V nedeľu 13. marca bola v Boloni slávnostne otvorená odbočka Talianskej spoločnosti pre kultúrne styky s ČSSR. Tejto slávnosti sa zúčastnil veľvyslanec ČSSR v Taliansku Norbert Židek, ktorý tu pôsobil na poste veľvyslanca od júna 1985. Počas svojho pôsobenia „...navázal také jisté kontakty s italskými socialisty a křesťanskými demokraty a podílel se na určité aktivizaci vztahů ČSSR s Vatikánem, vyústivší do návštěvy kardinála státního sekretáře v Praze r. 1985.“ V pozícii veľvyslanca bol aj 25. marca 1988, keď o 17 hod. prišli pred veľvyslanectvo demonštranti žiadajúci menovanie biskupov a občianske i náboženské slobody pre občanov v ČSSR. Podujatie sa nekonalo pod hlavičkou Svetového kongresu Slovákov. Stálo za ním v Taliansku založené hnutie nápomocné aj skrytej cirkvi na Slovensku – Comunione e liberazione.

Povalili sochu Gottwalda

Rudé právo dňa 14. marca informuje o noci z 10. na 11. marca v Teplicích., kde bola „povalena a poškozena socha Klementa Gottwalda“. V texte sa píše, že to urobili traja výtržníci vo veku 20 a 19 rokov spolu so 17 ročnou dievčinou. „Motivem jejich činů, který spáchali v podnapilém stavu při návratu z vinárny, byla msta za projednávaní trestné činnosti jednoho z pachatelů před soudem za vandalizmus.“

Podľa dnešných informácií vieme, že za zhodenie sochy sa dostali do väzenia Kamil Krůta, Jaroslav Dvořák a vtedy len sedemnásťročná Andrea Bredlová, ktorá sa zrazu ocitla vo väznici medzi narkomankami a zlodejkami. Jaroslav Dvořák, člen pankáčov na vyšetrovanie spomína nasledovne: „Vyhrožovali nám, vyšetřovali nás deset měsíců na vazbě. Hrozili nám. Tím že jsme tři, že jsme organizovaná skupina, tam byl trest od 12 do 15 let. Co si pamatuji, tak jsem dva měsíce žil v tom, že dostanu tolik.“  Českému rozhlasu sa podarilo zrekonštuovať celý prípad z marca 1988. Vznikol z toho hodinový dokument s názvom Gottwald na hanbě. Za organizovanú skupinu považoval totalitný režim stretnutie troch ľudí (!).

Zásah voči nelegálnej cirkvi

Ak sa pozrieme do archívnych dokumentov, tak s dátumom 14. marec (pondelok) nájdeme žiadosť plk. JUDr. Štefana Mikulu adresovanú ministrovi vnútra ČSSR Vratislavi Vajnarovi. Žiada v nej o súhlas „k vyhláseniu mimoriadnej bezpečnostnej akcie v dobe od 10.00 hod. do 24.00 hod. dňa 25.3.1988. Do mimoriadnej bezpečnostnej akcie budú zaradení príslušníci útvarov Správy ZNB hl. m. Bratislavy a Západoslovenského kraja a v potrebnom rozsahu vyčlenené sily a prostriedky Pohotovostného útvaru VB pre SSR.“ Mikula jasne definuje, kto na Slovensku chystá „demonštráciu k uvoľneniu cirkevného života v ČSSR.“ Nie je tam ani zmienka o vplyve zahraničia, ale len informácia, že to plánujú „predstavitelia nelegálnej cirkvi a laického apoštolátu.“

Pri hľadaní podnetu, či myšlienky na zorganizovanie manifestáciu nájdeme relevantné údaje a príbeh Mariána Šťastného, podpredsedu Svetového kongresu Slovákov. On prišiel s myšlienkou usporiadať demonštrácie v zahraničí pod hlavičkou Svetového kongresu Slovákov. Dňa 30. decembra píše ešte zo Švajčiarska: „Demonštrácia by sa mala konať 25. marca 1988 pred budovami Č-SSR zastupiteľstiev. Jej priebeh Vám presnejšie oznámim po Vašom vyjadrení.“ Dňa 3. januára 1988 už píše z Kanady. Hovorí o pláne zorganizovať demonštrácie aj v Bratislave: „Akcia sa má konať: Viedeň, Bonn, Rím, Paríž, Londýn, Bern, Austrália, Argentína, Ottawa /Montreál/, Washington a Bratislava.“ Iste, v tom čase nemal priamy kontakt na Bratislavu a aj informácia o príprave demonštrácii sa na Slovensko dostala neskôr - po 3. januári 1988. V liste z 3. januára je informácia, že sa chystajú „spoločné letáky /už ich spracuváva A. Hlinka/ pre noviny, Tv, rádio...“, no rovnako je v popredí aj heslo: „Ukázať Západu i Východu našu jednotu v exile v mene hesla – Za Boha a národ!“

Na Slovensku sa vplyv zahraničia prejavil „len“ v prevzatí dátumu konania manifestácie. Ciele Mariána Šťastného sa na Slovensku modifikovali. Dňa 30. decembra 1987 M. Šťastný napísal: „Cieľom tohto prejavu nesúhlasu budú brutálne vraždy predstaviteľov cirkvi na Slovensku, upieranie náboženských práv v praxi ako aj ostatých ľudských práv.“ Neskoršie manifestácie Slovákov v zahraničí (napr. v apríli 1988 vo Švajčiarsku) už reflektovali na požiadavky manifestujúcich v Bratislave.

15. marec 1988

Rudé právo informovalo o pondelkových (14. marec) stretnutiach. Veľvyslanec ZSSR Viktor Lokamin sa stretol s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Milošom Jakešom na priateľskom rozhovore. V ten istý deň sa začala návšteva M. Gorbačova v Belehrade a boli začaté spoločné rozhovory medzi ZSSR a Juhosláviou.

Objavuje sa článok s názvom K veřejné informovanosti o stretnutí ústredného výboru Slovenského zväzu novinárov (14. marca) na ich treťom zasadnutí v Modre. V duchu perestrojky hovoril šéfredaktor Rudého práva Zdeněk Hoření o požiadavkách na prehlbovanie „veřejné infomovanosti a demokrace“.

Zároveň sa v tento deň stretlo nové vedenie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) s Jozefom Lenártom. Aj táto organizácia neskôr dôsledne kritizovala organizovanie verejného zhromaždenia v Bratislave.

V dňoch 10. – 14. marca 1988 sa v Prahe uskutočnila Konferencia európskych cirkví. Účastníci konferencie z osemnástich národných rád sa stretli aj so zástupcami teologických fakúlt a Kresťanskou mierovou konferenciou. Aj tieto akcie a informácie akoby deklarovali, že u nás je plne rešpektovaná náboženská sloboda.

Cirkevnej téme sa venuje článok s názvom Ani církev nebyla bez viny od Karela Douděra, ktorý poukazuje na situáciu 15. marca 1938 v Rakúsku. Píše: „Áno, rakouská katolícka církev připravovala svým protižidovským a protislovanským rasizmem půdu hitlerovskému fašizmu. Není proto bez viny.“

16. marec 1988

Na titulke Rudého práva zo 16. marca je obrázok ako Michail Gorbačov sadí v belehradskom Parku priateľstva strom mieru. Hneď pod týmto obrázkom je nadpis Pozitivní ohlas na čs. iniciativu a jeden z podnadpisov informuje: Pokračování rozhovorů ČSSR  - Vatikán 11. dubna v Římě. Komu mali byť adresované tieto slová, ak nie širokej verejnosti?! Na jednej strane v tom čase hlásali západne média, že ľudia petíciou i ohláseným verejným zhromaždením sa dožadujú svojich práv a Rudé právo ako by chcelo povedať, že sa klope na otvorené dvere. Veď rokovania budú pokračovať. Článok je sumárom tlačovej konferencie, ktorú zorganizoval tlačový odbor Úradu predsedníctva vlády ČSSR za účasti hovorcu ministerstva zahraničných vecí ČSSR Dušana Rovenského. Domáci i zahraniční novinári si vypočuli zahraničné ohlasy na československú iniciatívu „týkajúci se pásma důvěry, spolupráce a dobrých sousedských vztahů“.

V článku sa píše: „V odpovědi na dotazy novinářů se Miroslav Pavel vyslovil k stavu jednání mezi ČSSR a Vatikánem. Řekl, že jednání nebyla přerušena, ale po dohodě obou stran je v nich nyní přestávka. Rozhovory by měly pokračovat 11. dubna (apríla) v Římě.“

V novinách je aj správa o utorkovom stretnutí predsedníctva ÚV KSS, na ktorom sa o. i riešila aj bytová otázka, či kádrová práca strany. Prekvapia aj správy o vraždách, dopravných nehodách (v pondelok 14. marca sa stalo 366 dopravných nehôd, pri ktorých zomreli štyria ľudia a ďalší štyria boli ťažko zranení; v utorok ďalšia nehoda a štyria mŕtvi...) Píše sa aj o trestnom čine 17. ročného žiaka v Ústí nad Labem, ktorý udrel päsťou  do krku svojho spolužiaka a ten ešte v ten istý deň podľahol zraneniam. Prečo uvádzam aj tieto informácie? Niekedy sa prezentujú nárast dopravných nehôd či vraždy v školskom prostredí ako niečo „americké“ a dôsledok zmien v roku 1989. Aj tieto príklady, dokonca verejne uvádzané v novinách, aspoň z časti ilustrujú realitu, ktorej sme boli súčasťou pred rokom 1989. K trestnej činnosti sa viaže aj článok s názvom Slova a činy, v ktorom sa zrkadlí pohľad do vlastných radov, cez prípad Stanislava Babinského, bývalého predsedu Jednoty v Dolnom Kubíne, ktorý bol v júni 1987 odsúdený na 14 a pol roka odňatia slobody za spreneveru, aj keď v straníckom posudku sa o ňom písalo: „Je disciplinovaný, zásadový, čestný. K plneniu úloh pristupuje so straníckou zodpovednosťou.... Presadzuje celospoločenské záujmy a triednu politiku strany.“ Autor článku Josef Smola však konštatuje: „Pravda, naprostá většina komunistů jde i v práci příkladem a vzorně plní své povinnosti.“ Babinskému prischla prezývka "kráľ Oravy" a bol to on, ktorý v spoluráci s vysokými funkcionármi strany organizoval zneužívanie mladých dievčat, poľovačky divokej zveriny z vrtuľníkov. Navonok deklarovaná rovnosť všetkých a v realite vytváranie "kráľov".

17. marec 1988

Titulka Rudého práva je preplnená informáciami vojenského charakteru. M. Jakeš sa stretáva (stretli sa 16. marca) s maršálom V. Kulikovom, hlavným veliteľom Spojených ozbrojených síl členských štátov Varšavskej zmluvy, ktorý bol na pracovnej návšteve ČSSR. Ďalší článok: Spoločné cvičení vojsk na území ČSR. Tieto články pripomínajú situáciu pri likvidácií reholí. Aj v roku 1950 sa konali vojenské cvičenia. Tak často v blízkosti kláštorov, z ktorých internovali rehoľníkov. U nás mali byť vojenské cvičenia v dňoch 22. marca až 28. marca. „Zúčastní se ho vojsko v celkovém počtu 17 400 osob.“

Iste, bolo by vhodné historicky presne zistiť, kedy sa začalo plánovať spoločné cvičenie vojsk Čs. lidovej armády a Sovietskej armády pod velením generálmajora Sergeja Malašikeviča. Pre vtedajších čitateľov takéto informácie mohli vzbudzovať istú ostražitosť. Ako pôsobili na tých, ktorí sa chystali na Sviečkovú manifestáciu? "S deťmi tam iste nechoďte, môže to byť nebezpečné", upozornil pred manifestáciu tajný kapucín Jozef Konc rodinu, ktorá sa tam chystala prísť s tromi malými deťmi. Práve takéto titulné informácie v Rudom práve vzbudzovali istý rešpekt voči sile, ktorá mohla byť odhodlaná na všetko. 

Na titulke sa rovnako nachádza informácia: Sovětský velvylanec u soudruha G. Husáka. Strohá informácia je veľavravná: „Srdečný rozhovor se týkal aktuálních otázek spolupráce mezi oběma zeměmi.“ O čom rokovali?

František Neupauer

Foto: Archív ÚPN