Eskalácia naša každodenná...

V minulom týždni došlo k zrážke medzi americkým dronom MQ9 - Reaper a dvoma ruskými stíhačkami Su-27 v medzinárodnom vzdušnom priestore. Príslušníci amerických ozbrojených síl, ktorí dron ovládali z rumunskej základne, ho následne radšej cielene zrútili do Čierneho mora, 56 námorných míľ juhovýchodne od Krymu.

Pochopiteľne verejnosť traumatizujú obavy, že plamene rusko-ukrajinského bojiska môžu eskalovať do rozsiahleho požiaru globálneho konfliktu. Taká predstava jestvuje (našťastie len) v našej imaginácií už od konca druhej svetovej vojny. Dobrá správa je, že tieto riziká si uvedomuje americká aj ruská strana. Reakcie boli pochopiteľne nepriateľské, ale Rusi viackrát zdôraznili, že nešlo o zámer, ale nehodu. Otvorené signalizovanie omylu značí, že nešlo o testovanie odhodlania USA a NATO, čo by bol naozaj krok k eskalácií. 

Zároveň ale konštatovali, že počas trvania „špeciálnej vojenskej operácie“ Američania narušili „dočasne využívanú zónu vzdušného priestoru“. Nejde o medzinárodné právo ale ruskú interpretáciu, pretože Rusi oblasť Čierneho mora dlhodobo vnímajú ako svoje „jazierko“. Američania a spojenci pochopiteľne uviedli, že naďalej budú v danej oblasti uskutočňovať prieskumné lety. Čo z celej veci vyplýva? Dá sa predpokladať, že Rusi si po tejto udalosti budú na podobné trúfalé manévre dávať pozor. Zároveň sa ukazuje, že si v žiadnom prípade neželajú širšiu konfrontáciu s USA, alebo NATO, čo je dobrá správa.

Bude Vladivostok patriť Číne?

Čo znamená návšteva Si-Ťin-pching v Moskve? Krok najvyššieho lídra sa dá považovať za podporu ruskej politike. Si zároveň bude robiť všetko preto, aby zhodnotil čo najviac svoju „investíciu“. Čínski mandaríni budú hrať s Rusmi presilovku, aby z čoraz izolovanejšej krajiny vyžmýkali čo najviac. V Číne sa však objavujú aj hlasy, ktoré si uvedomujú, že čím pevnejšie zovretie „draka“ s „medveďom“, tým horší biznis so západom. Z tohto pohľadu bude zaujímavé sledovať, ako prebehne následný telefonát čínskeho prezidenta so Zelenskym. Zároveň je otázne, či sa „Ríša Stredu“, naozaj rozhodne posielať Moskve zbraňové systémy. Išlo by o signál, že Si & spol. neveria v zlepšenie vzťahov so západom (predovšetkým USA), čím sa ešte viac odkryjú línie novej studenej vojny.

Mimochodom, v zápale agresie na Ukrajinu Rusko pozabudlo, že na svojich východných hraniciach má krajinu, ktorá sa stále nevzdala nárokov na svoje územia. Mesto Vladivostok bolo do 19. storočia súčasťou dynastie Čching a nazývalo sa „Hǎishēnwǎi“.  Čína stratila Vladivostok a ďalších osem miest na úkor cárskeho Ruska v roku 1860 v druhej ópiovej vojne. Nedávno dokonca čínske ministerstvo pre prírodné zdroje začalo vyrábať mapy, kde sú aj pôvodné, teda čínske označenia miest ktoré aktuálne patria Ruskej federácií. Prezident Putin by si preto mal dať veľký pozor, keď bude mať najbližšie historické pojednanie o „hraniciach historického Ruska“ (kam podchvíľou radí nielen Ukrajinu a Bielorusko, ale aj Pobaltie, Fínsko a ďalšie krajiny). Ak sa jedného dňa Peking rozhodne aktívne o podobnú interpretáciu legitímnych územných nárokov na základe „historických hraníc“, môže byť z Vladivostoku opäť Hǎishēnwǎi!

Boj o povahu strany Lincolna a Reagana

Ex-prezident Trump otvorene kritizuje vojenskú a finančnú podporu Ukrajine a varuje pred možnosťou eskalácie do tretej svetovej vojny. Zdalo sa, že v rámci izolacionistickej politiky je Trump výnimka. Nedávno sa však proti americkej pomoci Ukrajine vyjadril guvernér štátu Florida Ron DeSantis. Vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou označil za „teritoriálny konflikt“, a zároveň obvinil Bidenovu vládu, že dáva Ukrajine „bianko šek“. Naopak, pomoc Ukrajine považujú za národno-bezpečnostný záujem USA ďalší potenciálni kandidáti v primárkach – Trumpov viceprezident Mike Pence a bývalá veľvyslankyňa pri OSN, Nikky Hailey.

Prístup Trumpa (a DeSantisa) nie je z historického hľadiska úplne nezvyčajný. Republikáni sa už v 20. a 30. rokoch 20. storočia profilovali izolacionisticky, čo sa zmenilo japonským útokom na Pearl Harbor v roku 1941. Výkon robustnej zahraničnej politiky sa zvýraznil počas prezidentovania D. Eisenhowea, Richarda Nixona a napokon Ronalda Reagana.

Ak u Trumpa je odmietanie podpory Ukrajine kombináciou inštinktu, automatického odporu voči Bidenovi a bizarnej sympatie k Vladimírovi Putinovi, u DeSantisa ide najmä o oportunizmus. Santis bol kedysi "ruský jastrab", keď  ešte ako člen snemovne reprezentantov v roku 2014  kritizoval Obamovu administratívu za slabú pomoc. Nedávno sa však až 40% republikánskych voličov vyjadrilo, že USA podporujú Ukrajinu až príliš. Práve o týchto voličov zvedú Trump a DeSantis súboj.

Prezidentské voľby v USA budú až v novembri 2024, dovtedy sa môže veľa zmeniť v americkej domácej politike i na svetovej šachovnici. Vzhľadom na jeho históriu sa dá predpokladať, že až na kozmetické zmeny nedôjde k výraznejšiemu obratu, aj keby Bidena nahradil v Bielom dome DeSantis. U Trumpa (ktorý pár dní dozadu avizoval, že sa ho chystajú zatknúť a obviniť) môžeme len veštiť a hádať...