Nie je žiadnym tajomstvom, že od reformy záchrannej služby v roku 2005, kedy násobne vzrástol počet posádok záchraniek, začal rásť aj počet zásahov. Teda záchranná služba rok čo rok ošetrovala viac a viac pacientov. Rástol počet primárnych zásahov (priamo pri pacientovi v teréne) a rástol počet sekundárnych zásahov (alebo aj prevozov medzi nemocnicami). Za tie roky sa teda vytvorilo zaujímavé pravidlo, že s rastúcou ponukou rastie aj dopyt. Preto mi už pomerne dávno vravel jeden starý harcovník z prostredia záchrannej služby: „Chlapče, neboj sa, každá nová sanitka si nájde svojho pacienta“. Zjednodušene povedané, sanitiek nikdy nie je dosť. To potvrdzujú aj čísla: ak sa pozrieme na posádky RZP (bez lekára), tak počet ich primárnych zásahov bol v roku 2022 o takmer 100 percent vyšší ako v roku 2010.

Sanitiek teda nikdy nie je dosť. Ale rovnako obmedzené sú aj zdroje. Jednak tie finančné, na ktoré sa všetci skladáme a jednak sú to ľudské zdroje, ktoré je v zdravotníctve problém udržať, nieto ešte rozvíjať, či navyšovať. Potom aj počet posádok záchrannej služby, ktoré sú na Slovensku v nepretržitej prevádzke, je limitovaný. V súčasnosti je to na zemi 321 posádok, z ktorých je 86 s lekárom (RLP), 188 bez lekára (RZP, dvaja záchranári) a 47 bez lekára (RZPS, jeden záchranár a jeden vodič).

A práve na posledné zmienené, teda RZPS, je potrebné sa pozrieť bližšie. Posádky RZPS vznikli v zákone v roku 2019 (v teréne od roku 2020) ako reakcia na potrebu narastajúceho počtu sekundárnych zásahov (S ako sekundárne), ktoré následne odoberali disponibilné zdroje (posádky) pre primárne zásahy. Základná premisa teda v roku 2019 bola, že posádka RZPS vykoná sekundárny zásah a klasická posádka RZP bude voľná a teda skôr k dispozícii na primárny zásah. Naivne by sa dalo očakávať, že pridaním 48 nových posádok sa zlepší dostupnosť záchrannej služby na území krajiny.

Teraz ale niekoľko ale.

Na pracovnom trhu nebolo (a nie je) dostatok záchranárov a tak regulátor spravil ústupok a znížil nároky na personálne obsadenie posádky RZPS. Kým v klasickej RZP sú to dvaja vyštudovaní záchranári, z ktorých jeden aj šoféruje, v posádke RZPS je to povinne jeden záchranár, ale vodič už môže byť aj vodič bez zdravotníckeho vzdelania, teda klasický vodič. Odôvodnené to bolo aj tým, že počas sekundárneho zásahu (transportu) vodič šoféruje a záchranár sa venuje pacientovi, pričom nie je priestor na nejaké veľké zdravotnícke intervencie, keďže pacient ide z „postele na posteľ“ nemocnice a teda je o neho pred aj po postarané.

Druhé ale sa vynára pri čase prevádzky posádky RZPS. Už (alebo aj) v roku 2019 bolo preukázané, že drvivá väčšina sekundárnych zásahov prebieha v denných hodinách – až 4/5 transportov sa uskutočňovalo medzi 6:00 ráno až 15:00 popoludní. A v pracovnom týždni. Logicky by sa teda žiadalo (v porovnaní s klasickými posádkami ZZS, ktoré pracujú v režime 24 hodín denne 7 dní v týždni) dať posádky RZPS do prevádzky iba v dennej pracovnej smene. To sa však nestalo a RZPS boli zaradené do systému 24/7.

Tretie ale ide na vrub určeniu počtu novovzniknutých posádok RZPS. Niekto na ministerstve vypočítal, že ich bude 48. Žiadna transparentná analýza k tomuto číslu neexistuje. Teda, nejaká existuje. Je to analýza Inštitútu zdravotnej politiky toho istého ministerstva, ktorá vypočítala, že na naplnenie požadovaného cieľa je potrebných 23 nových posádok pracujúcich v čase 6:00 – 18:00, pričom analýza priamo hovorí že „pridaná hodnota za peniaze viac ako 23 posádok je nepreukázeteľná.“ Napriek tomu úradníci toho istého ministerstva rozhodli inak.

Apropo, hodnota za peniaze. Dnes (rok 2023) stojí prevádzka posádok RZPS viac ako 17 miliónov eur plus niekoľko miliónov za prejazdené kilometre. Je to od roku 2020 každý rok 17 + miliónov viac, ako pred rokom 2020.

A čo čert nechcel, v aktuálnej verzii tzv. Revízii výdavkov (2023), resp. v jej Implementačnom pláne, sa počíta s úsporou v záchrannej zdravotnej službe práve pri posádkach RZPS, kde vládni analytici vypočítali potenciálnu úsporu 22,6 milióna eur pri skrátení prevádzky týchto posádok na dobu od 6:00 do 18:00. S dovetkom, že takáto prevádzka uvoľní personálne kapacity do ostatných posádok ZZS a zníži náklady na nadčasovú prácu (čo je logické – málo ľudí, veľa nadčasov a vice versa).

Štvrté ale hovorí o určení činností, na ktoré posádky vznikli. Zákonodarca v dôvodovej správe uviedol, že posádky RZPS sú určené najmä na sekundárne zásahy. Slovíčko najmä sa prekladá ťažko, ale očakávanie by malo byť že pôjde o drvivú väčšinu (alebo aspoň veľkú väčšinu; alebo aspoň väčšinu).

Takže toľko k faktorom vzniku nových 48 posádok v roku 2020.

A aké boli teda dosiahnuté výsledky?

Peniažky sa samozrejme minuli.

Pre objektívnosť je potrebné uviesť, že posádky nabehli do systému v roku 2020 keď začal COVID-19, ktorým boli roky 2020 a 2021 poznačené.

Prvé nesplnené očakávanie je, že posádky RZPS neslúžia najmä na sekundárne zásahy. Pomery sekundárnych a primárnych zásahov sú nasledovné:

v roku 2020 – 64 % ku 36 %,

v roku 2021 – 52 % ku 48 %,

v roku 2022 - 42 % ku 58 % zásahov.

Za posledný rok môžeme jednoznačne povedať, že posádky RZPS neslúžia najmä na sekundárne zásahy. Ale najmä na primárne zásahy (ak budeme slovíčko najmä vykladať tak, že je to viac ako polovica, alebo väčšia polovica).

Zákonu teda nebolo učinené za dosť. Vznikla nám tu taká lacnejšia a menej personálne vybavená RZP. Tiež sa tu otvára otázka, ako k tomu príde pacient, keď ho pri porovnateľnom stave ošetrujú dvaja záchranári (RZP) alebo len jeden záchranár s vodičom (RZPS). A ako k tomu príde ten jeden záchranár, keď v opačnom garde, nesie vyššie bremeno zodpovednosti, pretože musí vykonať sám viac úkonov.

A teraz to dôležité. Mala by tu existovať predstava (vecne správna, avšak reálne mylná), že pridaním nových posádok záchraniek (akýchkoľvek navyše) sa niečo zlepší, napríklad dojazdový čas alebo plošná dostupnosť záchrannej služby. Alebo že sa po pridaní posádok RZPS výrazne uvoľnia kapacity posádok RZP, pretože RZPS spravia „prácu“ za nich.

Čo sa však v skutočnosti stalo, o tom hovorí najprv nasledovný graf.

Sekundárne zásahy (posádok bez lekára, aby sme porovnávali porovnateľné, keďže je dôvodný predpoklad, že sekundárne zásahy posádok RLP si budú žiť svojim životom, pretože ak sa raz pri transporte vyžaduje lekár, tak pridaním posádok bez lekára lekárske transporty nebudú ovplyvnené), teda sekundárne zásahy sa len preskupili a prerozdelili medzi posádky RZP a RZPS. Posádky RZP sa na nich, od zavedenia RZPS v roku 2020, podieľali marginálne.

Takéto preskupenie by teda malo výrazne uvoľniť kapacity posádok RZP pre primárne zásahy. Čo však hovorí realita? Počet primárnych zásahov posádkami RZP poklesol o 1,38 % oproti napr. roku 2018 (teda pred covidom a pred zavedením RZPS). 1,38 % je na úrovni štatistickej chyby a určite nemôžeme hovoriť o signifikantnom uvoľnení síl a prostriedkov.

Z nasledujúceho grafu je zrejmé, že celkový počet zásahov posádkami RZP rastie. Posádky RZP zasahovali primárne štatisticky nevýrazne menej (1,38 %), no zároveň celkový počet „dobehli“ pri primárnych zásahoch posádky RZPS (pričom primárne na tento účel neboli určené). Teda celkový počet nám narástol. Viac sanitiek, viac zásahov.

Čo je z predchádzajúceho grafu ešte dôležitejšie uviesť, je vplyv navýšenia posádok bez lekára na dojazdový čas (teda za aký čas dorazí posádky od opustenia stanice na miesto zásahu). Ak do porovnania opäť zoberieme roky 2018 a 2022 (pred a po), tak zistíme, že dojazdový čas posádok bez lekára pri primárnych zásahoch sa zhoršil. Viac sanitiek a aj tak prichádzajú ku pacientovi v priemere neskôr.

Kde sa teda stala chyba?

Pravdepodobne mal ten starší kolega pravdu, keď mi hovoril, že každá sanitka si nájde svojho pacienta. Vtedy empiricky, bez dát, no čísla vyššie hovoria jasnou rečou.

Ak sa ale ešte vrátite a pozorne zadívate na druhý graf, musí vám do oči udrieť počet zásahov v roku 2010 a v roku 2022. Je to rozdiel 13 rokov. Počet primárnych zásahov posádok bez lekára v tomto období narástol o takmer 100 %. Z 217 000 na 414 000. Dvestotisíc zásahov, sto percent. To je priam neuveriteľné číslo a nezainteresovaný pozorovateľ by si povedal, že na Slovensku sa muselo niečo dramaticky zhoršiť. Únik radiácie, zásadný nárast počtu obyvateľov, alebo zásadný nárast nejakého typu ochorenia, resp. faktora, ktorý výrazne a zásadne zhoršil zdravie populácie v krajine (nové Chemko Strážske nahustené do 13 rokov rozložené na celú krajinu, napríklad). Pri letmom skúmaní neďalekej minulosti som však nič také nenašiel... Žiadny gamechanger.

Naopak, štatisticky klesá počet zásahov záchrannej služby pri pacientoch, ktorí sú kritickí a naliehaví a potrebujú zásah záchranky okamžite.

Potom sa núka už len jediná odpoveď. A síce, že záchranná služba poskytuje zdravotnú starostlivosť u širokého spektra pacientov, ktorí nie sú v priamom ohrození života a o ktorých by sa mal postarať niekto iný (iný typ poskytovania zdravotnej starostlivosti). Ako však už vieme, na Slovensku sa zhoršuje dostupnosť všeobecnej ambulantnej starostlivosti, špecializovanej starostlivosti a ďalších. To by výrazný nárast teda mohlo čiastočne vysvetľovať. Nakoniec, to by vám asi empiricky potvrdil nie jeden záchranár.

Na tomto mieste sa teda núka priestor na filozofické zamyslenie – čo vlastne má štát pacientovi ponúknuť a na čo má mať pacient nárok? Pohľad jedného tábora môže byť, že občan si predsa platí poistenie (dane a iné odvody) a má mať teda na tú sanitku nárok, nech mu je čokoľvek.

To sa môže javiť logicky, no potom prichádza aj to bé. A síce, že na úkor nároku jedného pacienta príde ku druhému pacientovi, ktorý má výrazne ťažšie problémy, možno aj život ohrozujúce, neskôr. Koho právo je „prednejšie“? A potom sa núka otázka – nemá každý poskytovateľ v systéme zdravotnej starostlivosti robiť to, na čo je určený? Prečo napríklad, keď vás bolí zub, sa neobjednáte k očnému? Veď očný vás objedná možno skôr ako zubár. A platí predsa že doktor ako doktor. Vyštudovali rovnakú vysokú školu. A oči a zuby sú od seba vzdialené len (v mojom prípade) 56 milimetrov. Štatisticky nevýznamné.

Je však takýto postup v poriadku? Máme mať menej kritických pacientov, ale záchranka má zasahovať viac? Máme pridať nové sanitky, kritických pacientov nepribúda, ale záchranka má opäť zasahovať viac?

A je tu aj pohľad ďalšieho tábora – máme neobmedzený priestor na navyšovanie počtu posádok záchrannej služby? Koľko ich ešte môžeme pridať? Môžeme ešte 10, 50, 100, 300?  Samozrejme, každá sanitka navyše, to je viac peňazí, ktorých nikdy nie je dosť. No čo je ešte dôležitejšie, na ďalšie posádky zjavne nemáme dosť personálu. Peniaze si natlačíme, ale kde si vytlačíme nových záchranárov? A dokedy budeme posádky pridávať? Pretože ideálny stav na konci tohto procesu je, aby každý obyvateľ mal svojho záchranára. Teda 2,7 milióna občanov a 2,7 milióna záchranárov. Takto to bude na sto percent „safe“. A aký vplyv na dostupnosť záchrannej služby má navýšenie počtu záchraniek? Odpoveď viď vyššie.

No a na záver teda k pointe predchádzajúcich riadkov. V nasledujúcich mesiacoch by mala vzniknúť nová sieť záchrannej zdravotnej služby, ktorá má byť výsledkom reforiem vyplývajúcich z plánu obnovy. Tieto riadky sú určené práve tým, ktorí o novej sieti budú rozhodovať. Pretože existujú riešenia jednoduché, ale potom aj tie menej jednoduché.

Každému, kto číta s porozumením, musí byť z uvedeného jasné, že problém nie je počet posádok záchrannej služby. Problém je počet zásahov, ktorý kontinuálne rastie. Ak nevyriešime navyšovanie počtu zásahov (a tých riešení je celé spektrum a ani jedno nie je jednoduché), môžeme pridávať posádok koľko len chceme. Nikdy ich však nebude dosť. Pretože: „Chlapče, neboj sa, každá nová sanitka si nájde svojho pacienta“.

(foto v úvode článku ilustračné, zdroj: Pravda.sk)

Zdroj údajov v grafoch: Výročné správy OS ZZS SR, dostupné online: https://155.sk/vyrocne-spravy/