Twitter files sú dokonalým príkladom ako obmedzenia slobody prejavu dokážu spustiť lavínu problémov, s ktorými sa následne spoločnosť nevie vyrovnať. Twitter dokázal úspešne z verejného internetového priestoru vymazať bývalého prezidenta Spojených štátov, čo keď sa nad tým skutočne zamyslíme, sa nestalo v celých dejinách ľudstva. Potláčal a blokoval informácie o svetovej pandémií, ktorá zabila po celom svete 2,66 miliónov ľudí. Odborníkov a politikov s opačnými ako progresívno – liberálnymi názormi, ktorí upozorňovali na problémy spojené so všetkými spomenutými udalosťami, výrazne tlmil a dokonca im odstraňoval účty.

Naopak, môžeme si povedať, že vždy existuje pravda. Skutočná realita, situácia, ktorá sa naozaj stala na danom mieste, v danom priestore a čase. Nikdy si však nemôžeme byť istý, dokým to nevidíme na vlastné oči. To je jeden z ďalších prístupov.

Novinári, ktorí informujú o udalostiach, sú stále len ľudia so svojimi presvedčeniami a preferenciami a pokiaľ si skutočne necenia prácu novinárov, ktorá by mala byť čo možno najobjektívnejšia (nech to v danom kontexte znamená najviac blízka realite) a najpravdivejšia (informácia podaná presne, jasne a bez osobného názoru) dostanú sa do bludného kruhu ideológií, ktoré im podsúvajú ich zamestnávatelia za vidinou dobrého zárobku a prestíže. Obetúvajú však nie len poslanie svojej práce a česť, ale aj informácie, ktoré môžu byť potenciálne život – zachraňujúce. 

Pred čím alebo pred kým chceme chrániť spoločnosť? Pred sebou samou alebo pred informáciami, ktoré sa nazývajú byť „škodlivé“ alebo „nenávistné“? Kto definuje, čo je škodlivé a nenávistné?

Pozrime sa nato z hypotetického hľadiska. Niekto povie, že vakcíny sú 99,99% účinné alebo pohlavie a rod sú menné a každý je tým, kým sa cíti byť. Konzervatívny tábor môže povedať, že takíto ľudia sú odtrhnutí od reality, nedostatočne informovaní, ignorujú fakty a vedu alebo aj zámerne „zmanipulovaní“. Snažia sa zastávať úlohu samozvaných aktivistov bojujúcich za ideológie a nie fakty. Klasický liberálny tábor môže tvrdiť, že žijeme v slobodnej krajine a každý si môže robiť a hovoriť čo chce, dokým to nezasahuje do jeho života. Extrémistická ľavica, a teda progresívny liberáli, môžu tvrdiť (a často to aj robia) o ostatných s opačnými názormi, že predstavujú rôzne extrémistické hnutia, nálepkujú oponetnov ako nacistov, fašistov, transfóbov, homofóbov. Extrémistická pravica môže spochybňovať úplne všetko, úplne každého a žiadna informácia nebude dostatočná, aby uspokojila ich rozhádzaní svet, v ktorom sa snažia orientovať.

Na vyššie uvedenom príklade môžeme pekne vidieť, že to, čo považujeme za nenávistné, škodlivé, nepravdivé, neprospešné, spiatočnícke, choré, nebezpečné, je absolútne relatívne podľa našich hodnôt, názorov, politického spektra, v ktorom sa pohybujeme, a teda v skutočnosti si vôbec nie sme takí istý, tým, čo je správne.

Aké by teda mohli byť argumenty v prospech obmedzenia slobody prejavu? Jeden vychádza z našej Ústavy z čl. 26., odsek 4., ktorý hovorí: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“

Ak by sme však chceli tieto vety rozobrať na kúsky, zistíme, že pojmy ako „bezpečnosť štátu“, „verejný poriadok“, „mravnosť“, si každý môže vyložiť po svojom. Bezpečnosť štátu? Môžeme sa pýtať ide o priame ohrozenie – vyhlásenie vojny alebo o nepriame – vojna v cudzom štáte, revolúcia a tak podobne. Verejný poriadok? Ohrozuje ho zmena alebo práve naopak stagnácia? Mravnosť? Asi tá najzložitejšia zo všetkých. Mravnosť podľa náboženstva alebo etiky? Ak podľa náboženstva, tak ktorého? Kresťanstva, islamu, budhizmu? Áno, môžeme povedať, že náš štát rovnako ako západná civilizácia stojí na kresťanských hodnotách. Je to však stále aktuálne? Ak nie, malo by byť? 

Pokračovanie v ďalšom blogu