Drahé Slovenky, drahí Slováci.

Určite nepoviem nič nové, keď uvediem, že sme v kríze. Vyčerpávajúca niekoľkoročná pandémia covidu-19 si vybrala daň na nás všetkých. Po 30 rokoch sa na európsky kontinent vrátila vojna, ktorú navyše rozpútala jadrová veľmoc a ktorá sa týka nášho bezprostredného suseda. Obe spomenuté udalosti mali svoj vplyv aj na ekonomiku, na tlak v dodávateľských reťazcoch a na rast cien a všadeprítomnú infláciu. S tým súvisí ohrozenie životnej úrovne bežných ľudí. To má ďalej vplyv na rast autoritárskych nálad a na ohrozenie demokratických princípov. Spoločnosť je čoraz viac rozdelená, politici, média i sociálne siete nás rozdeľujú do čoraz viac sa vzdaľujúcich bublín. Na vzostupe je šírenie dezinformácií, človek častokrát nevie odlíšiť pravdu, zavádzanie, manipuláciu a lož. Z našej spoločnosti sa navyše vytrácajú aj základné a dlhotrvajúce hodnoty. Na ich miesto sa dostávajú lákavé, ale prekrútené “hodnoty”, ktoré útočia na rodinu, identitu človeka, jeho dôstojnosť, či na to, čomu verí a na základe čoho sa slobodne a zodpovedne rozhoduje.

Problémy, ktoré som spomenul, sa netýkajú len Slovenska, ale aj ďalších krajín či už v Európe alebo vo svete. Britský premiér Rishi Sunak napríklad pripomína, že to, čo obyvatelia teraz najviac potrebujú, je pokojná myseľ, aby sa celá krajina mohla popasovať s krízami, ktoré ešte pretrvávajú, a aby sa následne mohla budovať lepšia a prosperujúca budúcnosť. Francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý by akiste chcel byť nielen oficiálnym predstaviteľom svojej krajiny, ale aj akýmsi neformálnym lídrom celej Európskej únie, zasa vo svetle posledných dvoch veľkých kríz – pandémie a ruskej invázie na Ukrajinu – upozorňuje, že EÚ by sa mala stať viac suverénnejšou a nezávislejšou. Počnúc priemyslom, cez obchodné styky, medzinárodné vzťahy až po otázku samotnej bezpečnosti a obrany. To sa dotýka aj nás samých, pretože bude veľmi dôležité, aký postoj ako Slovensko zaujmeme v kontexte týchto potenciálnych nadchádzajúcich zmien na európskej úrovni, napr. aj v otázkach prípadnej väčšej integrácie.

Slovensko však prežilo posledné roky možno ešte o čosi ťažšie ako ostatní. Od roku 2006 až do roku 2020, s krátkou prestávkou medzi rokmi 2010 – 2012, sme tu mali vlády Smeru na čele s Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim, ktoré zabíjali potenciál našej krajiny a svoju moc si udržiavali populistickými krokmi. Vysoké špičky strany sa podľa všetkého neštítili korupčných praktík a zneužívania moci. Slovensko pod ich vedením začalo upadať a zaostávať za ostatnými blízkymi krajinami nielen ekonomicky, ale aj mravne, právne či sociálne. Keď sme si už všetci mysleli, že voľbami roku 2020 sa veci zmenia k lepšiemu, k čomu nám dopomohol aj volebný výsledok, nastalo obdobie chaosu, nekompetentnosti, šarvátok, sebectva a nakoniec aj samotného populizmu. Vládna koalícia sa celkom pochopiteľne rozpadla a rozpadla sa preto, že politici, z rôznych politických táborov, začali na úkor záujmov krajiny presadzovať záujmy svojich vlastných politických subjektov a ich samých. Týmto sa v tomto aspekte priblížili predchádzajúcej ľavicovej ére a spôsobili, že ľavicový populizmus a silnejúci extrémizmus môžu po najbližších predčasných voľbách znova vládnuť. Ide o scenár, o ktorom sa slušní ľudia často boja čo i len premýšľať.

Preto je mojím presvedčením, že to, ako v nadchádzajúcich parlamentných voľbách uspejú konzervatívni politici, bude pre budúcnosť Slovenska kľúčové. Takisto bude veľmi dôležité to, kto bude v budúcom parlamente reprezentovať konzervatívne, umiernené a stredo-pravé politické spektrum. Inak povedané, kľúčové pre Slovensko bude, koľko mandátov títo politici získajú a aké strany budú reprezentovať. Naposledy v tomto priestore triumfovalo hnutie OĽaNO Igora Matoviča. Keďže sa do parlamentu a vládnej koalície dostala aj strana SaS Richarda Sulíka, nastali predpoklady pre vládny chaos, ktorého svedkami sme v posledných rokoch boli. Tomuto chaosu nepomohla ani výmena na premiérskom poste a následné úsilie Eduarda Hegera. A určite mu nepomohla ani prítomnosť populistického hnutia Borisa Kollára. Mojím presvedčením je to, že čím skôr ako Slováci a Slovenky pochopíme, že vlády, v ktorých majú rozhodujúce zastúpenie politické subjekty podliehajúce rozmarom Igora Matoviča a Richarda Sulíka, sú vlády nestabilné, tým skôr budeme mať príležitosť mať stabilnú vládu, ktorá prinesie nádej na udržateľnú prosperitu. Čím skôr pochopíme, že návrat k populizmu a nemorálnosti Roberta Fica a Petra Pellegriniho bude cestou vzad, tým skôr sa budeme môcť vydať na cestu pokračovania reforiem, právneho štátu i ďalšieho dobiehania našich európskych susedov, čo prinesie nielen zvýšenie životnej úrovne ľudí, ale aj prípravu spoločnosti na budúce krízy, nehľadiac na to, akej povahy tieto krízy budú.

Preto som sa rozhodol vyjadriť svoju podporu v nadchádzajúcich parlamentných voľbách konzervatívnym politikom na čele s KDH. Dovolím si pripojiť 5 priorít, ktorým by sa podľa mňa mali politici venovať nielen vo volebnej kampani a v parlamente, ale ideálne v nadchádzajúcej vláde. Akýmsi zastrešujúcim princípom by malo byť zabezpečenie pokoja, predvídateľnosti, stability, a to nielen v politike, ale aj v samotnej spoločnosti. Snaha o zabezpečenie pokojnej mysle občanov, o zníženie stresu a o zlepšenie psychickej pohody ľudí. Spomínaných 5 princípov ďalej predstavujú:

1. Zlepšenie ekonomiky

2. Zníženie štátneho dlhu

3. Zvýšenie životnej úrovne

   Inzercia

4. Zastavenie chaosu

5. Zabránenie návratu mafie

Každý z týchto bodov je dôležitý, avšak práve posledný bod ma motivoval nielen k napísaniu tohto textu, ale tiež k angažovaniu sa a pomoci krajine a jej občanom. Slovensko je plné inteligentných a šikovných ľudí. Každý deň prispievajú k chodu našej spoločnosti a sú jej centrálnou a integrálnou súčasťou. Dôležité bude, aby bolo počuť ich hlas. Dôležité bude, či a do akej miery sa vo voľbách zmobilizujú. A koho podporia. Držme si palce, nech Slovensko vykročí na správnu cestu.

S úctivým pozdravom

Jakub Feltovič

Zdroj titulného obrázka: Denník Pravda, volby-volebna-schranka-urna-clanokW.jpg (825×464) (ipravda.sk)