Všetci sme občas v ťažkých situáciách, ktoré nám napriek našej snahe prerastajú cez hlavu. Niekedy sa veci dokonca tak zhoršujú, že prichádza strach, panika, znechutenie, či zúfanie si a človek si uvedomí, že danú vec asi nezvládne. Kto má rad tieto situácie? Asi nikto. Nie je prijemné zakusovať svoju slabosť a bezmocnosť.

Napriek tomu, že sme v danej situácii na dne, existuje riešenie. Ponúka nám ho udalosť zo života kráľa Dávida z obdobia, kedy ešte nebol kráľom, ale štvancom zo strany Šaula, jeho predchodcu na izraelskom tróne, a vyhnancom, ktorý spolu s ľuďmi, ktorí ho nasledovali, našiel dočasné útočisko v krajine Filištíncov, kde slúžil jedenému z ich vojvodcov. Potom čo bol Dávid s jeho ľuďmi Filištínskymi vodcami poslaný z ich vojnovej výpravy proti Izrealitom domov, nakoľko si Dávida vyhodnotili, že sa môže pridať i s jeho bojovníkmi na stranu nepriatelia, vracia sa domov do krajiny svojho dočasného útočiska, do mesta Ciklag. Ten však nachádza dobytý a vypálený Amalékmi. Ženy, čo tam boli, i všetkých bez výnimky odvliekli do zajatia, nikoho však nezabili. V akej situácii sa ocitol Dávid, Prvá kniha Samuelova zachytáva nasledovne:

„Keď prišiel Dávid so svojimi mužmi k mestu, zistil, že je vypálené a že ich ženy, synovia a dcéry boli odvlečení. Dávid a ľud, čo ho sprevádzal, sa pustili do prenikavého náreku; plakali až do úplného vyčerpania. Aj obe Dávidove ženy, Achinoam z Jezreelu a ženu po Nabálovi Abigajil z Karmelu, odvliekli do zajatia. Dávid sa tým dostal do tiesnivého položenia, lebo sa mu ľud vyhrážal ukameňovaním. Všetci boli totiž roztrpčení, každý pre svojho syna a dcéru. Dávid však našiel odvahu v Hospodinovi, svojom Bohu. Dávid povedal kňazovi Ebjatárovi, Achimelechovmu synovi: ‚Prines mi efód!‘ Ebjatár mu ho teda priniesol.  Dávid si pýtal odpoveď od Hospodina na otázku: ‚Ak budem prenasledovať tú hordu, dohoním ju?‘ Odpoveď znela: ‚Prenasleduj ich, iste ich dohoníš a svojich vyslobodíš.‘ Dávid nato odišiel a s ním aj šesťsto mužov, ktorí ho sprevádzali...“ (1Sam 30,3-9 SEB).

Výsledkom toho, že sa Dávid oprel o Boha a našiel odvahu už nie v sebe (v svojich možnostiach), ale v Bohu, bolo, že Dávid zachránil všetko, čo Amalékovia pobrali, a vyslobodil i svoje dve ženy. Nikto z nich nechýbal, ani deti, ani dospelí, ani synovia, ani dcéry. Korisť a všetko, čo im pobrali, priviedol Dávid späť.

Katolícky preklad toho, že Dávid našiel odvahu v Hospodinovi, svojom Bohu znie: „Ale Dávid sa vzmužil v Pánovi, svojom Bohu.“. Profesor Roháček  túto vetu prekladá: „Ale Dávid sa posilnil v Hospodinovi, svojom Bohu.“ Anglický preklad New Living Translation pre porovnanie znie: „But David found strength in the Lord his God.“ V preklade do slovenčiny: „Ale Dávid našiel silu v Pánovi, svojom Bohu.“

Toto je podľa mňa rozhodný moment pre prekonanie našich ťažkých situácií. Keď zbadáme, že naša odvaha a sila nestačia a na ich miesto sa vkráda strach a slabosť, vo viere a dôvere máme možnosť oprieť sa o skutočnosť, že Boh je s nami, nikdy nás neopustí a chce pre nás to najlepšie ako otec pre svoje deti. Obdobne ako to Dávid vyjadril v jednom zo svojich Žalmov: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.. Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.“ (Ž 23,4 a 6 SSV).

Práve o tom hovorí aj dnešné prvé liturgické čítanie z knihy proroka Jeremiáša: „Ale Pán je so mnou ako mocný hrdina, nuž moji prenasledovatelia sa potknú a nič nezmôžu, zahanbia sa veľmi, že nič nedosiahli, hanbou večnou, nezabudnuteľnou.“ (Jer 20,11 SSV).

Prosíme ťa Nebeský Otče daj nám vieru a dôveru, aby sme v našich slabostiach, prameniacich zo životných ťažkostí, ktoré neobídu nikoho z nás, hľadali silu a odvahu v Tebe a v tejto odvahe a sile kráčali vpred, kým nevyjdeme z našej „tmavej doliny“ . V mene nášho Pána Ježiša Krista. Amen.