Stredná či optimálna cesta

Vo svojom nedávnom článku som sa zamýšľal nad spôsobmi prijímania a odporučil som niečo medzi „medzi plazením sa v prachu a namyslene zdvihnutou hlavou“.

Nazval som to „strednou cestou“, lenže ten výraz veľmi neuspel a ja chápem, že ak takáto cesta znamená akési priblíženie sa k neúcte voči Pánu Bohu, tak je neprípustná. Hovorme teda o optimálnej ceste, ktorá  bude obsahovať všetku náležitú úctu a pritom sa vyhne tomu, čo som nazval podlízavosťou.

Nie je potrebné tu podrobne rozoberať demonštratívne prejavovanie poníženosti pred ktorým nás dostatočne varuje Biblia (MT 23,5). Pôsobia tu však prinajmenšom tri silné psychické mechanizmy – pocit vďaky, pocit viny a snaha nebyť horší (psychológ by ich možno nazval inak). Je dobre aspoň si uvedomiť, že existujú a ako pôsobia.

Pocit vďaky zafunguje, ak nám Pán Boh niečo splní, alebo keď nás uchráni pred niečím zlým. Vtedy cítime pochopiteľnú potrebu nejako extra ponížene prejaviť svoju vďaku. Povedzme na Filipínach tým, že sa budeme verejne bičovať, alebo u nás tým spomínaným „padnutím na kolená“. Pocit viny zase pôsobí tak, že zlo, ktorého sme sa nejako dopustili,  chceme akosi neutralizovať prejavom extra úcty – môže to byť zase niečo ako pri prejave vďaky.

Pravda, s Pánom Bohom sa nedá tak jednať, že by sme povedali: „Za to, že som vyrušoval na vyučovaní, päťkrát budem prijímať do ústa a potom zase ďalej do ruky.“ Navyše, sú aj horšie veci, ako vyrušovanie na vyučovaní, takže sa prejavy úcty „prehlbujú“ až nakoniec prekročia hranicu podlízavosti. Tu potom zapôsobí „snaha nebyť horší“ a keď napríklad všetci naokolo prijímajú do úst, spravím to aj ja, i keď s tým vnútorne nesúhlasím. A tak sa podlízavosť stáva normou...

Ako sa s týmto vyrovnať? Nuž, podľa mňa často akosi inštinktívne cítime, čo je správne. Väčšina ľudí vycíti, že ak majú na výber, do kostola si nemusia obliecť frak, ani by si nemali obliecť špinavé tepláky, ale, optimálne, slušný oblek. Ak sme si však nie istí, čo robiť, mali by sme sa spýtať sami seba, či by nás prehnané prejavy úcty/podlízavosti tešili, keby ich niekto prejavoval nám. (Pravda našu myseľ a myseľ Božiu nemožno porovnávať, ale boli sme stvorení „na obraz Boží“ a niektoré koncepty, ako je napríklad spravodlivosť, láska, vďaka atď. dokážeme chápať.) Nie je priam hriešne myslieť si, že Pán Boh sa z takýchto prejavov poteší?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo