V našej Katolíckej Cirkvi ešte stále prebieha synoda, ktorej nosná téma je „Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misia“. Viac-menej každý, kto sa chcel k veciam v našej Cirkvi a k jej smerovaniu vyjadriť, dostal možnosť tak urobiť viacerými spôsobmi. Od kňazov a diakonov som mohol počúvať pozvanie k tomu, aby sme sa k veciam z našej pozície rodičov laikov vyjadrili, nakoľko tak, v nám prináležiacej miere, spoločne ovplyvňujeme smerovanie našej Cirkvi, a to aj pre dobro našich detí.   

Kým trvá synoda, považujem za dobre a vhodne možno viac otvoriť diskusiu o tých veciach, ktoré trápia v našej Cirkvi nás rodičov, kde by sme uvítali nejaké zmeny. Konkrétne mám na mysli rigidnú formu slávenia svätej omše, ktorá je doprevádzaná niekedy až „pohrebnou“ hudbou, a to aj na slávnostnej nedeľnej svätej omši, kedy slávime Ježišove vzkriesenie z mŕtvych.

Aspoň raz do týždňa chceme prichádzať na svätú omšu ako rodina, teda aj s deťmi, od najväčších po najmenšie. Kde je v nedeľu detská omša, túto možnosť bez váhania využijeme. Samozrejme, nie v každej farnosti je priestor na detskú omšu, resp. pre nedostatok detí nie je ani potreba. Keď sa však my rodičia s deťmi ocitneme na svätej omši, neraz už máme za sebou nejeden „boj“, neraz od detí počujúc, že im sa nechce, oni sú unavení, ich to tam nebaví, nie je to zábava a pod. Začne sa naše klasické vysvetľovanie, že tam nechodia len tak pre nič za nič, ale aby mali vzťah s Ježišom, že nie je to len o tom, či ich to baví alebo nie a pod. Plače najmenších detí pri obliekaní sa ani nespomínam. Rodičia, ktorí majú viac malých detí prichádzajú na svätú omšu neraz značne psychicky a fyzicky vysilení. Prečo podstupujeme všetku túto námahu je nám však jasné, chceme aj týmto Bohu povedať, že ho milujeme so všetkým, čo nám požehnal, s celým našim „domom“.

Keď je už však tá rodina na svätej omši, neraz sa začnú hrať a spievať také pesničky, osobitne v pôstnom období, že človeku napadne, či je ich cieľom, aby ľudí rozplakali alebo uvrhli do nejakej depresie. Po prvotnom dojme sa však dospelý človek zastaví, započúva a zistí, že slová sú neraz zmysluplné. Toto však napr. deti nedokážu, v nich ostáva len tá pochmúrna melódia. Tam, kde celebrujúcemu kňazovi či spoločenstvu vadí akýkoľvek väčší pohyb či zvuk zo strany detí, tam sa pre rodičov začína ďalšie utrpenie. Potom prichádza kázeň. Osobne počúvam kázne veľmi rád. Deti však počas nej (ak nie sme na detskej omši) robia všetko možné iné, resp. ich myseľ je niekde v ich vnútornom svete. To, že nie sú zväčša schopné vnímať tieto náročnejšie slová, je však prirodzené. Potom je viac vecí v liturgii, ktoré prednáša len celebrujúci kňaz a ľudia v naučených formách dávajú spoločne odpovede. Určite mnohým, a to aj dospelým, uniká byť psychicky prítomní na týchto častiach sv. omše. Niekedy človek má viacej síl a ešte zabojuje inštruovať malé deti k tomu, čo kedy sa povie, resp. kedy sa kľakne, sadne a vstane, a prečo sa tak robí, ale niekedy je už v druhej časti svätej omše „odpísaný“, a je aspoň rád, že deti sú tichšie, samozrejme, ak tichšie sú a nemusí na ne vrhať „láskyplné“ pohľady.

Nijako sa nechcem dotknúť zmyslu a podstaty, čo sa odohráva na svätej omši. Ak je tá podstata však telo a forma šaty, tak si myslím, že nastal čas, aby sme si vyzliekli tie barokové šaty, ktoré už skoro nikomu nesedia a obliekli si odev, ktorý sa nosí a pristane človekovi našej doby. Bohu to nijako vadiť nebude. Nevadilo mu, keď padli starožidovské formy obiet zavŕšené Ježišovou obetou a nebude mu vadiť, aj náš posun v slávení do foriem súčasnej doby. Myslím si, že skôr bude tomu rád, hlavne nech sme pri ňom radi. Pozrime si, alebo zúčastníme sa na bohoslužbách niektorých reformovaných Cirkví. Ak si my katolíci aj povieme, že čo do podstaty svätej omše sme v pozitívnom rozmere niekde inde (je to skutočne hutný obsah s centrom v slávení Eucharistie), tak si musíme neraz aj uznať, že čo do formy, sme zaostali pár desaťročí, či storočí.

Osobne si myslím, že keby sme umožnili aspoň na detských omšiach byť deťom viac deťmi, vyjadriť oslavu Boha nielen spevom, ale i napr. tancom, točením sa, poskakovaním, kreslením si, možnosťou dotknúť sa aspoň nejakých používaných vecí a pod., v miere umožňujúcej slávenie svätej omše, na sväté omše by chodili s väčšou radosťou a menším odporom. Verím v to, že ak by nám Ježiš ukázal, aká oslava sa páči Jemu, niektorí ľudia by boli veľmi prekvapení, avšak spev, výkriky radosti, tanec a poskakovanie v kruhu detí by určite nechýbalo. Deti treba evanjelizovať ich jazykom a formami. Je napr. pekné, ak sa dieťa vie pomodliť nejakú štandardnú modlitbu, no ak pritom nevie, že Boh ho miluje a má z neho radosť, podstatu náboženstva sme mu neodovzdali.

Naša slovenská Cirkev sa podľa mňa z čias komunizmu ešte nevyliečila z jednej choroby. Choroby, ktorá sa volá smútok. Kde je na svätej omši priestor pre radosť, chválu či jasanie? Vieme my vôbec čo je to radostné jasanie? Vieme my, miestny katolícky ľud, že naša patrónka Panna Mária vedela jasať: „...môj duch jasá v Bohu mojom Spasiteľovi...“? Chceme si uvedomiť túto našu chorobu? Natočme na video naše tváre pri slávení svätej omše a uvidíme, že úsmev je na nich niečo tak vzácne. Ako miestna Cirkev sme chorí na nedostatok radosti a zdá sa, že ani nechceme vstúpiť do Ježišom ponúkaného uzdravenia. Ak neveríte môjmu hlasu, spýtajte sa ľudí, ktorí k nám chodia evanjelizovať zvonka. Im sú naše nedostatky a duchovné choroby viditeľnejšie.

Veď keď spievam a hrám smutnú pesničku, nie je možné, aby som sa radoval. Ježiš len netrpel a nezomrel, ale bol vzkriesený, vystúpil do neba a zoslal nám spolu s Otcom Ducha Svätého, ktorý má meno aj Tešiteľ. On je pre nás, aby nás aj potešoval. A vzkriesenie a nebo čaká aj nás. Nie je možné, ak mám niekde roboticky vstať, sadnúť si, kľaknúť si, či odpovedať, aby som sa radoval.  Poriadok je nevyhnutný, ale my sme ním poviazali oveľa viac ako sme mali a tým je radosť.

Potom po svätej omši prídeme s deťmi domov, a máme sa na ne hnevať, že nevedeli a nevládali vydržať? Veď niektoré veci sme mali problém udržať pozornosť aj my dospelí a obdobne ako oni cítime, že nám ani tak nedávali život, ako brali. Opäť pre vylúčenie nedorozumení, hovorím o forme a nie o podstate svätej omše.

Aby si niekto nemyslel, že sa upriamujem len na formu, nie, neupriamujem. Mám rád aj ticho, aj pesničky Jednotného katolíckeho spevníka, o to viac dobrú kázeň, aj tu náročnejšiu, a keď som mal väčší časový priestor, rád som chodil na svätú omšu aj skoro denne. Teraz, ako mi rodičovské povinnosti dovolia, ale som rád, keď sa mi uvoľní priestor aj mimo nedele. Podľa mňa je však reforma formy nanajvýš potrebná, aj „klasickej“ svätej omše a aj detskej. Myslím si, že nová forma nám môže pomôcť vstúpiť do väčšej radosti pri prežívaní svätej omše, a to nielen radosti navonok, ale aj vo vnútri. Veď ak my doma vnímame túto potrebu a sme skutočne s manželkou varení a pečení katolíci, ako môžu naše sväté omše vnímať ľudia, ktorí sú mimo Cirkvi? Veď nežijem na nejakom ostrovčeku a s kolegami, ktorí sú mimo našej Cirkvi sa rozprávam o všeličom, ako i o našej Cirkvi. Prešľapy niektorých jej jednotlivcov sú mi neraz v rámci humoru hodené do tváre. Čo k ním dodať? Koľkokrát by som mal chuť im povedať: „Nejdem ti o Cirkvi hovoriť, príď k nám a zakúsiš radosť spoločenstva zjednoteného v Ježišovom mene. Tam uvidíš prečo verím a do čoho vkladám nádej.“ Viem však, že teraz je to skôr len niečo, čo by som si želal, a nie ako hmatateľná skutočnosť, ktorá sama o sebe má evanjelizačnú silu.

Čítajme Sväté Písmo a poznávajme Ježiša, aký je a aké spoločenstvo sa páči Bohu. Možno nám vznikne hlad po radostnej chvále a jasote na slávu Boha aj na našich svätých omšiach, kde nebude chýbať radosť v jej rôznorodých fyzických vyjadreniach. Možno to môže byť tá nová forma, ktorej potrebu vidím. Poriadku nás katolíkov netreba učiť. Preto sa nebojme, že to bude živelného razu, nezväzujme však prehnanou rigidnosťou to, čo má byť slobodné.

 „Tešte sa však a ustavične jasajte nad tým, čo tvorím, lebo pozrite, ja tvorím jasajúci Jeruzalem a radujúci sa ľud v ňom.“ (Iz 65,18 SEB).