Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
19. apríl 2016

Vendelín Javorka pútnik zo Západu na Východe

Keď Rusi priťahovali pozornosť pápežov i jezuitov...
Vendelín Javorka pútnik zo Západu na Východe

Slovenský Liptov nám ponúka výraznú osobnosť, ktorá fascinuje svojím životným príbehom po dnes. Ide o Vendelína Javorku, rodáka z Černovej, ktorý sa narodil 15. októbra 1882. Bol najstarší z desiatich detí. Základné vzdelanie získal v Sučanoch (1895 – 1899) na židovskej škole s vyučovacím jazykom nemeckým. Škola nebola úzko konfesijne zameraná, a tak sa mohli na nej vzdelávať aj kresťania. Po jej skončení sa vrátil do Ružomberka, kde na piarstickom gymnáziu absolvoval strednú školu. Maturitnou skúškou zo 4. júna 1903 v Ostrihome ukončil štúdiá. O dva mesiace neskôr – 14. augusta –  vstúpil  do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Trnave. Slovensko patrilo vtedy do Rakúskej  provincie. Po zložení sľubov pokračoval vo formácii štúdiom rétoriky a klasických jazykov v rakúskom St. Andrä. Štúdijný pobyt v Rakúsku bol len prípravou. 

Ďalej nasledovalo prehlbenie sa vo filozofických štúdiach v rokoch 1906 – 1909 na jezuitskom kolégiu v Bratislave. Súčasťou formácie bola živá prax, čo pre Vendelína znamenalo po  štúdiach odísť na magisterku do Kaloče (Maďarsko). V tamojšom gymnáziu bol vychovávateľom mládeže. Po návrate pokračoval v teologických štúdiách na teologickej fakulte v Innsbrucku. Ich ukončenie bolo spojené s kňazskou vysviackou 29. júna 1915. V Európe bola vtedy vojna. O niekoľko mesiacov bol aj on povolaný do armády. Vo funkcii kaplána strávil vojenskú službu na východnom fronte Prvej svetovej vojny až do jej konca v roku 1918. Pri zaopatrovaní zomierajúcich sa vyznačoval obetavosťou a nebojácnosťou, za čo bol aj vyznamenaný. V auguste 1919 bol vymenovaný za rektora jezuitského domu v Trnave a zároveň prebral po P. Pavlovi Silvestrovi redakciu časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho. S tímom ďalších pátrov kázaval na ľudových misiách po Slovensku, ako aj v slovenských farnostiach v zahraničí. Rozpadom Rakúsko-Uhorska sa reorganizovali jezuitské provincie v strednej Európe. Slovenskí jezuiti po zániku Uhorskej provincie sa mali do sviatku sv. Ignáca 1920 rozhodnúť, do ktorej provincie chcú patriť. Pre službu v Československej viceprovincii sa rozhodlo šesť  slovenských pátrov, medzi ktorými bol aj P. Vendelín Javorka. Po piatich rokoch bol z Trnavy 7. januára 1924 bol preložený za predstaveného do Bratislavy.

Nové rozhodnutie generálneho predstaveného P. Vladimíra Ledochówského vnieslo do jeho života zmenu. Vo februári v roku 1925 ho generálny predstavený povolal do Ríma, kde ho požiadal, aby sa pripravil na misijné účinkovanie medzi Rusmi. V tom čase ich z boľševickej krajiny emigrovalo do ostatných krajín Európy a Ázie na státisíce. P. Vendelín sa asi rok venoval v Ríme štúdiu cudzích jazykov. Na Slovensko opäť prichádzal kvôli osvojeniu si východnej liturgie tak, že pastoračne vypomáhal mukačevskému biskupovi na Podkarpatskej Rusi. V roku 1926 sa vrátil do Ríma a stal sa ministrom (hospodárom) na Pápežskom východnom inštitúte. Miestom formácie mladého kléru, s perspektívou ich misie v Rusku, sa malo stať nové rímske kolégium Russikum. S projektovaním a stavbou nového kolégia sa začalo v roku 1927. Pápež Pius XI. ho pôvodne chcel zveriť benediktínom. Neskôr, pre svoj zámer vybral jezuitov. 11. februára 1928 sa dosiahla zhoda oboch strán a urýchlila sa výstavba budovy pre kolégium. Páter V. Ledochówsky vymenoval 29. októbra 1929 za rektora ruského kolégia P. Vendelína Javorku. Kolégium bolo z počiatku určené predovšetkým pre bohoslovcov ruského pôvodu. Keďže ich bolo na Západe málo, začali sa do neho prijímať aj bohoslovci iných národností, ktorí chceli pracovať v Rusku. Počas Stalinovej krutovlády sa však nemohli dostať do ZSSR, preto misionári pracovali väčšinou medzi ruskými emigrantmi na Západe. Rektorom Ruského kolégia bol P. Vendelín až do roku 1934.

Koncom roku 1933 pre misiu v mestečku Charbin v Mandžusku Svätá stolica hľadala vhodného človeka na zastúpenie miestneho opáta Abrantoviča, ktorého pozvala do Ríma. V meste bola ruská katolícka misia s výchovnými inštitúciami, ktoré viedol opát s rehoľnými sestrami. Úlohou zastúpiť ruského archimandritu v čase jeho neprítomnosti bol vo funkcii apoštolského administrátora poverený P. Vendelín Javorka. Do Číny sa odplavil v januári 1934. Počas tamojšej misie ochorel na týfus a bol blízko smrti, no napokon sa uzdravil. Po návrate archimandritu dostal nové poverenie organizovať katolícku misiu medzi ruskými vysťahovalcami južnejšie, vo východnej Číne, asi 2000 km, v meste Šanghaj. V niekoľkomiliónovom meste žilo vyše 40 tisíc katolíkov východného obradu. Páter sa ujal farnosti a po dvoch rokoch založil ďalšiu farnosť Nepoškvrnenej Panny Márie. V meste objavil aj 10 Slovákov, 250 Čechov a moravský podnikateľ Baťa tu mal 12 dielní a obchodov.

Na výzvu z Ríma sa P. Vendelín Javorka vrátil do Európy v polovici júna 1939. Rímske kolégium Russikum, ktoré dôverne poznal, mal teraz viesť ako vicerektor a hospodár. 1. septembra 1939 sa začala Druhá svetová vojna. Jej priebeh negatívne ovplyvnil misie medzi Rusmi, ale aj evanjelizačnú prácu medzi nimi v Európe. Po dvojmesačnom pobyte v Bukurešti P. Vendelín nastúpil v decembri 1941 na gréckokatolícku farnosť v Černoviciach (Rumunsko), kde bolo veľa farností bez kňazov. Zvrat vo vojne a ofenzíva Červenej armády i znovudobytie Bukoviny mu priniesli 13. júna 1944 zatknutie a vyšetrovanie tajnými službami sovietskej Ukrajiny. Podozrivého zo špionáže ho v Moskve odsúdili 12. novembra 1945 na 10 rokov do pracovného tábora. Jeden a pol roka bol v tábore v Mordovskej autonómnej republike, asi 450 km na východ od Moskvy. V roku 1949 ho preložili do siete 12 pracovných táborov v povodí riek Pečora a Usa v táborových komplexoch Inta a Abez. Pracovalo sa tam v uhoľných baniach, pri ťažbe dreva a pri stavbe železnice. Po prepustení z pracovného tábora 9. novembra 1954 ho umiestnili do domu invalidov v Poťme pri Moskve. Odtiaľ napísal list bratovi do Žiliny, ktorý všetkých prekvapil. Bola to po rokoch prvá zvesť o ňom, že žije. Jeho rodný brat vyvinul iniciatívu o vrátenie väzňa Vendelína Javorku do Československa. V žiadosti sa zaviazal, že sa postará o jeho živobytie a nato požiadala československá strana sovietske úrady o jeho prepustenie. Na Slovensko sa P. Vendelín vrátil 21. apríla 1955 fyzicky zničený a poloslepý. Nasledujúce roky svojho života prežil v kruhu bratovej rodiny v Žiline. V roku 1963 si pripomenul 60. výročia vstupu do Spoločnosti Ježišovej. Generálny predstavený jezuitskej rehole P. Ján Krstiteľ Janssens mu osobitným telegramom blahoželal k jeho jubileu. O dva roky neskôr si pripomenul 50. výročie kňazskej vysviacky, pri ktorom mu československé úrady dali jediný raz štátny súhlas na slúženie verejnej sv. omše. Slúžil ju v kruhu spolubratov 5. júla 1965. V predvečer slávnosti Zvestovania Pána, 24. marca 1966, so slovami modlitby „Pane, do tvojich rúk porúčam svoju dušu“, zomiera. Veľkolepý pohreb so sprievodom po meste až na mestský cintorín v Žiline bol v rokoch totality manifestáciou živej viery.

O prežitých rokoch vo väzení a v pracovných táboroch P. Vendelín nechcel rozprávať. Vo viacerých súdnych procesoch s kňazmi a rehoľníkmi v ČSSR sa v archívoch objavuje aj jeho meno. Páter Vendelín je v nich označovaný za profesionálneho agenta a organizátora špionážnej činnosti. Osobitne v ČSSR nebol stíhaný pravdepodobne pre trest, ktorý si odpykal v ZSSR. Na Slovensku mu však úrady nedovolili vykonávať nijakú náboženskú činnosť. Po politickom odmäku prokuratúra ZSSR v závere osemdesiatych rokov preštudovala trestnú záležitosť Vendelína Michailoviča Javorku obvineného zo špionáže. Pri dodatočnej previerke sa zistilo, že Vendelín Michailovič Javorka bol neopodstatnene vzatý na trestnú zodpovednosť za špionáž, a preto bol v súlade s Výnosom Prezídia Sovietu ZSSR zo 16. januára 1989 „O dodatočných opatreniach na obnovenie spravodlivosti vo veci obetí represálií“ 1. novembra 1990 celkom rehabilitovaný. Úradný výnos očistil  jeho pamiatku a ideály, pre ktoré žil.

S odstupom času v jeho životopise nachádzame odvahu viery i vynachádzavosť v hľadaní ústretových krokov k človeku. Kiež by sa jeho príklad stal motivačným k úcte oltára a k zaradeniu medzi osobnosti Katolíckej cirkvi 20. storočia.

Inzercia

Odporúčame

Blog
Keď neúspech môže znamenať nový začiatok

Keď neúspech môže znamenať nový začiatok

Dnes začína parlament diskutovať o programovom vyhlásení vlády. Výsledok volieb pre mňa znamená, že môžem sledovať toto i ďalšie politické dianie len ako divák či komentátor. Na druhej strane vďaka podpore vyše 10 tisícom voličov mám pocit akejsi povinnosti dotiahnuť moju kandidatúru do aspoň trošku zmysluplného záveru. Do konca, ktorý by mohol znamenať nový začiatok pre kresťanskú demokraciu na Slovensku. Myslím si, že kandidatúra Milana Majerského na post predsedu KDH má šancu byť tým začiatkom.

Blog
O intelektuálnej výbave bláznov

O intelektuálnej výbave bláznov

V Európe sa svojho času stalo toto: Časť hrdinov kresťanského panteónu sú mučeníci. Vzdorovať nenávisti, ktorá je tupá, umožňuje mučeníkovi udržať si pocit prevahy. Ak vás však vtipne glosuje Voltaire a ironicky sa pritom usmieva, cítite sa nepochybne ako hlupák. Byť hrdinom pre Krista by chcel byť kadekto. Byť preňho bláznom málokto.