V tento deň sa na titulku Rudého Práva dostáva Zpráva ze zasedání předsednictva ÚV KSČ. Na ÚV KSČ sa hovorilo o stretnutí bratských strán socialistických zemí na Kube, no rovnako sa zmienili aj o pripravovanej porade o činnosti časopisu Otázky míru a socializmu, ktorá sa mala konať v Prahe 12. až 15. apríla 1988. Schválili, že „na čele delegácie bude súdruh Vasil Biľak.“ Delegáciu k téme mieru a socializmu mal viesť človek, ktorý vítal okupačnú armádu.... Ďalší paradox resp. realita vtedajšej doby.

V denníku Rudé Právo čítame aj o pokračujúcej propagande medzi mladými ľuďmi. V článku s názvom Cestami Paměti sa píše o 65. výročí založenia KSČ, 70. výročí VOSR a 40. výročí víťazného februára. Od roku 1985 okolo 15 000 pionierov sa hlbšie zaoberalo „bojem dělnícke třídy a KSČ za společenský pokrok.“ V texte nájdeme aj báseň Miroslava Floriana s názvom Oktávy, kde je aj dvojveršie: „na tahu jsou šedobílé *  figurky antiúnora“ a článok zo sovietského denníka o živote N. Chruščova, ktorého na Západe „stavěli na stejnou úroveň jako Johna Kennedyho a pápeže Jana XXIII (...) Objevilo se vraj noho kníh analyzujícich „chruščovismus jako nový proud socializmu.“ Bolo tomu tak i v skutočnosti?

Проблемы мира и социализма (Otázky míru a socializmu)

Pozrime sa podrobnejšie na časopis Проблемы мира и социализма (Otázky mieru a socializmu). Vznikol v roku 1958 a bol tlačovým orgánom medzinárodného komunistického hnutia. Vychádzal v 40. jazykoch a bol rozšírený v 145. krajinách. Medzi redaktormi boli aj neskorší signatári Charty 77 Luboš Dobrovský, Petr Pithart. Keďže išlo o medzinárodný časopis, tak naň mali vplyv aj zmeny v ZSSR, a teda aj duch perestrojky. Na druhej strane nájdeme v časopise články, ktoré zámerne napádali predstaviteľov cirkví. Na jeden z takýchto článkov reagoval aj kardinál František Tomášek. Jeho list uverejnil samizdat Náboženstvo a súčasnosť v roku 1986. Samotný list kardinála Tomáška bol napísaný 2. novembra 1985 a reaguje na text Vasiľa Bejdu s názvom: Kam ide Vatikán.

Kardinál František Tomášek píše list šéfovi propagandy

Aj z tohto listu môžeme vnímať ako a kto reagoval voči predstaviteľom totalitného režimu. Kardinál Tomášek píše, ako štátny dozor „...má u nás tak absurdné rozmery, že zasahuje aj do osobného, súkromného, náboženského života. Svedčia o tom zásahy proti veriacim, osobitne mladým, preto, že sa spolu súkromne schádzajú, aby sa modlili, spievali duchovné piesne a čítali Písmo sväté.“

Kardinál Tomášek nereaguje na text, v ktorom sa Vasiľ Bejda venuje „politickému charakteru náboženstva“. Len konštatuje: „...autor vychádza z celkom nesprávneho názoru, že Cirkev nemá právo sa vyjadrovať k verejným otázkam. Naopak, je to jej povinnosť!“ Kardinál v reakcii na článok odkrýva najnovšie lekárske výskumy, „... aj nenarodené dieťa je človek, ktorý sa už vo veľmi rannom štádiu vývoja bráni proti lekárskemu zákroku, ktorý mu má priniesť smrť...“ Ďalej odmieta vnímanie Cirkvi (katolíckej cirkvi) v Československu ako akéhosi potenciálneho centra protisocialistickej opozície. „Nie je našou vinou, že na nedávnych oslavách 1100 výročia smrti sv. Metoda na Velehrade, ktoré mali byť rýdzo náboženskou záležitosťou, boli zaradené niektoré politicky zamerané prejavy zo strany štátnej správy...“  Takto reaguje na verejne prejavené odmietnutie „mierových slávnosti“ veriacimi na Velehrade 7. júla 1985 pri vypískaní ministra kultúry Milana Klusáka (jeho manželka Zoe bola dcérou prezidenta generála L. Svobodu). Pavol Martinický o udalosti na Velehrade píše: „Protesty skončili keď nahnevaný minister opustil tribúnu, a za nadšenia veriacich vystúpil kardinál Tomášek. Prečítal posolstvo sv. Otca Jána Pavla II., ale vlastný prejav mu komunisti zakázali.“

Deklarácia verzus skutočnosť

Kardinál Tomášek poukazuje na rozpor medzi tým, čo sa deklaruje a realitou. „Je všeobecne známe že štátne orgány zasahujú do našich cirkevných záležitostí a to do najmenších podrobností prostredníctvom štátneho dozoru nad cirkvami na úrovni vlády, ministerstva, krajov, okresov a národných výborov.“ Ústavou zaručená sloboda vyznania verzus súdne procesy podľa § 178 trestného zákona o marení dozoru nad cirkvami; zrušenie evidencie náboženského vyznania (vládne uznesenie zo 17. júla 1954) verzus bdelo a starostlivo vedená evidencia veriacich už od útleho veku a dotazníky o „vysporiadaní sa s náboženskou otázkou“; Ústavou ČSSR deklarované právo (čl. 20) všetkých občanov: „rovnaké práva a rovnaké povinnosti“ verzus za účasť na bohoslužbách prepustenie z práce, množstvo ateistickej literatúry, avšak „toho času“, píše kardinál Tomášek „nie je k dostaniu ani jedna náboženská kniha.“

Už v tomto texte sa jasne píše o téme, ktorá sa stala prvou požiadavkou bratislavskej Sviečkovej manifestácie: „Našim veriacim nie je ľahostajné, že u nás už veľa rokov – až do roku 1985 – desať diecéz čaká na menovanie biskupov. Svätý Otec je stále pripravený na to, aby aj u nás obsadil všetky diecézy, takže prekážka je niekde inde!“ Ďalej píše, ako veriaci v našej krajine i vo svete „pracujú predovšetkým za dôsledné zachovanie spravodlivosti a základných ľudských práv.“ List končí slovami: „Áno až vtedy prestanú preteky v zbrojení, keď vo všetkých štátoch sveta bude dôsledne rešpektovaná spravodlivosť a základné ľudské práva, lebo nebudú dôvody na sebaobranu a nebudú ani útočné plány. Preto neustále písanie o mieri a volanie za odzbrojenie a mier bude až vtedy nielen vierohodné, ale tiež užitočné, až vo všetkých štátoch sveta bdelo a vytrvalo sa bude nielen hlásať odzbrojenie a mier, ale tiež dôsledne sa bude dodržiavať spravodlivosť s rešpektovaním základných ľudských práv a to v rovnakej miere pre každého občana.“

Na čele propagandy ÚV KSČ

Kto napísal článok, na ktorý reagoval kardinál Tomášek? Bol to článok Vasila Bejdu, šéfa propagandy Ústredného výboru Komunistickej strany Československa.  Nebol to však jeho ojedinelý článok. Samizdat Náboženstvo a súčasnosť reagoval už na jeho článok zverejnený v Rudom Práve dňa 27. apríla 1982 s názvom: Cestou společenského pokroku. Veriacich v ňom žiadal, aby sa postavili do línie boja za mier, zníženie medzinárodného napätia a odvrátenie jadrovej katastrofy. Žiada od nich ducha konštruktívneho a nie križiacke ťaženie proti neveriacim. „Vatikán si také přisuzuje právo být arbitrem v otázce obrany lidských práv a svobod. Šíří zprávy o údajném potlačování práv občanů na svobodu náboženství a kultu v naši zemi. Aby dokázali svá tvrzení, neváhají překrucovat skutečnost o náboženském živote v ČSSR.“  Bejda píše, ako Vatikán žiada slepú poslušnosť a ak štát žiada lojalitu od svojich občanov, tak to „socialistickému státu vytýká“ a dodáva: „Nedovolíme však nikomu, aby pod jakoukoli záminkou budovatelský proces brzdil. To se plně vztahuje i na katolícky klerikalismus.“  Zároveň poukazuje na vyjadrenie prorežimného hnutia Pacem in terris, že „naša spoločnosť ponúka dostatočný priestor pre veriacich občanov.“

Práve tento, Vasil Bejda, bol šéfom úradu propagandy v čase normalizácie. Na čele propagandy ÚV KSČ bol od roku 1972 až do roku 1988. Nie je známe, že by sa za svoje tendenčné články niekomu ospravedlnil. Počas Nežnej revolúcie pôsobil Vasil Bejda v pozícii riaditeľa Československého rozhlasu v Bratislave (od mája 1988) a v oficiálnom životopise na stránkach RTVS je vykresľovaný takmer ako hrdina, ktorý odolával „tlaku straníckych orgánov“, keď umožnil odvysielanie relácií publicistiky a zábavy autorom ako M. Markovič, O. Andrásy, S. Radič. Dokonca sa o ňom píše ako o človeku so „zábleskami perestrojkového myslenia“. Aká bola jeho úloha na čele úradu propagandy, sa na týchto stránkach nedozvieme.

Spomienky po roku 1989

V roku 2004 si Bejda (rodák z obce Vladiča, okres Stropkov) zaspomínal na zmeny v roku 1989 s nádychom svojich konzistentných postojov (vernosť ideálom KSČ). Spomenul aj svojich súputníkov, ktorí so straníckou knižkou a funkciami stáli na čele politického zápasu voči vlastným občanom, na východnom Slovensku zvlášť voči veriacim občanom. Zaisťovali všetky možné reštriktívne opatrenia voči účastníkom púte v Levoči, v Gaboltove a i. K takýmto straníkom patril aj neskorší prezident SR Rudolf Schuster. Vasil Bejda naň v roku 2004 spomína: „S naším bývalým prezidentom som sa dobre poznal, drienkovicu sme už vtedy koštovali. A on tvrdí, že bol katolík už od narodenia! To farizejstvo sa mi hnusí. Zapadá však do atmosféry doby."

Ak fakty nepozná laická verejnosť, je to na škodu. Ak ich však nepoznajú historici a predstavitelia média, je to neúcta k pravde a k tým, ktorí v zápase o viac slobody a demokracie boli obeťami praktík totalitného režimu u nás. Malo by sa na postoje spred roku 1989 zabúdať? Nemali by sme viac hovoriť a informovať o tom, čo sa dialo a kto mal aké postoje? Deň zápasu za ľudské práva vytvára priestor pre reflexiu.

František Neupauer

Fotografia: Velehrad 1985, archív ÚPN

Zdroje:

BEJDA, V.: Cestou společenského pokroku. Aktuální otázky ideologické práce. In: Rudé právo, 27. apríl 1982.

RTVS - https://www.rtvs.sk/historia/riaditelia/vasil-bejda

VOLOŠČUKOVÁ, D. – VRAŽDA, D.: 17. november: pohľad z drahej strany. In: denník SME, 18. november 2004. Dostupné na: https://www.sme.sk/c/1825769/17-november-pohlad-z-druhej-strany.html

Náboženstvo a súčasnosť, 1986, č. 2, s. 8. Dostupné na: http://www.samizdat.sk/

MARTINICKÝ, P.: Velehrad 1985 – ako sme vypískali komunistického ministra. Dostupné na: https://blog.postoj.sk/7045/velehrad-1985-ako-sme-vypiskali-komunistickeho-ministra