Už od nepamäti ľudí fascinovala samotná krása vo vytvorených dielach, aj keď je doteraz veľmi ťažké opísať, čo to krása vlastne je, prečo sa nás dotýka a ako ju vlastne hľadať. O to aktuálnejšie sa tieto otázky začali riešiť v poslednom storočí, keď sa začala spochybňovať tradícia a doterajšie zaužívané hodnoty a postoje v umení, pričom sa to umocnilo nástupom postmodernizmu. Slovami Rogera Scrutona, umenie sa dnešným trendami začalo úspešne desakralizovať. Vytváranie čo najoriginálnejšieho a najšokujúcejšieho umenia sa dostáva do bodu, kedy prestáva byť umenie pre bežných ľudí zrozumiteľným a stráca na vážnosti.

Čo by však mal konzervatívec robiť, aby strhol tento degradujúci trend? Nie je umenie v takomto stave aj kvôli nemu samému? V tomto blogu by som sa chcel stručne pozrieť na niekoľko chýb, ktoré robí samotný konzervativizmus a napomáha tak tomuto chaosu. Budem sa odvolávať hlavne na už spomínaného Rogera Scrutona a Gregory Wolfea, ktorý napísal knihu Beauty will save the world (Krása spasí svet). Ešte pre upresnenie, budem sa zameriavať na kresťanský konzervativizmus.

Rezignácia

Najväčšou chybou, ktorá v konečnom dôsledku prispieva k ostatným, je rezignácia. Konzervativizmus sa akoby vzdal nasledovania moderného umenia, až došiel skoro k úplnemu zanevreniu na všetko dnešné umenie. Naopak, zameral sa na starších autorov a obdobia a zostal pri nich zaseknutý. Konzervativizmus si takto z umenia spravil múzeum, kde sem tam opráši nejaký kúsok, ale pre nové už nemá miesta. Nepokračoval v nasledovaní línie, ktorú predstavili modernistickí umelci ako T. S. Eliot, Henri Matisse alebo Arnold Schönberg. Títo umelci hľadali spôsob, ako tradíciu nepotopiť, ale znova ju nájsť a obnoviť. Nevzdali to a inovatívne a originálne vytvorili diela, ktoré sú rešpektované dokonca aj medzi tými najkonzervatívnejšími. 

“Bezpečné” umenie

Pokúšať sa zviditeľniť krásu v modernom umení a neprepadnúť pritom jednoduchosti dnešnej populárnej kultúry, je veľmi náročné. Tu sa dostávame k ďalšiemu veľkému omylu konzervativizmu a to k vytváraniu bezpečného umenia. Najviac to vidieť pri kresťanskej filmografii, predovšetkým v Amerike, kde sa nezávislé štúdiá pokúsili ísť proti mainstreamu a vytvárať filmy s dominujúcou religióznou tematikou, ktorá má ľudí privádzať k Bohu. 

Bohužiaľ, nevytvoril sa tak nový umelecký štýl konkurujúci sekulárnej kultúre, ale subkultúra čerpajúca práve z toho, proti čomu chce sama bojovať. Vznikajú tak filmy, ktoré sú veľmi ťažko pozerateľné, dokonca až smiešne. Absentuje postprodukčná a tvorivá kvalita, postavy sa správajú nelogicky, dej sa vyvíja predvídavo a v drvivej väčšine musí prísť na scénu Deus ex machina. Kresťania sú vždy zobrazení ako tí utláčaní, ale zato rozvážni a milosrdní narozdiel od neveriacich presiaknutých zlomyselnosťou a nenávisťou. Nedá sa to už nazvať ani umením, lebo také dielo balansuje na hrane medzi propagandou a gýčom. 

Vytvorila sa tak ohrada, ktorá má pre veriaceho signalizovať bezpečie, ale je natoľko uzavretá, že dnu nepustí nikoho z vonku. A to nemusí byť len pri filme, ale aj pri rôznych sériovo vyrábaných náboženských obrazoch (napr. Ježiš bežiaci nemocničnou chodbou oblečený ako doktor, ktorý nás ide zachrániť) či rôznych iných druhoch umenia.

Diletantstvo

Vytváranie týchto diel je buď vedomé zavádzanie, ale zväčša ide skôr o diletantstvo konzervatívcov, čo je ďalšie veľké pochybenie. Bez žiadnych predošlých znalostí alebo vzdelania sa posudzuje umelecká stránka diela na základe vlastného vkusu. Ak konzervatívec povie ,,neviem až tak veľa o umení, ale viem, čo sa mi páči,” plne subjektivizuje umelecký vkus a tým pádom nasadá na tú istú vlnu ako dnešný postmodernizmus. Ten hlása, že každý má svoj vkus, takže všeobecné mierky, podľa ktorých by sa dalo nejaké dielo označiť ako umelecky hodnotné, neexistujú. Ak to tak je, tak potom aj ten banán prilepený o stenu je plnohodnotné umenie, nie? 

Kto spasí umenie?

Dalo by sa ešte nájsť veľa chýb, ale ak sa vyriešia tieto tri, tak som si istý, že umeniu by to vedelo pomôcť dostať ten správny smer. Ak si konzervatívci uvedomia, že umenie je veľmi dôležitá súčasť spoločnosti a pokúsia sa ju viac študovať alebo dokonca tvoriť, mohol by sa zvrátiť tento nepriaznivý vývoj. 

A čím viac sa budú strániť propagande, tým viac budú prehovárať do duše iných. Ako Tolkien, ktorý bol skoro až alergický, ak niekto hľadal v jeho dielach priame spojitosti s kresťanstvom. Treba byť náročný a to nielen na okolie, ale predovšetkým na seba. Týmto chcem povzbudiť konzervatívcov k štúdiu a tvorbe, ba čo viac - k záchrane umenia! Ak teraz nie je na to vhodná chvíľa, tak kedy?

Odkazy na články a knihy z textu:

https://www.ncregister.com
https://www.researchgate.net
https://www.amazon.com/Beauty-Will-Save-World-Ideological/dp/1610171004
https://www.martinus.sk/?uItem=739727