Keď sa nakloníme nad bábätko v kočíku, prihovárame sa mu často zdrobneninami, usmievame sa, aj keď sme sa možno predtým na niekoho nahnevali. Keď bľaboce a výska od šťastia, aspoň v tom momente nás to núti na také podvedomé zjemnenie.

Ako deti rastú a učia sa prvé slová, dbáme na to, aby sa dobre formovali a vedeli rozlíšiť čo je dobré a čo nie. Neskôr ich učíme ako správne komunikovať, vyjadrovať svoje pocity a názory a dávame im rady, ako si nedať od nikoho ubližovať. Chceme, aby z detí raz vyrástli dobrí, múdri a spravodliví ľudia.   

Asi každý z nás niekedy stretol človeka, od ktorého mal chuť čím skôr odísť a nikdy viac ho nevidieť. Hoci aj jeho mohla mama s láskou vychovávať a možno iba nesprávne prostredie z neho urobilo niekoho, kto je tak nepríjemný, že by sme ho najradšej už nikdy nestretli. Ale myslím, že to nie je vždy možné.

Keď prídeme do reštaurácie a nie je tam príjemný personál, tak nabudúce sa pôjdeme najesť niekde inde. Keď máme v zamestnaní kolegyňu, ktorá nám „uberá kyslík“, zmeníme prácu. Keď sa nám otriasa náš vzťah, stále máme možnosť na ňom popracovať a zachrániť ho. Ako sa správne zachovať, ak sa jedná o nejakého rodinného príslušníka z ktorého nás pri každom stretnutí rozbolí hlava, je niekedy ťažké. Nemôžeme sa mu vždy vyhnúť, nemôžeme ho pri jeho slovných prejavoch, ktoré nám ubližujú a otravujú nás povedať o našich negatívnych pocitoch. Máme síce slobodnú vôľu a mohli by sme sa slovne brániť a oponovať. Ale rovnako môžeme vždy zostať slušní a správať sa kultivovane a charakterne. 

Všetci vieme, že ľudské slovo vie robiť zázraky. Vie povzbudiť, potešiť, dať človeku iný pohľad na zložitú situáciu. A rovnako vie aj zraniť, uraziť, či udupať toho druhého. Nemusia to byť konkrétne slová od niekoho, ktoré si pamätáme celé roky. Ale ide o pocit, ktorý sme pri počúvaní týchto slov mali. Keď je to od blízkeho človeka, tak rania ešte viac. Niekedy sa  k nim v mysli vraciame, hoci sa už nedajú zmeniť, ale my nevieme zabudnúť na váhu týchto slov.

Ak máme dobrý úmysel, aj ostatní sa pri nás cítia dobre. A ten, kto nám ubližuje svojim slovom, je pre nás príťažou, ktorej by sme sa najradšej zbavili. Ale iba v rovine našich myšlienok a pocitov. 

Nesúďte a nebudete súdení. Nepotupujte a nebudete potupení. Odpúšťajte a bude aj vám odpustené (Lukáš 6:37)

Áno, my kresťania vieme, že treba druhým odpúšťať. Ale nie je to vôbec ľahké. Rovnako sa o to iba snažím, hoci moje vnútro hovorí niečo iné. Môžem meditovať, čítať o tejto téme, učiť sa správne predýchať každé stretnutie, ale v praxi to u mňa niekedy zlyháva. 

Vieme, že riešenie sa musí nájsť vždy na všetko. Ale existuje také, ktoré je pre každého rovnako správne? Ja si osobne myslím, že asi nie. Je iba na nás, či si dáme na základe niekoho zlých slov ničiť naše zdravie, našu pohodu a šťastný rodinný život.

Možno sa iba musíme zbaviť pocitu premárneného času pri niekom, kto v nás vyvoláva zlé pocity. Možno si musíme pripomínať, že v každom z nás je aj niečo dobré. Aj v tom, kto nám ubližuje svojim slovom.  Alebo sa môžeme začať modliť za takého človeka.

Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj vám odpustí váš nebeský otec. (Matúš 6:14)

Môžeme sa naučiť vždy za každých okolností, či sa cítime pri niekom dobre, alebo zle odísť ako hrdinovia. Nie ako porazení. Pretože sme to zvládli. Dokázali sme sa ovládať a na zlé slová sme neodpovedali rovnako zle, ale podľa toho, akými ľuďmi sme.

A to je viac ako len ľudské slovo. Je to stopa, ktorá zostane po nás v srdci každého, kto mal tú česť sa s nami niekedy rozprávať, hoci iba jedinýkrát. 

Ľuba Struková