Občas mám dojem, že pre novinársku obec je veľmi dôležité napísať niečo, čím chcú provokovať svojich čitateľov alebo v nich chcú priamo vzbudiť pocit škandálu. Veď čo iné by mal vyvolať nadpis, ktorým sa zhŕňa desaťročné pôsobenie pápeža Františka.

Autor tvrdí, že s pápežom to už nebaví ani tradicionalistov ani progresívcov. Otázka je, či to vlastne nie je správne, že ich to nebaví.  Chesterton vyjadril myšlienku, že ak  sa nejaký človek zdá pre vysokých príliš krátky a pre krátkych príliš vysoký, tak  to asi s jeho výškou bude v poriadku.  Veď tradicionalisti aj progresívci  sú spoločenstvá na opačných okrajoch Cirkvi.

Pápež po synode o rodine vydal encykliku o Amoris Laetitia. Ak celú encykliku zhodnotíme z pohľadu nejakej poznámky pod čiarou, ktorá vysvetľuje nejaký detail, je to hrubé nepochopenie celej témy. Myslím si, že pápež práve preto neodpovedal kardinálom na ich otázku, ohľadom tejto poznámky. Encyklika vyzdvihuje manželstvo ako sviatosť, ukazuje jeho krásu aj problémy. Cirkev nie je len právna inštitúcia, právo v Cirkvi nemusí vedieť presne vyjadriť to, čo v istých komplikovaných životných situáciách treba podľa viery urobiť. Tak by som svojim laickým jazykom vyjadrila, čo pápež cez tú poznámku mohol chcieť povedať.

Benedikt XVI. bol skvelý pedagóg s nesmiernym vzdelaním, ktorý vedel vysvetľovať ťažké teologické otázky tak, že ich aj jednoduchí ľudia vedeli porozumieť. Jeho diela zostanú pokladom pre Cirkev ešte dlhé roky. Bol to dobrý človek, ktorý očakával, že všetci kresťania vychádzajú z dobrej vôle.  Finančné škandály Vatikánskej banky a neschopnosť presadiť v týchto inštitúciách vlastné smernice,  boli odvrátenou stránkou dobrého pápeža. (Nakoniec aj prípad arcibiskup Bezák spadá do jeho podntifikátu.)

Problémy vo Vatikáne začal riešiť až pápež František. Ale myslieť si, že tento organizačný kolos sa zreformuje počas  pontifikátu jediného pápeža je nerealistické. Vatikánska banka, cez ktorú sa financujú charitatívne diela Cirkvi prešla reformami, ktoré podstatne zvýšili jej transparentnosť. Reorganizácia kúrie je beh na dlhé trate. Nikto z Vatikánu neohlásil, že s reformami sa končí.

Odbaviť encykliky Laudato si a Fratelli tutti citovaním poznámky o “slniečkárstve”, sú nevhodné skratky na kresťanský denník. Tí, čo tie encykliky prečítali, vedia, že majú svoj obsah a sú aktualizáciou kresťanskej viery. Myslieť si, že Cirkev sa má starať iba o čistotu viery, je chyba. Nikdy to tak v Cirkvi nebolo. Katolíci svoju vieru vždy museli vyjadrovať v nejakých dielach. Spomeňte si na sv. Pavla a jeho žiadosti o charitatívne diela a na dejiny Cirkvi.

Pápež často vyjadruje rôzne pohľady na vec. Nemali by sme sa snažiť rôzne akcenty dať do protirečenia s tým, čo oficiálne povedal alebo napísal. Ale skôr by sme si mali všimnúť, kde vidí ďalšie výzvy, ktorým bude treba čeliť.  Pápež František nie je teológ, je pastoračným pápežom, presne takým, akého sme potrebovali, najmä my v Európe a ešte viac my v postkomunistických krajinách, kde sa viera síce zachovala, ale bez cirkevných inštitúcií, bez charitatívnych a kultúrnych diel.  Bolo treba niekoho, kto Európe povie, že bez Boha podstupuje svojim životným štýlom duchovnú samovraždu. Je treba mať pápeža, ktorý vyzýva k živej viere vo všetkých okolnostiach.

Záver článku hovorí o tom, že je to teda Svätý Otec, že ho máme z vôle Boha a mali by sme ho teda rešpektovať.  Ale to je slabá náplasť na celú tú kritiku.

Desať rokov pápeža Františka, donieslo veľmi veľa dobrých vecí, ktorým sa dalo venovať v článku a ukázať čitateľom, že na pápeža Františka môžu byť aj hrdí. Okrem iného pápež František navštívil aj Slovensko. Povedal tu veľmi odvážne príhovory, ktoré možno ani nedokážeme naplniť. Neboli to teologické úvahy, ale ukážky a výzvy ako žiť svojej kresťanstvo na súčasnom Slovensku.

To všetko a oveľa viac som by som čakala od Sveta kresťanstva na tému desiateho výročia zvolenia pápeža Františka do úradu.