Pevne verím, že sloboda prejavu spočíva práve v myšlienke, že človek môže povedať čo chce, ako chce, kedy a kde chce, avšak pod jednou podmienkou, slušne. Pretože len jedno obmedzenie zákonom vyvoláva nespočetné množstvo otázok, ako som demonštrovala v predchádzajúcich blogoch, na ktoré nájsť odpoveď sa zdá takmer nemožné a človeku by toto „pátranie za pravdou“ zabralo celý život a aj tak by prišiel k záveru, že tá samozvaná „moja pravda“ je v preklade len môj názor.

Pravda sa nemení podľa našich názorov a politických presvedčení, ale je stále prítomná ako istota, ktorá nás drží nad vodou v časoch chaosu a destabilizácie. Je to „záchranné lano“, vďaka ktorému sa vieme orientovať v čase a priestore a rovnako vychádzať s ľuďmi a tvoriť vzťahy.

Čo myslím pod pojmom slušne? Jednoduchá odpoveď, bez hrubých vulgarizmov a bez fyzického násilia. Inak nevidím dôvod, prečo by človek nemohol nesúhlasiť s gender ideológiou, spochybňovať vakcíny, náboženstvá (nech je to akokoľvek citlivá téma), zámery politikov a pod. 

Spoločnosť je príliš citlivá na seba, pretože jednotlivci sú príliš citlivý na svoju osobu a svoj život. Akonáhle jeden, povie druhému niečo s čím nesúhlasí, automaticky je nálepkovaný ako "nenávistný extrémista, ktorý polarizuje spoločnosť a šíri dezinformácie". Táto zázračná klauzula sa objavuje vždy, keď má človek opačný alebo nepopulárny názor. Je automaticky zrušený, po anglicky „cancelled“ a zaškatuľkovaný do všetkých možných existujúcich nálepiek.

Nevieme zdravo nesúhlasiť. Tá zázračná veta, ktorú ja rada citujem po anglicky „Agree to disagree.“, sa zmenila na „Disagree be cancelled.“ A to je pre ľudí devastujúce a pre spoločnosť ako môžeme vidieť vďaka Twitter Files tiež.

Aký konsenzus by sa dal spraviť medzi ľuďmi v prospech cenzúry a ľuďmi proti cenzúre?

1. Ľudia by mali sami zvážiť, či sa chcú zapájať do verejnej diskusie a zobrať na seba bremeno zodpovednosti za svoje slová. Nehádzať špinu na „nefungujúci“ systém pravidiel verejnej diskusie, či už na internete, sociálnych sieťach alebo tvárou v tvár, ale skôr sa zamyslieť ako oni môžu prispieť svojimi činmi a slovami k pluralite názorov.

2. Nenálepkovať a neoznačovať ľudí s opačnými názormi za konšpirátorov, dezinformátorov a pod.

3. Spoločnosť by mala pochopiť, že slová majú od činov poriadne ďaleko, a že medzi „niečo poviem“ a „niečo urobím“ existuje séria motivácií, dôvodov, vnútorného prežívania a skúseností, ktoré my nemáme ako vidieť ani pochopiť. Hovoriť preto, že opačný názor podnecuje násilie je poriadne pritiahnutý za vlasy a až takmer metaforicky chybný.

4. Položiť si základnú otázku: "Kam nás historicky, ale aj súčasne doviedlo obmedzenie slobody prejavu"? Ako sa hovorí pod pokrievkou je vždy najväčší tlak, a teda nič sa nedá tajiť večne. Paradoxne môžeme povedať, že zakazovať ľudom hovoriť, vyjadrovať sa skrz umenie, filmy, básne, texty, internet a pod., vytvorí oveľa viac povestnej "nenávisti" v spoločnosti, ako keď necháme diskusií voľný priebeh. To znamená, necháme ľudí vyjadrovať opačné názory, slušnými slovami bez vulgarizmov, nech sú akokoľvek pre nás osobne nepríjemné.

5. Posledný konsenzuálny názor spočíva v politických procesoch, ktoré sa našom území diali počas totality, kedy cenzúra a obmedzenia slobody prejavu boli veľkými pomocníkmi v páchaní nespravodlivosti a udržiavaní režimu pri živote. Dnes to môžeme demonštrovať na vychýrenom kanadskom klinickom psychológovi Dr. Jordan B Peterson, ktorý čelí disciplinárnemu konania vo svojej rodnej krajine, kvôli tweetom, ktoré smerovali proti terajšiemu premiérovi Kanady a podporovali opozíciu vedenú Pierre Poilievre.

Nikto z nás sa nechce ocitnúť v kože tých, ktorí trpia za svoj názor. Stratia kvôli nemu prácu, renomé, priateľov, rodinu či kariéru. Buďme si preto vedomí, keď sa niečo podobné snaží vrátiť do nášho štátu, našej kultúry a politiky.

Terézia Mičianiková