Štatistiky hovoria, že približne jedna miliarda ľudí žije s nejakou duševnou poruchou, tri milióny ľudí pripraví o život alkohol a každú minútu niekto spácha samovraždu.

Duševné choroby sú skutočným zabijakom kvality života a napriek tomu ich naša spoločnosť často podceňuje. Živnou pôdou pre rôzne úzkosti, panické poruchy a depresie bola aj nedávna pandemická situácia, ktorá ľudí pripravila o sociálne kontakty a možnosti realizovať sa. Sprievodným javom pandémie koronavírusu tak bola pandémia rôznych úzkostí a psychických porúch.

Dnešný človek je často pod veľkým tlakom rôznych očakávaní a požiadaviek. Rozšírenými fenoménmi sa tak stali syndróm vyhorenia a závislosť od práce. Ľudia sa dnes často nevedia spomaliť až zastaviť a to ich vedie k chronickému stresu a únave. 

Existujú však choroby, ktoré zákerným a často nenápadným spôsobom dokážu paralyzovať aj duchovný život človeka a oslabiť ho natoľko, že sa im život s Bohom zdá skôr neznesiteľné bremeno ako radosť a šťastie. Touto chorobou je precitlivené, úzkostlivé alebo škrupulózne svedomie.

Nepríjemný kamienok vo svedomí

Teológovia nás učia, že „svedomie je racionálny a praktický úsudok, ktorý posudzuje dobro alebo zlo určitého skutku.“ Origines hovorí o „svedomí ako o duši duše.“ Objavujú sa však rôzne definície svedomia: „Božia svätyňa,“ „svätyňa človeka,“ „miesto, v ktorom sa k človeku prihovára Boh“ a podobne. 

Svedomie je však nevyhnutné vychovávať, aby sa stalo citlivejšie a aby lepšie fungovalo. Dôsledky toho, že si človek svoje svedomie neformuje sú veľmi negatívne. 

Na jednej strane, mnohí ľudia sú presvedčení, že morálne je to, čo sa im páči a k čomu majú oni ako jednotlivci preferenciu. Svedomie týchto ľudí je tak často otupené a neschopné citlivosti na zlo. Neskôr takto môže celá spoločnosť upadnúť do područia mravného relativizmu, ktorého duch sa usídľuje aj napríklad v legislatíve. Zlo sa prezentuje ako dobro a namiesto toho, aby sa mu človek vyhýbal, ešte ho aj bagatelizuje a ospravedlňuje.

Existuje však aj opačný extrém - úzkostlivé až škrupulózne svedomie, ktoré vidí hriech aj tam, kde nie je a bojí sa, aby neurazil Boha.

Slovo „škrupulózny“ má pôvod v latinčine. Scrupulus je označenie pre malý kamienok. Škrupulózny človek má podobný problém ako človek s kamienkom v topánke. Kamienok je síce veľkosťou malý, no vie znepríjemniť a neraz aj znefunkčniť normálny život. 

Dôsledkom neformovaného svedomia môže byť aj morálny relativizmus. (Foto - voegelinview.com)

O úzkostlivosti píše aj The New Catholic Encyclopedia, ktorá prináša túto definíciu: „Úzkostlivosť je zvykové a neodôvodnené váhanie, pochybovanie, spojené s úzkostlivou mysľou pri vykonávaní morálnych úsudkov.“ 

Ako veľká časť omylov, aj škrupulozita obsahuje časť pravdy. Je správne, že človek berie svoj život vážne a pristupuje k nemu svedomito a zodpovedne. Je v poriadku, že človek chce v morálnom a duchovnom živote napredovať a posúvať sa. No ak stratí z mysle a zo srdca Božiu tvár a jeho odpúšťajúcu milosť, perfekcionizmus a úzkostlivosť sa môže stať väzením, z ktorého nie je ľahké vyjsť na slobodu. 

Častou diablovou taktikou je podsúvať dušiam rôzne klamstvá, ktoré majú príťažlivú a hodnovernú tvár. Diabol sa zvykne prezentovať ako „anjel svetla.“

Diabol pozná človeka a útočí na jeho slabé miesta. A ak sa mu nepodarí nachytať človeka na bežných hriechoch, snaží sa tlačiť na jeho svedomitosť až do extrému. Touto taktikou môže diabol priviesť človeka k znechuteniu a k beznádeji. 

Škrupulozita má síce pekné pozlátko zodpovedného a precízneho prístupu k duchovnému životu, no v skutočnosti človeka iba blokuje v napredovaní a v láske k Bohu, k ľuďom a nakoniec aj k sebe samému.

Myšlienkové vzorce škrupulózneho človeka

Škrupulozita má rôzne podoby. Škrupulózny človek môže mať genetické a povahové predispozície, ktoré ho neskôr privedú k tomuto vzorcu správania. Veľkú úlohu zohráva výchova v rodine. Ak mal niekto príliš autoritatívnych rodičov, ktorí dávali veľký dôraz na morálku a pravidlá, existuje nemalá šanca, že neskôr upadne do škrupulozity. 

Nemôžno zabudnúť ani na nezdravé prostredia niektorých kresťanských spoločenstiev, v ktorých sú pravidlá a vonkajšia nábožnosť zdôrazňovaná viac ako Božia láska a vedomie Jeho blízkosti a milosti. V dejinách kresťanstva existovali celé smery a školy, ktoré dbali na prísnu morálku a (často nezdravú) askézu. 

Pseudokresťanské sekty neraz fungujú na príncípe autority, ktorá vyžaduje dodržiavanie presných pravidiel a bezpodmienečnej poslušnosti. Mnohí bývalí členovia týchto spoločenstiev majú tendenciu odmietať Boha, pretože im bol predstavený v zdeformovanej podobe. 

Škrupulózny človek často vníma Boha ako sudcu, ktorý pozerá na človeka cez optiku jeho hriešnosti a slabosti, a ktorý prísne trestá akýkoľvek hriech. Práve tento pohľad na Boha ho vedie k úzkoprsému a zákonníckému vnímaniu duchovného života. Duchovný život škrupulanta sa často prejavuje vo vykonávaní náboženských úkonov a pravidiel, no v skutočnosti jeho srdce voči Bohu ostáva chladné a nedotknuté. 

Škrupulózny človek nevníma Božiu krásu a výnimočnú kreativitu, s ktorou stvoril svet, ale je skôr so strachom zameraný na svoje vnútro, na svoje nedostatky a hriešnosť. Je príliš zahľadený do toho, čo mohol urobiť a povedať lepšie. Úzkostlivý človek má problém vyjsť zo seba a vidieť vo svete a v druhých ľuďoch Boží rukopis.

Problémom škrupulanta je často aj neschopnosť rozlíšiť chybu od hriechu, ľahký hriech od ťažkého. Preto úzkostlivo vyhľadáva spoveď, ale nie z dôvodu, že sa chce stretnúť s Božou láskou, ale aby sa vyznával z akýkoľvek banálnych priestupkov, všedných hriechov a tak upokojil svoje svedomie. 

Psychiater O. Hobart Mowrer píše, že „úzkostlivá osoba má sklony k prehnanej čestnosti a príliš sa zaoberá morálnymi triviálnosťami. Rýchlo označuje indiferentné skutky za hriešne. Trápi sa nad dávno vyznanými hriechami, ktoré sa jej stále vynárajú v spomienkach.“ 

Takýto človek nemá pochopenie pre seba samého a pre svoju slabosť a hriešnosť. Chce neuroticky dosiahnuť dokonalosť čo najskôr. Nechápe, že cesta k svätosti sa v niečom podobá na hru na hudobný nástroj charakterizovanú mnohými chybami. Ideály slúžia skôr ako maják, ktoré majú dopomôcť k rastu a bezpečnej ceste do duchovného prístavu, do neba.

Škrupulóznemu človeku je však ťažké žiť vo svete, kde medzi ideálom a realitou je často priepastný rozdiel. 

Škrupulozita je komplexný problém a je potrebné za ňou vidieť viacero príčin. Jednou z nich môže byť aj nedostatok pokory. Pyšný človek nechápe, že by on mohol dostať zadarmo Božiu milosť a odpustenie, pretože žije vo falošnej predstave, že je všetkým niečo dlžný. Dokonca aj Bohu. 

Škrupulozita sa často skrýva za ukážkovú nábožnosť, kde sú presne dodržiavané náboženské obrady, modlitby a povinnosti, no motívom nie je láska k Bohu, ale upokojenie vlastného svedomia a svojho ega.

Ježiš Kristus kritizoval farizejov a zákonníkov, ktorí síce vynikali v dodržiavaní zákona, no v skutočnosti pripomínali obielené hroby, navonok pekné, no vo vnútri plné nečistoty. Je paradoxom, že títo „dokonalí“ ukrižovali Pána a veľkí hriešnici ho oddane nasledovali. 

Úzkostliví svätci

Škrupulozita a úzkostlivosť sa nevyhýbali ani významným osobnostiam dejín kresťanstva. Mnohí z nich sú dnes v katolíckej cirkvi uctievaní ako svätci. Svätá Terézia z Lisieux, francúzska rehoľníčka, ktorá žila koncom 19. storočia často bojovala so svojimi úzkosťami a obavami či neurazila Boha. Mala veľký a niekedy neopodstatnený strach z Božej spravodlivosti. 

Terezka však vďaka komunite v reholi a duchovnému vodcovi spoznávala čoraz viac milujúcu Božiu tvár. Zistila, že nepotrebuje bojovať o Božiu priazeň a ani si ju nejako zaslúžiť. Na margo svojho strachu z Boha napísala: „Aká sladká radosť je, keď si myslíme, že Boh je spravodlivý – to znamená, že berie do úvahy našu slabosť, dokonale pozná krehkosť našej povahy. Čoho sa mám báť?“ 

Francúzska svätica, ktorá zomrela na tuberkulózu ako 24-ročná a ktorú pápež Ján Pavol II. vyhlásil v roku 1997 za učiteľku Cirkvi, milovala Boha nie zo strachu, ale z lásky. Škrupulantom často tento láskyplný vzťah chýba a ich postoj k Bohu pripomína otroctvo.

Svätá Terézia z Lisieux žila v rokoch 1873 až 1897. (Foto - wikipedia)

Ďalším známym škrupulantom bol protestantský reformátor Martin Luther. Luther bol pôvodne katolícky kňaz a augustiniánsky mních, ktorý v mladosti často bojoval so svojou perfekcionistickou povahou a úzkosťami. 

Luther na margo toho neskôr poznamenal: „Snažil som sa žiť správne so všetkou poctivosťou a skrúšenosťou, rátal som všetky hriechy, spovede som často opakoval a horlivo som podstupoval uložené tresty. No moje svedomie mi aj tak nikdy nedávalo pokoj - vždy som pochyboval a vravel som si: ´Neurobil si to správne. Nebol si dosť úprimný. To a ono si zo spovede vynechal.´“ 

Pozadie Lutherovho života, jeho prísna výchova a formácia, a vôbec náboženská klíma neskorého stredoveku nepochybne prispela u Luthera k rozvoju škrupulózneho svedomia. 

Luther bol ako dieťa často fyzicky trestaný aj za banálne veci. „V škole ma za jediné ráno päťnásťkrát zbili trstenicou pre nič za nič. Mal som sa naučiť skloňovať a časovať, a ja som sa nepripravil na hodinu,“ spomínal muž, ktorý sa v roku 1517 dostal do sporu s vlastnou cirkvou. 

Za mnohé svedčí aj príhoda, ktorá sa mala stať na začiatku jeho života v kláštore. Luthera sa niekto spýtal, či miluje Pána Boha. Jeho odpoveď bola: „Pýtaš sa ma či milujem Boha? Niekedy ho nenávidím. Vnímam Krista ako prísneho sudcu, ktorý ma neustále skúma. Ako ho môžem milovať?“ 

Luther sa neskôr naučil proti svojmu úzkostlivému svedomiu bojovať svojským spôsobom: „Niekedy je treba viac si vypiť, zahrať si, ba dokonca aj urobiť nejaký hriech s pohŕdaním a naprotiveň diablovi, aby tak nedostal možnost vzbudiť v nás úzkostlivé pochybnosti kvôli malým veciam.“  

Cesta von

Český katolícky kňaz, exorcista a autor mnohých kníh o spiritualite Vojtech Kodet v jednom rozhovore poznamenal, že „úzkostlivý človek potrebuje niekoho, ku komu má dôveru, kto mu pomôže pri uzdravení jeho svedomia – okrem iného tak, že mu sprostredkúva Božiu lásku a prijatie, milosrdenstvo a Božiu veľkorysosť.“ 

Škrupulozita je svojim spôsobom bludný kruh a keďže paralyzuje duchovný život, mnohí odporúčajú skúseného a zrelého duchovného vodcu, ku ktorému by úzkostlivý človek mal dôveru. Hoci je to náročné, škrupulant musí často ignorovať tlaky svojho pokazeného svedomia a dať na rady svojho vodcu alebo spovedníka. V týchto prípadoch je potrebné nechodiť k ďalším spovedníkom a nechať sa viesť, hoci sa to človeku s týmto svedomím nie vždy páči. 

Svätý Alfonz Mária de Liguori v prípadoch úzkostlivých ľudí odporúčal pre spovedníkov, aby neustále povzbudzovali k dôvere v Božiu lásku a milosrdenstvo. Alfonz dokonca navrhoval zákazy čítania prísnych kníh a kázni, ktoré by vyvolávali v duši ďalšie úzkosti. Ďalej písal o tom, že ak úzkostlivá duša pochybuje o tom, či urobila ľahký alebo ťažký hriech, má ho považovať za ľahký.  

Dilemou úzkostlivého človeka sú často neutrálne a hriešne myšlienky, ktoré nedokáže rozlíšiť. Asi každého človeka niekedy napadne niečo hriešne až zvrhlé, no ďalej tomu nevenuje pozornosť a vypustí to z mysle.

Myšlienky sa stávajú hriechom až vtedy, keď sa im človek až príliš venuje a rozvíja ich ďalej v predstavách. Takéto myšlienky sa pomaly vkrádajú do srdca človeka. Úzkostlivý človek to len ťažko vie rozlišíť a každú myšlienku, ktorá čo i len trochu zaváňa niečím zlým považuje za útok proti Bohu. 

Rovnako dôležité je poznávať obsah viery, formovať svedomie vo svetle Svätého Písma a učenia cirkvi. Za škrupulozitou môže byť aj slabá a povrchná znalosť kresťanského učenia. Človek môže byť presvedčený, že niektoré veci cirkev učí a pritom ich reálne nikdy neučila.

Škrupulozita a úzkostlivosť sú citlivé a komplexné témy. Niekedy sa za precitliveným svedomím môže skrývať psychická porucha, ktorá sa nedá liečiť iba modlitbou, povzbudením v duchovnom rozhovore alebo prečítaním teologickej knihy, ale vyžaduje odbornú terapeutickú pomoc. Dobré rady môžu byť v týchto prípadoch dokonca kontraproduktívne a nič nevyriešia. 

Dobrou pomôckou v tomto zápase môže byť aj vedomie, že Kristus zomrel za všetky bolesti a utrpenia a tak jeho rany sú ranami víťaznými. Preto škrupulant môže svoj kríž spojiť s Kristovým krížom a žiť s vedomím, že Boh je ďaleko mocnejší ako všetky ľudské trápenia. 

Hoci svätci sa vždy báli aj najmenšieho hriechu a s bázňou (nie so strachom) pristupovali k Božiemu majestátu, vždy v prvom rade mysleli na to, že aj oni sú slabí hriešnici, ktorí sú odkázaní na Božiu milosť. Preto ich život bol naplnený radosťou a pokojom. Pekne to kedysi vyjadril svätý Filip z Neri: „Nechcem úzkosti svedomia, nechcem škrupule ani melanchólie. Škrupule a melanchólie preč z môjho domu!“ 

Zdroje

https://www.nspnz.sk/2022/10/10/svetovy-den-dusevneho-zdravia/
Fernández, Aurelio. Fundamentální morálka. Uvedení do teologie. 2011
Winter, Richard. Perfekcionizmus - cesta do neba alebo do pekla? 2006
Scrupulosity: The Occupational Hazard of the Catholic Moral Life (dostupné tu: https://www.catholic.com/magazine/print-edition/scrupulosity-the-occupational-hazard-of-the-catholic-moral-life) 

The Scruples of Luther and Thérèse. (dostupné tu: https://www.catholic.com/magazine/online-edition/the-scruples-of-luther-and-therese)
Bainton, Roland. Martin Luther - životopis, 1999. 
Páter Vojtěch Kodet: Diabol predstiera, že má záujem o človeka a jeho dobro. (dostupné tu: https://www.slovoplus.sk/pater-vojtech-kodet-diabol-predstiera-ze-ma-zaujem-o-cloveka-a-jeho-dobro) 
Úzkostlivosť - príčiny a lieky. (dostupné tu: https://www.youtube.com/watch?v=yYBg4yXEH6w) 

Titulný obrázok - treatmyocd.com