Zdravotníctvo je veľmi ťažká a vážna  téma. Bohužiaľ dlhé roky zanedbávaná. Čo mňa v súčasnosti zaskočilo a rozšírilo vo mne pesimizmus?

V médiách som zachytil, že  riaditeľ nemocnice, ktorý nezabezpečí dostatok personálu, môže byť trestne stíhaný. Čo k tomu dodať. Ku všetkej úcte, považujem to za úlet, ktorý nemá s realitou nič spoločné.

Namiesto toho, aby štát kvalifikovaným financovaním zdravotníctva a  jeho materiálnym vybavením, opatreniami vo vzdelávaní zastavil úbytok lekárov a sestier, prišiel na takéto riešenie.

Priznávam, že ak by bol na jednej strane akútny nedostatok personálu a na druhej by vrcholový manažment neprijímal nových absolventov, môžem to vnímať ako problém.  

Taktiež rozumiem tomu, aby riaditelia nemocníc boli zodpovední za svoje rozhodnutia, aby mali aj spoluzodpovednosť za bezpečnosť pacientov.

Problém však vidím v tom, že ak sa zdravotníci rozhodnú odísť z danej nemocnice, štatutár má obmedzené prostriedky, ako takejto situácii zabrániť .

Nie som si istý, či medzi štatutárne povinnosti riaditeľov patrí, že sú povinní „zabezpečiť dostatok personálu“.

Toto by mala byť jedna z podmienok, aby zdravotnícke zariadenia mohli fungovať. Toto je podmienka, ktorá závisí od mnohých vonkajších faktorov a práve na ňu má väčší vplyv politika štátu ako akcie riaditeľov nemocníc.

Neviem si tiež predstaviť, ako bude za týchto podmienok niekto chcieť vykonávať funkciu štatutára v nemocnici.

Ak je niečo objektívne nemožné, nemôžeme to postihovať ako porušenie povinnosti.

Tak tiež je pre mňa zaujímavé, prečo sa začína riaditeľmi, doktormi nemocníc a nie poslancami a ministrami.

Vyzerá to tak, že za 30 rokov sme nedokázali pripraviť dostatok lekárov, sestier a ostatných odborníkov pre naše zdravotníctvo.

Naše štátne ale aj súkromné vysoké školy pripravujú v maximálnej miere manažérov, politológov a absolventov sociálnej práce. Mnohí idú na sklad.

Nedostatok personálu v nemocniciach je teda fakt. Len je pre mňa veľkou otázkou, či zavretím riaditeľa do basy sa niečo zlepší.

Určite fungujú aj riaditelia čo sú nekompetentní, pripadne sledujú rôzne iné záujmy ako tie najlepšie pre nemocnicu.

Ale zavesiť takýto Damoklov meč nad ich hlavy pri všetkej úcte nie som si celkom istý, či je to kvalifikované riešenie. 

Lekárov tých dobrých treba motivovať finančne, firemnou kultúrou, vytváraním vhodného prostredia a v neposlednom rade aj spoločenskou atmosférou.

Podľa môjho názoru máme zle nastavené normatívy, zlé mzdy a platby od poisťovní. V konečnom dôsledku vláda má byť garantom toho, že celý systém má hlavu a pätu.

Možno aj preto si kladiem otázku, či sa za 30 rokov vôbec posunuli hranice vnímania normálneho stavu v zdravotníctve.

Dušan Piršel