Spoločenská diskusia o obmedzení "komunistického"zákona o umelom ukončení tehotenstva prebieha na Slovensku už od 90.rokov minulého storočia. Hoci v tom čase ešte neexistovali liberálne politické strany a neexistoval ani tragikomický zápas liberálov a konzervatívcov tak ako ho poznáme dnes a politické strany s názvom "kresťanské/kresťanská" mali oveľa lepšie spoločenské a politické postavenie, nepodarilo sa podstatne zmeniť znenie interrupčného zákona ani zoznam medicínskych indikácií interrupcií, ktoré sú v platnosti len s úplne minimálnymi zmenami skutočne ešte od 80.rokov 20.storočia.
Medicínska veda za posledných 40 rokov prešla neuveriteľným rozvojom. Dnes je trendom liečiť už plod v tele matky, dokonca aj invazívne. Trendom je nielen fetálna medicína, ale aj pokrok v zobrazovacích a biochemických diagnostických metódach (napríklad 4D ultrazvuk alebo analýza DNA plodu z krvi matky). Trendom v postnatálnej starostlivosti o novorodencov sú hospice pre deti s vážnym telesným poškodením a nepriaznivou prognózou.
V súčasnosti teda už neplatí tak ako kedysi: "To chcete aby sa po narodení trápil?" Alebo: "Chcete si pokaziť život?"
Dnešné možnosti paliatívnej starostlivosti sú už na takej úrovni, že dieťa vo vážnom alebo kritickom stave, ktorému nevieme liečbou zlepšiť jeho prognózu, nemusí po narodení vôbec cítiť bolesť, čiže sa už nemusí trápiť a môže dôstojne zomrieť prirodzeným spôsobom, resp.s pomocou analgetík a základnej nutričnej podpory keď príde jeho čas. Napriek tomu sme ešte aj v 21. storočí svedkami toho ako lekár alebo zdravotná sestra vytvárajú neprimeraný tlak a priamo nabádajú tehotnú ženu na ukončenie gravidity s poškodeným plodom. Stáva sa aj to, že žena čaká pôrod dieťaťa so závažnou vrodenou chybou alebo genetickým syndrómom a narodí sa buď úplne zdravé dieťa alebo dieťa s vrodenou chybou, ktorá vitálne dieťa neohrozuje.
V oveľa menšej miere je dôvodom umelého ukončenia tehotenstva ohrozenie života alebo zdravia ženy. Tehotenstvo z medicínskej vitálnej indikácie je možné ukončiť prakticky kedykoľvek, ale
zdravotné dôvody matky alebo plodu sú indikáciou na umelé ukončenie tehotenstva len v minimálnom počte k celkovému počtu vykonaných interrupcií. V roku 2022 to bolo približne len 10%. (údaj NCZI). Z tohto pohľadu je dôležité pozornosť zamerať na tie interrupcie, ktoré predstavujú 90%z celkového počtu a sú vykonané bez medicínskej indikácie, len na žiadosť ženy-matky do 12.týždňa vývoja plodu.
Ukončenie tehotenstva sa ponúka ako preferovaná možnosť v ťažkej životnej situácii, v situácii, s ktorou tehotná žena nepočítala. Žiaľ takáto je skutočnosť a dnes je (odhadom) len menšina lekárov, ktorí by uvažovali žene v ťažkej životnej situácii poskytnúť aj niečo iné-hoci organizácií,ktoré pomôcť alebo aspoň poradiť vedia, je na Slovensku hneď niekoľko. Na lekárskych kongresoch, workshopoch, ale aj v odbornej literatúre je takmer pri každej téme, ktorá sa dotýka diagnózy s infaustnou prognózou alebo vážnym genetickým syndrómom ponúknutá možnosť poradiť žene tehotenstvo ukončiť bez zmienky o inej alternatíve. Príkladom za všetky môže byť Downov syndróm, najčastejší genetický syndróm vôbec, ktorého deň dokonca 21.marca celosvetovo oslavujeme (!). Približne 70% životov plodov s Downovým syndrómom je v USA prenatálne vedome a cielene ukončených, na údajne civilizačne vyspelom Islande ide dokonca prakticky o 100% (otázka na zamyslenie- ak by sme skutočne uznali, že išlo o ľudí a nielen plody alebo akési zhluky buniek, bola by to genocída?).
Takto dopadla veda a odbor, ktorého cieľom má byť ochrana života a zdravia, a ktorého základný eticky kódex po stáročia odporúčal: "Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu".
Pokiaľ ide o umelé ukončenie tehotenstva bez medicínskej indikácie (a vôbec bez udania dôvodu), dnes existujú lekári, ktorí interrupciu vykonajú a po zákroku utekajú porodiť dieťa inej ženy. Pre týchto lekárov je to jednoducho súčasť ich práce a zákrok ako každý iný a s časom a s každou ďalšou vykonanou interrupciou sa táto skutočnosť v nich posilňuje.
Na Slovensku môžeme predpokladať vplyv 40 rokov komunistickej ideológie, ktorá nebrala ohľad na individualitu človeka a umelé ukončenie tehotenstva považovala za výdobytok pracujúceho ľudu (a pracujúcej ženy) a oslobodenie od tradičných morálnych, etických alebo nebodaj kresťanských zásad. Už o niečo ťažšie sa vysvetľuje liberalizácia interrupcií v západnej Európe a USA, hoci môzeme predpokladať vplyv sexuálnej revolúcie 60.rokov a objavenie prvej antikoncepčnej tabletky, ktorá úplnú "slobodu" bez následkov nepriniesla.
Pokiaľ ide špecificky o gynekológov a pôrodníkov-staršej generácie, ktorá svoju prax u nás začínala za minulého režimu, sa nikto nepýtal. Každý musel umelé ukončenie tehotenstva absolvovať v rámci výkonu svojej praxe,neexistovala výhrada vo svedomí. A tento postoj a názor, že gynekológ/pôrodník  je povinný v rámci svojej profesie vykonať umelé ukončenie tehotenstva ostáva v spoločnosti prítomný aj dnes. Mladí lekári sú pri nástupe do praxe s týmto postojom konfrontovaní prakticky okamžite a hoci vedenia kliník a oddelení (väčšinou práve starší lekári so skúsenosťou minulého režimu) rešpektujú možnosť výhrady vo svedomí (lebo ju rešpektovať musia), už od začiatku pracovného pomeru dochádza k rozdeleniu na lekárov takých a tých druhých. Ak si zoberieme, že motívom lekárov, ktorí nechcú vykonávať interrupcie, je rešpektovanie a ochrana ľudského života už vo včasnej fáze vývoja, ide o významný rozdiel v hodnotovej a názorovej pozícii dvoch skupín lekárov, ktorú nemožno ignorovať.
Napriek tomu sú lekári, ktorí interrupcie nechcú vykonávať často nespravodlivo onálepkovaní kolegami, ženskými organizáciami, občianskymi združeniami a mnohými aj mienkotvornými médiami za "panbíčkárov, náboženských fanatikov a stredovekých tmárov".
Vychádza ich presvedčenie a dôvod na výhradu vo svedomí len z akejsi slepej náboženskej príslušnosti?
Poďme sa na to pozrieť!

Podstatou toho,prečo lekári nechcú vykonávať interrupcie je rešpektovanie jednoduchého biologického faktu, že život človeka vzniká momentom počatia, resp.splynutia pohlavných buniek. V ľudskej biológii skutočne neexistuje iný moment, ktorý by sme mohli považovať za tento štartovací bod. Od momentu počatia sa ešte objaví niekoľko dôležitých bodov ako napríklad ukončenie organogenézy (vytvorenie základu orgánov) približne v 10.týždni alebo pripravenosť samostatne dýchať približne od 24.týždňa vývoja. Všimnime si, že v rámci ontogenézy (vývoja konkrétneho jedinca) používame slovo "približne", pretože my len predpokladáme, že daný jedinec prešiel daným vývojom, resp.uvedené schopnosti získal, exaktne to dokázať nevieme. Čo však dokázať vieme je to, že vznikol nový ľudský organizmus, nový ľudský život definovaný vlastnou DNA, vlastným metabolizmom a čoraz viac aj vlastným životným priestorom hoci vo vnútri iného žijúceho organizmu, s ktorým je jeho život nevyhnutne previazaný, a od ktorého je závislý. Táto závislosť vytvára jedinečné spojenie matky a dieťaťa v prenatálnej fáze vývoja, v rámci ktorého matka svoje dieťa kompletne vyživuje a akékoľvek rozhodnutie tento stav zmeniť prakticky znamená jeho smrť alebo vážne poškodenie.
Pri umelom ukončení tehotenstva ide o vedomé a cielené ukončenie tehotnosti a ľudského života. Pojem "prerušenie tehotenstva", ktorý používa súčasná legislatíva, a ktorý je všeobecne zaužívaný je nepresný a zavádzajúci. Ľudský život bol ukončený, neobnoví sa. Možno bude v živote ženy ďalšie tehotenstvo, ale bude s iným plodom,ten prvý sa už nevráti.
Ak by teda išlo o akékoľvek iné skutočnosti a vplyv na plod, ktorý by neznamenali jeho poškodenie alebo smrť, poďme polemizovať o etickom a morálnom rozsahu daného skutku a rôznych právach.
V zákone o umelom ukončení tehotenstva ale dávame ženám priamo možnosť vedome a dobrovoľne ukončiť život svojho dieťaťa. A hoci to aj nazývame reprodukčným právom ženy, samotná reprodukcia už prebehla, je vykonaná. Dieťa bolo počaté a vyvíja sa. Čiže aj v tomto smere a pohľade ide o hlbokú (a obávame sa, že vedomú a cielenú) nepresnosť. Interrupcia nemože byť reprodukčným právom. Rôzne spôsoby antikoncepcie áno, interrupcia nie.
Umelé ukončenie tehotenstva vedome a cielene ukončí ľudský život a toto je dôvod spoločenských sporov, hádok, ktorých svedkami sme už vyše 30 rokov, ale aj dôvod, prečo existuje výhrada vo svedomí napríklad pre lekárov a zdravotníckych pracovníkov. Kým na západ od nás je spoločenská dohoda vyslovene v prospech ženy-matky a umelé ukončenie tehotenstva sa dnes chápe ako civilizačný pokrok a výdobytok ženských ľudských práv, neznamená to, že prestali platiť základné biologické fakty o človeku, vzniku a vývoji jeho života. A presne toto je priestor, v ktorom by mali mať väčšie slovo tí lekári, ktorí si dôsledne a dostatočne uvedomujú závažnosť výkonu, pri ktorom je ľudský život nenávratne ukončený a závažnosť skutku, ktorý je v 21.storočí nehumánny a neetický.
Lekár je ten, kto zachraňuje život a chráni zdravie. Platí to v situácii ak je ohrozený život a zdravie ženy-matky, ale rovnako aj vtedy, ak je ohrozený život a zdravie plodu v tele matky. Právny systém väčšiny krajín vrátane Slovenska je dnes na strane ženy-matky a je benevolentný k prianiu ukončiť život jej plodu, resp.dieťaťa. Vychádza z toho, že plod nie je právne uznaný za osobu-človeka s právami a povinnosťami (len ak momentom narodenia). Základné biologické fakty ustupujú v diskusii o ľudskom živote a človeku filozofickým predstavám, definíciám a názorom, ktoré v súčasnosti tvoria kostru právneho pohľadu na interrupcie, a teda aj samotnú legislatívu.
Lenže práve biologické fakty o človeku ako ľudskom organizme, ktorý prirodzene vzniká a zaniká bez vedomého a cieleného ukončenia života, ktoré štandardne označujeme pojmom vražda alebo zabitie, by mali byť podstatou definície človeka a ľudského života.
Lekári majú preto v spoločenskej diskusii o interrupciách nezastupiteľé miesto, ktoré však žiaľ ostáva ešte stále prázdne.
Potreba toto miesto zaplniť je veľká a životne dôležitá.

(Titulný obrázok: Gabrielle Lurie, The Chronicle)