršie osobné kvality zo všetkých rás.”

Obžaloba rovnako upozornila na fakt, že percento prijatých Azijatov na univerzitu sa za poslednú dekádu takmer nezmenilo a ostáva stagnovať napriek tomu, že percento Azijatov v celkovej populácii stúplo a je na 6%.

Škola sa bránila faktom, že každý rok jej príde takmer 40 000 žiadostí a jej maximálna kapacita je 2000. Obžalovaní uviedli, že škola musí nájsť spôsob ako vylúčiť toľké množstvo ľudí napriek tomu, že spĺňajú všetky možné kritériá.

Ako námietku na stagnujúcej percentá uviedli, že počet ázijských študentov narástol zo 17% na 21% za dekádu.

Finálny rozsudok 

Väčšinový názor Najvyššieho súd (Supreme Court), ktorý reprezentoval sudca Justice Roberts napísal, že clausla Ochrany rovnosti, ktorá je zakotvená v 14. dodatku Ústavy USA hovorí o správaní sa “bez ohľadu na rozdiely rasové, národnostné…”, a preto sa musí aplikovať na každého jedného bez rozdielu. Napísal: “Eliminovanie rasovej diskriminácie znamená elimináciu všetkej (diskriminácie). Nakoniec dodal: “Garancia ochrany rovnosti nemôže znamenať jednu vec keď sa aplikuje na jedného jednotlivca a niečo iné keď sa aplikuje na človeka inej farby pleti.”

V tomto prípade prehral Harvard, ktorý odteraz nemôže pri prihláškach na ich univerzitu požadovať informáciu o rase jednotlivca.

Pravica hovorí o výbornom rozsudku, ktorým sa prestane diskriminovať na základe rasy v mene rovnosti, zatiaľ čo lavica vidí v rozsudku prehĺbenie systémové rasizmu, ktorý považuje za jeden z najväčších problémov USA. Prikladám článok TU

Ako je na tom Slovensko?

Ústavný súd SR v roku 2005 rozhodol o protiústavnosti afirmatívnej akcie, ktorá nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1 prvá veta Ústavy SR.

Vláda SR podala návrh na konanie o súlade právnych predpisov , a teda určitých ustanovení antidiskriminačného zákona s článkami Ústavy SR.

Ústavný súd dospel k záveru, že absentujúce kritéria ako predmet, obsah, metódy v § 8 ods. 8 zákona č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon) idú proti princípom právnej istoty. 

Prijatím pozitívnych (vyrovnávacích) opatrení sa zakladá zvýhodnenie (pozitívna diskriminácia) osôb, ktoré súvisí s rasovým alebo etnickým pôvodom.

Rovnsko sa opomenutím dočasnosti osobitných vyrovnávacích opatrení ako rozhodujúceho faktora sa môže stať základom pre tzv. prevrátenú diskrimináciu iných skupín osôb bez toho, aby na to existoval ústavne akceptovateľný základ.

Z tohto nálezu ústavného súdu vyplýva, že v ústavnom poriadku Slovenskej republiky sa uznáva ako všeobecne akceptovaný prístup k zabezpečeniu rovnosti v právach len také vychýlenie z univerzálneho chápania rovnosti (zákazu diskriminácie), ktoré má výslovný ústavný základ reagujúci na prirodzené nerovnosti medzi ľuďmi, ktorých nevyrovnávanie prostredníctvom zákonných opatrení by mohlo viesť k neodôvodnenej tvrdosti voči určitým skupinám osôb (napríklad mladiství, ženy, zdravotne postihnuté osoby)

Prevzaté zo:TU

Záver

Zatiaľ čo afirmatívna akcia môže pomôcť jedincom, ktorý sú v spoločnosti znevýhodnení na základe skupinových čŕt, koniec - koncov nás privádza do “mentálnej slučky” diskriminácie a rovnosti, ktoré sú veľmi subjektívnymi pojmami. 

Ak sa chceme vyhnúť diskriminácii nemôžeme prihliadať na pohlavie, farbu pleti, národnosť, náboženstvo, ale na schopnosti, vedomosti a zručnosti jednotlivca, ktoré mu skôr pomôžu dosiahnuť finančný úspech alebo ho “vytiahnuť z chudoby”. Kvalifikácia sa musí diať na základe objektívne merateľných prvkov, ktoré je možné dosiahnuť tvrdou prácou a snahou zlepšiť svoje postavenie v spoločnosti. 

V práci nepotrebujeme vedieť či Vás sused pochádza z Turecka, ale potrebujete sa vedieť spoľahnúť na jeho úsudok, spoľahlivosť, vedomosti a zručnosti na základe ktorých prácu získal.

Z afirmatívnej akcie benefituje málokto ak vôbec niekto. Rozhodnutie nakoniec bude na nás všetkých či uprednostníme rôznorodosť (diverzitu) alebo merateľné výsledky. Či chceme spĺňať kvóty alebo ísť proti prúdu s kvalifikovanými zamestnancami. Dovolím si použiť hyperbolu… 

Je to ako rozhodnúť sa medzi peknou ženou s “prázdnou hlavou” alebo “škaredým káčatkom” s výborným intelektom. 
 

Terézia Mičianiková