Dnes je 35. výročím Sviečkovej manifestácie - sviatku, ktorý u mnohých Slovákov rezonuje skôr rozpačito, ak vôbec. Nejde o štátny sviatok a o jeho pamätnom štatúte by sa tiež dalo polemizovať. Je to deň, ktorý pre málokoho značí akýsi veľký zlom v histórii Slovenska a v nás narodených dlhšie po ňom ťažko evokuje akúkoľvek reakciu - niektorým z nás možno tento pojem niečo hovorí, no pri jeho opise by sme sa asi k detailom nedostali. Pri spomienke na hrdinstvo, ktoré nám tento deň pripomína, je to smutný obraz nášho povedomia o našich historických koreňoch a pôvode našich dnešných slobôd, ktoré už akosi berieme za samozrejmosť. A nielen to, je to aj premrhaná šanca využiť tento deň ako jeden zo základných kameňov moderného slovenského príbehu.

Pred piatimi rokmi som sa ešte na strednej škole v tento deň pýtal viacerých mojich učiteľov, či vedia, čo si dnes pripomíname. Keď som po pár negatívnych odpovediach zvážil náročnosť tejto mojej otázky, skúsil som to jednoduchšie: “Viete, čo si pripomíname na výročie Sviečkovej manifestácie?”. Zo siedmych opýtaných mi pozitívne odpovedal jeden z nich. Samozrejme, moja vzorka bola malá a cieľom tohto blogu rozhodne nemá byť kritika slovenského školstva či kvality stredoškolských učiteľov, o tom sa už napísalo dosť a sám nie som v pozícii túto inštitúciu kritizovať na základe jednej otázky. No napriek tomu už vtedy išlo o celkom silné svedectvo o povedomí o tomto sviatku. Čo si teda dnes vlastne pripomíname?

Krátko k faktom: Sviečková manifestácia, často nazývaná aj “Bratislavský Veľký piatok” bola pokojným protestným zhromaždením, organizovaným vtedajšími štruktúrami tzv. “tajnej cirkvi” na čele s Františkom Mikloškom a Jánom Čarnogurským (spolu s podporou Slovákov v zahraničí na čele s bývalým hokejistom Mariánom Šťastným), ktorá sa konala 25. marca 1988 na bratislavskom Hviedzoslavovom námestí a zúčastnilo sa na nej zhruba 3000 ľudí, pričom v okolitých uliciach bolo ďalších “nádejných” účastníkov vyše 6000, ktorí sa už na zhromaždenie nedostali. Išlo o pokojné, modlitebné stretnutie, pri ktorom účastníci na námestie prišli so sviečkami, krátko sa modlili a zaspievali štátnu a pápežskú hymnu. Zhromaždenie bolo prerušené zásahom vtedajšej socialistickej vlády, ktorá na miesto poslala vyše 900 členov ozbrojených zložiek (spolu s viac ako 50 členmi ŠtB) a demonštráciu rozohnala za účasti vodných diel, pričom jej organizátorov a veľkú časť účastníkov zatkla. O pokojných veriacich informovala ako o “narušiteľoch”, ktorí ohrozovali základy štátneho poriadku. Po sotva 30 minútach bolo po všetkom.

O manifestácii sa chvíľu na to dozvedeli po celom svete - od rakúskeho ORF po New York Times, Slovensko na chvíľu zaplnilo titulky novín na západe a tichý odpor slovenských veriacich sa stal inšpiráciou pre mnohých v zahraničí. “Slovensko má zvláštny potenciál prekvapiť svet,” povedal s odkazom na výročie manifestácie pred piatimi rokmi František Mikloško. Tento vzdor režimu “zdola”, ktorý vyzýval k odpovedi na násilie štátu slušnou občianskou neposlušnosťou zdôrazňujúcou nielen náboženské, ale všetky ľudské práva občanov dojímal (a dodnes dojíma) mnohých k slzám, no zároveň sa stal aj predzvesťou novembra 1989, ktorý sa do našej kolektívnej pamäte zapísal už hlbšie a verím, že význam jeho výročia poznajú na stredných školách nielen učitelia, ale aj ich študenti.

Prečo si teda na “sviečkovú” nespomíname, zatiaľ čo na november áno? Odpoveď sa hľadá ťažšie; niektorí za ňou vidia odpor k spájaniu civilných iniciatív s tými cirkevnými pokiaľ ide o boj s autokraciou (nielen) na Slovensku, iní relatívne dlhý časový priestor medzi marcom 1988 a novembrom 1989, počas ktorého nabrala silnejšiu rolu Charta 77 a na ktorého konci vznikli hnutia ako Občianske Fórum a Verejnosť Proti Násiliu, ktorých spomienka už dnes v spoločnosti rezonuje viac. Jednou z príčin našej kolektívnej amnézie ohľadom Bratislavského Veľkého piatku je takmer určite aj akási slovenská tradícia “hrubých čiar” po zmenách spoločenskej paradigmy, o kolektívnom odpúšťaní hriechov svojich predchodcov (v prípade socializmu aj tých cirkevných) pri výmenách moci v našej malej krajine. Najlepšie o tom svedčí fakt, že za potlačenie zhromaždenia nebol dodnes nikto potrestaný - ani členovia bezpečnostných zložiek praktizujúci násilie, ani predstavitelia KSČ ako vtedajší minister kultúry, ktorý sa ich zastával s tvrdením, že keby sa tak nestalo, tak by “bezpečnostné zložky bolo možné obviniť z prílišnej ohľaduplnosti…”

Ide pri tom o tak neskutočne premrhanú šancu. Činnosť tajnej cirkvi počas socializmu je príbehom hrdinstva, zakoreneným v kresťanských tradíciach Slovákom odveky tak vlastným, až ich niekedy berieme ako samozrejmé. Sviečková manifestácia bola akýmsi vyvrcholením, nádherným prejavom nádeje na lepší zajtrajšok, na skutočné presadenie slobôd v našom kúte sveta, keď v ne ešte málokto iný dúfal. To všetko s pokojom, s tichým, ale jednoznančým “nie”, ktoré sme vtedy povedali kolaboranstvu, s odvahou, ktorá sa síce v našej spoločnosti sem-tam objaví, no v každodennosti ju za našu prirodzenú súčasť nepovažujeme. 25. marec 1988 je jedným z tých dní, ktoré definovali našu prítomnosť, a to v tom najlepšom slova zmysle.

V našej minulosti sme opakovane dokázali, že sa vieme postaviť na správnu stranu dejín, aj keď možno iba svojím tichým “nie”, ktorým vieme do sveta zakričať tak nahlas, že v ňom nad nami len neveriacky krútia hlavami. Zdieľať

Premrhaná šanca je to pre to, lebo dnes stále ako národ kolektívne vajatáme, hľadajúc naše spoločné korene, náš “príbeh”, na konci ktorého stojí samostatné Slovensko v 21. storočí. Toľké problémy, ktoré dnes našu spoločnosť sužujú by mohli byť zhrnuté pod túto tematickú hlavičku - že si vlastne nie sme istý tým, kým sme, čo to vlastne znamená byť Slovákom. Tak sa prvé desiatky rokov potácame našou štátnosťou, dúfajúc, že sa nám bez toho nejak podarí formulovať víziu, kam s tou našou krajinou ďalej. A zabúdame, že ono to bez odpovede na tú prvú otázku tak úplne možné nie je. Samotná Sviečková manifestácia nie je odpoveďou na túto otázku - no mohla by byť krásnou súčasťou skladačky, ktorá by nám na konci dňa túto odpoveď poskytla.

Statočnosť, spolu s dôverou že za slobodu a hodnoty za oplatí aj riskovať, či už svoju povesť, kariéru a v tom najhoršom prípade aj život, ktorá pramení z kresťanskej viery v existenciu objektívneho dobra, sú historicky zapísané v našej DNA - dnešný sviatok je toho krásnym dôkazom. Aj keď sa radi podceňujeme, radi sami seba vnímame ako národ kolaborantov, ktorý sa pred neoprávnenou mocou radšej skloní ako by jej mal vzdorovať, dúfajúc, že "nejak bude", v našej minulosti sme opakovane dokázali, že sa vieme postaviť na správnu stranu dejín, aj keď možno iba svojím tichým “nie”, ktorým vieme do sveta zakričať tak nahlas, že v ňom nad nami len neveriacky krútia hlavami.

Aj dnes sa zdá, že Slovensko stojí na križovatke, opäť prichádza čas, kedy sa sami seba pýtame, aké sú naše základné kolektívne hodnoty, čo sú tie veci, ktoré “nás” robia “nami”. Z nálad evidentných v uliciach, v diskusiách či v prieskumoch a s diktátorom za našimi spoločnými európskymi dverami a oportunistickými kolaborantmi nadŕžajúcimi mu za tými istými dverami doma to vôbec nemusí vyzerať dobre. Naopak, budí to dojem, že v sebe opäť vidíme náznak zbabelosti, že by sme radi opäť uprednostnili svoj pokoj pred hodnotami, ktoré stoja za to, aby sme ich bránili. Aj preto je dnešná spomienka mementom, ktoré nám musí do nasledujúcich týždňov a mesiacov slúžiť ako morálny kompas zakotvený v dejinách odvážnych skutkov našich predkov.

Aj keď sa zdá, že sme šancu postaviť náš spoločný príbeh na odvahe veriacich zo Sviečkovej manifestácie už akosi kolektívne prepásli, stále sa z nej môže stať významná súčasť nášho spoločného podvedomia - keď už nie pre nás, tak pre tie generácie, ktoré prídu po nás. To sa stane však len vtedy, keď si tento deň začneme pripomínať s dostatočnou úctou, ktorá mu nesporne patrí. Sviečková manifestácia mala sotva 30 minút - no 35 rokov po nej by jej odkaz nemohol byť dôležitejší.