Oni žiadali iba to, na čo de jure mali právo, ale čo režim s materialistickou marxisticko-leninskou ideológiou považoval za nebezpečné a neprijateľné. Nebol ochotný a ani schopný dialógu a slobody.

Orgány verejnej moci nepovolili verejné zhromaždenie, pretože zvolávateľ, František Mikloško, ako súkromná osoba údajne nie je schopný zabezpečiť pokoj a verejný poriadok. Na námestí bolo mnoho provokatérov, ktorí kopali do policajných áut a snažili sa vyprovokovať potýčky s políciou. Iba obrovská snaha a pokojamilovnosť tých, ktorí sa cielene zúčastnili Sviečkovej manifestácie, zabránili väčšiemu krviprelievaniu. Je obrovskou iróniou, ale súčasne i charakteristikou vtedajšieho režimu, že to ohlušujúce peklo, ktoré ozbrojené zložky na námestí rozpútali, orgány štátu de facto nazvali „verejným poriadkom a pokojom“.

Totalitný režim sa všemožne snažil vzbudiť a udržať v ľuďoch strach – napr. deň pred a v deň demonštrácie sa v uliciach Bratislavy objavili obrnené transportéry, šírili sa informácie, že na námestí sa môže aj strieľať, že nemocnice sa na to pripravujú zvýšením počtu krvných konzerv. Dovolím si povedať, že ľudia tým, že v takom počte dokázali prísť na námestie s horiacimi sviečkami v rukách a s modlitbou na perách, nahnali strach režimu. A práve prekonanie strachu zo strany demonštrantov, ich ochota čeliť riziku, že sa dostanú do väzenia alebo budú vystavení inému prenasledovaniu, bolo tým víťazstvom, ktoré dláždilo cestu k Novembru '89.

Použitie sily zo strany režimu ukázalo jeho slabosť. Morálne prehral nielen tento boj na Hviezdoslavovom námestí 25. marca 1988, ale prehral aj celú vojnu o rok neskôr, v annus mirabilis - pamätnom roku - 1989.

Tohoročná pripomienka Sviečkovej manifestácie sa nesie v duchu hesla: NEBOLI SME ĽAHOSTAJNÍ. VTEDY ANI DNES.

Myslím, že čo sa týka minulosti, je zrejmé, že to tak bolo. Sme vďační všetkým zúčastneným a zvlášť organizátorom, ktorí zobrali na seba podstatnú mieru zodpovednosti. Pri pohľade na dnešnú spoločnosť vnímame, že s ľahostajnosťou, konzumizmom, egoizmom a uzavretosťou, sa, žiaľ, stretáme až príliš často.

Sviečková manifestácia nás môže inšpirovať k hlbokým lekciám pre život.

Nič, čo nie je pravdivé, nepretrvá. Skôr či neskôr sa ukáže, že obsah nemá deklarovanú hodnotu.

Nič, čo nie je slobodné, nemá moc. Len keď konáme z hlbokého presvedčenia, dokážeme prekonať všetky prekážky.

Nič, čo nie je v súlade s prirodzenosťou človeka, ho nenaplní skutočným šťastím. Naša prirodzenosť sa totiž nedá trvalo klamať.

Nič, čo nesmeruje k láske, neuspokojí srdce človeka. Veď sme stvorení z lásky a pre lásku.

Ako zdôraznil na včerajšom kolokviu za účasti pani prezidentky gréckokatolícky biskup Peter Rusnák, veriaci sú pripravení aj dnes byť obohatením pre spoločnosť.

Kiež iskra ducha, ktorá horela na tomto námestí pred 35 rokmi, inšpiruje čím viacerých aj dnes k zápasu o autentické ľudské práva a spoločné dobro. Aby bola spoločnosť zdravšia. A aby nás život znova viac bavil.

Pavol Kossey, podpredseda FKI