V Decembri 2022, krátko potom ako miliardár Elon Musk kúpil Twitter za neuveriteľných 44 miliárd, zverejnil skrze viacerích renomovaných novinárov na voľnej nohe, sériu šokujúcich odhalení, nazvaných TWITTER FILES.

O čo presne v týchto zložkách išlo? V prvom rade o fungovaní Twitteru v čase veľkých zmien na politickom zázemí a otrase v nielen americkej spoločnosti. O moderovaní obsahu, ktorý mali zamestnanci Twitteru za úlohu vykonávať v mene politickej ideológie. Obsahovali aj série interných pravidiel , ktoré si zamestnanci spoločnosti upravovali za pochodu. Informácie o zablokovaní prezidenta Donalda Trumpa v spojitosti s tzv. útokom na Kapitol zo 6.1.2021. Potláčanie vedeckých informácií o pandémií Covid – 19 a následne vakcínach, ktoré sa vyvíjali a testovali. Mená ľudí, ktorí boli zasiahnutý povestným „shadowbanningom“ a zaradený na „blacklist“, kde aj tie najvirálnejšie tweety, boli moderátormi a algoritmom, potláčané na minimum dosahu. Jednoducho povedané na Twitteri vládla cenzúra, ktorá v americkej spoločnosti nemá obdobu.

My na Slovensku a vo východnej Európe však veľmi dobre vieme, že zahrávať sa so slobodu prejavu je hra s ohňom. Starší obyvatelia nášho štátu si pamätajú na cenzúru počas totalitného Československa a vedia, že je to silný nástroj vládnucej garnitúry brániť ľudom v slobode ich slova, vierovyznania, vzdelávania, vedeckého bádania. Všetky tieto slobody sa odvíjajú od schopností a možností človeka prejavovať sa a sebarealizovať sa. V konečnom dôsledku majú dopad aj na dôstojnosť, ktorá tvorí jeden z pilierov základných ľudských práv. 
 

Novinári ako Bari Weiss - bývala zamestnankyňa časopisu TIMES, Matt Taibbi - bývalý zamestnanec magazínu Rolling Stones, Lee Fang – investigatívny novinár pre The Intercept, Michael Shellenberg – autor kníh o enviromentálnej kríze a mnohí ďalší zverejnili na Twitteri výber interných dokumentácií a komunikácie zamestnancov s vedením a manažérmi z času, kedy C.E.O Twitteru bol Jack Dorsey a následne po ňom v roku 2021 Parag Agrawal.

Čo nám hovoria tieto dokumentácie? V prvom rade o skutočne nekompetentných ľuďoch, ktorí majú v rukách moc narábať s informáciami ako sa im zachce. Presadzovať svoje vlastné záujmy a presvedčenia v prospech politických elít, ktoré sa snažia ovplyvňovať verejnú mienku. Tiež nebezpečné ohýbanie reality a pravdy, ktoré malo za následok kopu nešťastia, úmrtí a úpadkov spoločnosti, ktorým sa dalo predísť, keby zamestnanci, manažéri a všetci zodpovední konatelia spoločnosti slúžili svojej práci v duchu pravdy, slobody, demokracie a právneho štátu.

Tá najdôležitejšia otázka, ktorá vyplýva z týchto odhalení sa podsúva byť: Mala by byť sloboda prejavu a právo na informácie absolútnym alebo relatívnym právom?

Problematika dezinformácií, hoaxov a podobných terminológií spočíva v ich relatívnej pravdivosti. V prvom rade sa kladie otázka, kto určuje čo sú dezinformácie? Politické vedenie, ktoré práve vládne? Moderátori sociálnych sietí, ktorí majú v rukách tok informácií? Alebo ľudia, ktorí sa sami za seba rozhodnú, čo je podľa dostupných zdrojov a dát najdôveryhodnejšie?

Pokračovanie v ďalšom blogu