Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
10. apríl 2016

Situáciu na Ukrajine možno vysvetliť, no nie pochopiť

Za ostatné týždne som čítal či počul množstvo vysvetlení situácie na Ukrajine, ale to, čo sa deje na východ od našich hraníc, najlepšie odráža súčasný kyjevský vtip: Stretnú sa dvaja politológovia a jeden druhého sa pýta: „Vieš mi vysvetliť, čo sa deje na Ukrajine?“ Druhý mu odpovedá: „Vysvetliť to viem, ale pochopiť nie.“
Situáciu na Ukrajine možno vysvetliť, no nie pochopiť

Pochopiť znamená prijať argumenty, resp. ich rácio vysvetľujúce konkrétne konanie či motiváciu v dlhodobejšej perspektíve. Nič takého na súčasnej Ukrajine nie je možné. Krajina stojí na okraji bankrotu a za to, že v ňom nie je, vďačí iba podpore Západu a ohýbaniu pravidiel zo strany Medzinárodného menového fondu (MMF). Okrem toho je v krajine či jej časti regulárna občianska vojna a vláda neovláda časti svojho územia. To sa týka tak Donbasu, ako aj Krymu, a je minimálna nádej, že sa situácia vyrieši v aspoň dohľadnej budúcnosti v prospech Ukrajiny. Na dôvažok je krajina paralyzovaná politickou krízou, keď nie je možné odvolať premiéra do septembra 2016, ale on a jeho vláda už nemá v parlamente väčšinu a ani potenciál ju získať.

Toto všetko sa deje počas pokračujúceho rozpadu vládnej moci a pomalého či rýchlejšieho pádu do chaosu. Keď sa pozriete iba na faktory opísané vyššie, prekvapí vás, že politická scéna odvracia tvár a ďalej hrá svoje hry. To je to, čo nedokážem pochopiť, a myslím, že so mnou drvivá väčšina zo 40 miliónov Ukrajincov, ktorí závistlivo túžia po slovenskej minimálnej mzde a slovenskom „poriadku“.

Pokiaľ nedokážeme Ukrajinu pochopiť, skúsme sa aspoň zamyslieť nad niektorými faktormi jej úpadku.

Ekonomický úpadok

Úpadok ukrajinskej ekonomiky sa nezačal Majdanom 2014 ani Majdanom 2004. Začal sa pred desaťročiami po odznení výstavby po rozvrate svetovej vojny. Sovietske ani ukrajinské vlády nikdy nepredstavili jasný a uveriteľný program povznesenia domáceho hospodárstva a väčšinou sa iba obmedzili na vyhlásenia opakujúce floskuly o bohatosti ukrajinskej černozeme a veľkosti nerastného bohatstva. Prirodzene, čoraz zastaranejšia ekonomika založená na poľnohospodárstve a ťažbe a spracovaní nerastných surovín je veľmi zraniteľná a nevytvára dostatok kapitálu na investície.

Časť prepotrebného kapitálu sa navyše stráca v obrovskej korupcii a väčšinovo odteká z krajiny. Je až prekvapujúce, že v panamských zložkách nie je viac Ukrajincov. Tento hospodársky kokteil sa viac-menej nikto nikdy nepokúsil zmeniť a politici sa skôr orientovali na predlžovanie agónie čoraz viac upadajúcich odvetví ekonomiky. Zdroje pre zachovanie zamestnanosti, a teda udržanie „sociálneho zmieru“, sa obvykle našli za hranicami a takto to išlo dookola celé roky.

Z veľkej časti to nie je inak ani dnes. Rozdiel je v tom, že časť zastaraného priemyslu je na Donbase, a teda mimo kontroly ukrajinskej vlády (ergo nie je to jej problém) a sčasti sa rezignovalo na udržiavanie sociálneho zmieru. To na Ukrajine neznamená rast nezamestnanosti, tá sa drží okolo 10 percent, ale odbúravanie štátom dotovaných cien energií, nájomného, cestovného, skokovým znižovaním miezd vo verejnom sektore a výzvami, že inde sa majú horšie, a teda sa Ukrajinci nemajú na čo sťažovať (Condoleeza Riceová). Skoky v príjmoch obyvateľstva za ostatné dva roky možno ilustrovať na výkyvoch hodnoty hrivny na valutovom trhu. Kým na začiatku roka 2014 stálo jedno euro približne 11 hrivien, dnes je to približne 30. Priemerná mzda sa zvýšila z približne 3200 hrivien za mesiac na asi 4500 hrivien. Samozrejme, hovoríme o priemerných mzdách, a teda viac ako 60 percent populácie nezarába 4500 hrivien za mesiac. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že v obchodoch sú ceny iba mierne pod slovenským priemerom.

Z danej ilustrácie je jasné, že vnútorný dopyt ekonomiku neťahá a ťahať ani v najbližšej budúcnosti nebude. Jediná šanca je zahraničný dopyt a postupná reštrukturalizácia ekonomiky. Žiaľ, politické pomery výrazne znížili možnosť exportu na ruský trh a ukrajinská ekonomika je v situácii, keď zúfalo hľadá nové trhy. To všetko sa deje v situácii, keď sa diskusia v parlamente na tému reformy pracovného práva zvrhne na polemiku o potrebe presadenia antidiskriminačných ustanovení pre LGBTI osoby. Ustanovenia sú nakoniec po tlaku Západu presadené, ale Ukrajina opäť stratila čas v danom okamihu nezmyselným vysiľujúcim bojom.

Súčasná ekonomická politika ukrajinskej vlády je zameraná na makroekonomickú stabilizáciu a minimálne na ďalší rozvoj. Po dvoch rokoch stále krajina osciluje blízko bankrotu, je závislá od nových pôžičiek a menení kritérií, aby neupadla do bankrotu ako v decembri 2015, keď odmietla splatiť dlh voči Ruskej federácii. Z tohto pohľadu len ťažko možno vládnu ekonomickú politiku podporovanú a často oktrojovanú zahraničnými veriteľmi považovať za úspešnú. Mimochodom, zahraniční veritelia sa na Ukrajine nazývajú v médiách donormi. Asi nikto nečaká, že „dary“ treba aj splatiť.

Občianska vojna a Krym

Konflikt na Donbase na jeseň 2015 zamrzol, ale nestratil sa. Rovnako ako sa Krym nevrátil späť Ukrajine. Iste môžeme súhlasiť s ukrajinským argumentom, že zo strany Ruskej federácie išlo o protiprávne konanie, ale veci to veľmi nezmení. To, samozrejme, neznamená, žeby sme mali túto ruskú politiku akceptovať či dokonca podporiť. Malým národom sa často dejú také veci a my sme rádovo menší ako Ukrajina.

Snaha o získanie oboch stratených území je vlastne zo strany Kyjeva v súčasnosti iba symbolická, ak nerátame pokračujúce straty na životoch pri v súčasnosti sporadických bojoch na Donbase.

Hlavným problémom je, že ukrajinská politika si nedokázala zodpovedať základnú otázku, či chce niečo s existujúcou situáciou aktívne robiť alebo nie. Pod aktivitou nemyslím neustálu mobilizáciu a posielanie zle vyzbrojených a vycvičených mladých mužov na front a ani „behanie“ po zemeguli a hľadanie akýchkoľvek nepriateľov Ruskej federácie, s ktorými by sa dalo spojiť. Takéto „pobehajstvo“ plodí zvláštne spojenectvá ako to s Tureckom, ktoré je odrazu najväčší priateľ, ale zajtra hrozí problémami. Iní ukrajinskí spojenci, ako napríklad Gruzínsko, majú s Ankarou napäté vzťahy a to sa asi nikdy ani nezmení. V každom prípade toto spojenectvo nemá v súčasnosti žiadny význam a vplyv na situáciu a vždy hrozí, že Turecko a Ruská federácia si padnú do náručia, ako to bolo iba pred pár mesiacmi, keď sa prezidenti Erdogan a Putin častovali láskyplnými prívlastkami.

Najlepšia politika by bola, keby Ukrajina neopustila svojich občanov na Donbase a pokračovala v ich podpore a tým postupne delegitimizovala povstalcov. Namiesto toho sa z obyvateľov Donbasu stali občania druhej kategórie, ktorí za ponižujúcich podmienok chodia na Ukrajinu, stále do svojej vlasti, po svoje dôchodky či za nákupmi, štúdiom, rodinou. Možno pokračovať v ich obviňovaní z vlastizrady a stratiť ich srdcia a duše alebo sa postupne pripravovať na ich návrat. Donbas nie je životaschopný a nikto ho nebude subvencovať večne, ani Moskva nie. Raz príde čas rozmrazenia konfliktu a vtedy bude opäť dôležité, ku komu budú obyvatelia Donbasu lojálni.

Kým toto politici v Kyjeve nepochopia, budú iba využívať situáciu na Donbase pre ospravedlnenie svojich neúspechov bez pomyslenia na budúcnosť.

Politická kríza

Politická kríza je na Ukrajine permanentne. Len dnes ju opäť o trochu viac vidno. Kríza tkvie v samotnom nastavení ukrajinských elít, ktoré sa väčšinovo starajú iba samy o seba a pre realizáciu svojich cieľov sú ochotné obetovať všetko, často sa zdá, že aj samotnú Ukrajinu.

Posledná kríza nastala vo februári, keď parlament nevyslovil nedôveru premiérovi Jaceňukovi, ale zároveň ukázal, že premiér nemá v parlamente väčšinu. Na jednej strane to znamená, že ďalší návrh na odvolanie premiéra môže prísť až v septembri 2016, na druhej strane úplnú paralýzu parlamentu a vlády.

Zaujímavý na tom je fakt, že samotnú krízu nespôsobil ani tak Arsenij Jaceňjuk, ale skôr prezident Porošenko. Kríza sa začala odstúpením reformného ministra hospodárstva, ktorý obvinil ľudí blízkych prezidentovi z vyvíjania nátlaku a zo snahy riadiť jeho ministerstvo korupčným spôsobom namiesto neho samého, a teda z blokovania reforiem. Obvykle by sa očakávalo, že tlak bude smerovaný na prezidenta, ale stal sa opak a útok bol vedený proti premiérovi. Rozpory medzi premiérom Jaceňjukom a prezidentom Porošenkom sú dlhodobé a táto situácia zrejme iba slúži ako príležitosť premiéra odstaviť. Okamžité odstavenie sa ale nekoná, keďže nevyšiel pokus o premiérovo odvolanie a ďalší pokus sa nedá realizovať pred septembrom.

Inzercia

Obaja protivníci stoja pred možnosťou predčasných volieb alebo pokračovania spolupráce. Predčasné voľby si nikto z nich neželá, keďže by ich čakali výrazné straty a zrejme na podiel na moci v dnešnej sile by mohli zabudnúť. A tak neostáva nič iné, iba toto „manželstvo z rozumu“ predĺžiť. Na to však nemajú dostatočnú väčšinu v parlamente a potrebujú ešte pár hlasov navyše. Vyjednávania s ďalšími stranami zlyhali, takže prichádza vyhadzovanie z parlamentu a nakupovanie poslancov. Prezidentova strana už stihla vyhodiť z parlamentu svojich dvoch neposlušných poslancov na základe rozhodnutia Ústavného súdu Ukrajiny z roku 2008, podľa ktorého môžu poslanci zastupovať iba stranu, na kandidátke ktorej boli do nej zvolení. Ak frakciu opustia, môže sa rozhodnúť o ich vylúčení z parlamentu a nástupe náhradníka. Zatiaľ nikdy nebolo toto rozhodnutie Ústavného súdu realizované, až teraz.

Samozrejme, dva hlasy nestačia. Bude treba kupovať odídencov z iných strán. Čo na tom, že aj títo by mali byť podľa rovnakej logiky pozbavení mandátu? Vzhľadom na to, že sa pripájajú k väčšine, mandát im ostane. A tak sa formuje nová prozápadná koalícia, ktorá nápadne pripomína junákov zo susedného Moldavska topiaceho sa v politickej a ekonomickej kríze.

Akákoľvek koalícia vznikne, bude ochromená nestabilnou podporou a neustálou otázkou predčasných volieb. Lojalita ukrajinských poslancov je veľmi pochybná, a to nielen tých kúpených, ale aj tých zvolených na kandidátke prezidenta Porošenka. Tí sa sami radia do viacerých záujmových skupín nie vždy v mieri nažívajúcich s ostatnými skupinami prezidentovej parlamentnej frakcie.

Ukrajina potrebuje vládu. Bez nej neprídu nové pôžičky nevyhnutné pre ďalší chod štátu. Ak je potrebné pre ich získanie, a teda pokračovanie vlády, prizvať pár zahraničných mien, radi tak urobia a aj rýchlo pomenia zákony. Tak sa ministrami ukrajinskej vlády stanú aj ľudia bez občianstva, vzťahu ku krajine, a teda snáď ľudia, ktorým „na Ukrajine záleží a jej rozumejú“.

Alternatívou k zostaveniu vlády sú predčasné voľby. Mnohí sa boja nástupu nedemokratických síl a tak odôvodňujú svoj postoj a činy. Či to nie je márne kalkulovanie vedúce k porážke v najbližších voľbách, kedykoľvek budú? Skúsenosti z obdobia po prvom Majdane, keď z rozporov medzi prezidentom Juščenkom a premiérkou Tymošenkovou ťažil budúci prezident Janukovyč, sú varovaním. Len neviem, či dosť silným, aby ho počuli aj ukrajinské elity.

Rozpad vládnej moci

To, že niečo je zhnité v štáte ukrajinskom, bolo vidieť hneď po Majdane v roku 2014. Bezpečnostné zložky na Donbase sa buď pridali k povstalcom, alebo ušli. Novovymenovaný náčelník generálneho štábu Ukrajiny dezertoval do Ruskej federácie. Štátna správa sa rozpadla všade, kde nastali problémy.

Ak toto bola východisková situácia, tak veľmi nepomohlo ani právne pochybné zbavenie moci prezidenta Janukovyča, a teda ďalšia rana legalite a legitimite moci.

Nová vládna moc sa niesla na vlne emócií, keď väčšina ukrajinskej spoločnosti minimálne na západe a v centre krajiny podporila zmeny a zvyšok obyvateľstva výraznejšie neprotestoval, skôr vyčkával. Odvtedy ubehli dva roky. Prebehli prezidentské, parlamentné i miestne voľby. Mnohí predstavitelia Janukovyčovho režimu plynule prešli do nových štruktúr. Skutočne nových ľudí nie je veľa a štátny aparát prechádza reformou, ktorá je inšpirovaná najčastejšie Gruzínskom, keďže s exprezidentom a súčasným gubernátorom Odeskej oblasti prišli aj mnohí jeho spolupracovníci. Títo spolupracovníci priniesli nové idey, ale zároveň boli vsadení do systému, ktorému nerozumeli.

Výborným príkladom uskutočňovanej reformy je ukrajinská prokuratúra. Do roku 2015 bola prakticky málo reformovanou prokuratúrou sovietskeho typu s obrovskými kompetenciami, personálom a korupciou. Janukovyčov generálny prokurátor Pšonka bol symbolom korupcie, zneužívania právomocí a nevkusu (azda ešte viac ako samotný prezident Janukovyč s jeho zlatým záchodom). Za ostatné dva roky sa vystriedali traja generálni prokurátori a nikto z nich si nevyslúžil verejný rešpekt. Reforma prokuratúry sa ukazovala ako kľúčová, keďže tá prakticky vykonávala dozor nad štátnym aparátom a bola akoby štvrtou mocou v štáte. Návrh, ktorý bol prijatý v polovici roka 2015, v podstate mení prokuratúru na orgán štátneho zastupiteľstva, ktorého hlavnou a skoro jedinou úlohou bude zastupovať štát v trestnom konaní. Ide o skok z všemocnej inštitúcie na viac-menej okrajový orgán. Takýto krok nie je možný okamžite realizovať, reformný zákon preto obsahuje siahodlhé prechodné ustanovenia, ktorými sa de facto riadi celá inštitúcia v súčasnosti a ktoré sa neustále novelami zákona menia.

Celá reforma sa zvrhla do chaosu ohrozujúceho samotnú schopnosť ukrajinského štátu zastupovať trestnú žalobu na súdoch. Len pre ilustráciu: v rámci šetrenia boli mnohé miestne prokuratúry zlúčené, a tak jedna prokuratúra funguje na štyroch či piatich súdoch, ktoré sa nachádzajú aj 200 kilometrov od seba. Samozrejme, v sídlach súdov ostali aj miestne riaditeľstvá polície, teda orgány, s ktorými prokuratúry najviac spolupracujú. Prirodzene, ostali aj miestne detašované pracoviská prokuratúry, ale hlavný oblastný prokurátor sídli iba v jednom okrese z piatich.

Prokuratúra a zvlášť tá sovietskeho typu funguje ako armáda – na všetko treba písomný pokyn nadriadeného s podpisom a veľkou okrúhlou pečiatkou. Ak chcete pečiatku, treba sadnúť do auta a vyraziť za oblastným prokurátorom. Pri aj dvestokilometrových vzdialenostiach a ukrajinských cestách je to „výlet“ na celý deň. Prokurátori sa tak zmenili na cestujúcich, ktorí jazdia z jedného miesta na druhé. To všetko pri plate maximálne 250 eur mesačne. Asi je zbytočné pripomínať, že aj tí najotrlejší jedinci postupne rezignujú a sediac v kanceláriách čakajú na svoje výplaty. Systém sa spomaľuje a raz sa zastaví. No to možno nebude pre ukrajinské elity až taký problém, keďže minister vnútra Avakov navrhol reformovať súdnictvo krajiny prostredníctvom úplnej výmeny sudcov, a teda zastavením práce celej justície na minimálne dva mesiace. Považuje to za akceptovateľné. K možnému predĺženiu tohto obdobia (realizácia reforiem sa zvykne oneskorovať) sa už nevyjadril, rovnako ako k prieťahom v konaní, ktoré by zrejme narástli do nepredstaviteľných rozmerov aj na slovenské pomery.

Za reformu bol zodpovedný gruzínsky zástupca generálneho prokurátora Davit Sakvarelidze, ktorý bol so svojím nadriadeným v ostrom spore. Samotného bývalého generálneho prokurátora Šokina je ťažké považovať za vzor štátneho úradníka: nekonal tam, kde mal, a konal tam, kde mu prikázali. Stará škola, ktorá koná iba na príkaz a aj tak škodí. Sakvarelidze je na druhej strane príkladom čestného a ambiciózneho úradníka, ktorý priveľa času trávi na facebooku a postuje všetko, čo robí on, prípadne nerobia jeho kolegovia a nadriadení. V každom prípade na vypracovanie reformy ukrajinskej prokuratúry, čo bola jeho hlavná úloha, si dostatok času nenašiel a systém škrípe necelé štyri mesiace po začiatku realizácie reformy. Príznačné je, že rozpad systému zaujíma málokoho. Médiá žijú prestrelkami medzi Šokinom, resp. jeho nástupcom, a Sakvarelidzem, ktorého odvolal Šokin tesne pred odchodom z funkcie zrejme s posvätením od prezidenta Porošenka. Sakvarelidze na oplátku zvolal demonštráciu pred budovu generálnej prokuratúry. Táto fraška by bola smiešna, keby sa za ňou neodohrával postupný rozpad ukrajinskej štátnej správy, na ktorej riadenie jej vedúci predstavitelia nemajú chuť a chápu ju iba ako zdroj moci a bohatstva alebo ako priestor pre sebaprezentáciu a ostentatívnu sebaštylizáciu ako spásy krajiny bez reálnych výsledkov. Jedni koristia majetok a druhí slávu. Za obomi ostáva spálená zem.

Záver

Za veľkými dejinami žijú často v skrytosti svoje životy obyčajní ľudia. Na Ukrajine sa boria s čoraz ťažšími podmienkami a spomínajú na časy pred revolúciou, ktorú podporovali. Mnohí z nich hovoria o „revolúcii dôstojnosti“, ako ju nazývajú s trpkosťou v hlase.

Nespokojnosť je veľká, ale aj rezignácia. V ďalší Majdan verí teraz málokto, ale kto v roku 2013 predpovedal útek prezidenta Janukovyča do Ruskej federácie?

Kľúčovú úlohu vo vývoji Ukrajiny hrajú jej elity a zatiaľ sa nezdá, že si to uvedomujú.

Foto: TASR/AP (Ukrajinský parlament počas odvolávania generálneho prokurátora Viktora Šokina v utorok 29. marca 2016)

Odporúčame

Blog
Slovenský utečenecký ošiaľ

Slovenský utečenecký ošiaľ

Posledné dni to vyzerá, že imigranti sa stali skoro stredobodom slovenskej verejnej diskusie. Už sa vyjadril hádam ktokoľvek. Mnohé príspevky sa niesli v klasickom duchu Slovenska deväťdesiatych rokov, teda nie je na svete horší národ a horší štát ako ten náš a určite nie je zadubenejší. Takéto člán...

Blog
Istoty a bludné kruhy slovenskej politiky

Istoty a bludné kruhy slovenskej politiky

Najväčšou istotou tretej vlády R. Fica je to, že sa nezmení náš chorý a skorumpovaný politický a právny systém, plodiaci stále nové kauzy a nespravodlivosti. Je to dôsledok toho, že Slovensko za 25 slobodných rokov nezmúdrelo a nedotiahlo demokratické reformy. Naša súčasná kultúrno-politická situácia a zloženie parlamentu je v mnohom rovnaká a v niečom ešte horšia než na začiatku tretej vlády V. Mečiara a prvej vlády R. Fica.