Napriek čiastočným posunom v odhaľovaní korupcie v posledných obdobiach zostávajú tieto otázky aj s ohľadom na budúcnosť stále aktuálne. Máme z hľadiska dlhodobej prevencie dostatočne zakotvenú tému neprípustnosti rozkrádania a korupcie aj v našich učebných osnovách? Netrpíme namiesto toho stále tolerovaním javov, ktorými sa obohacuje manipulujúca menšina na úkor ľahostajnej väčšiny? Taká menšina našepkáva svojim: „V nijakom prípade sa nepriznaj! Náš človek to nakoniec vybaví … veď máme (resp. budeme mať) všade svojich ľudí.“ A odkazuje ostatným: „Čo ťa nepáli, nehas!“ Tí, čo si napriek tomu splnia svoju zákonnú i morálnu povinnosť oznámením korupcie, bývajú onálepkovaní ako „udavači“. A novinári snažiaci sa objektívne informovať verejnosť, sú zasa označovaní za „prostitútky“, či dokonca vystavení vyhrážkam! Takéto výrazy sú o to škodlivejšie, ak ich aktéri účelovo používajú v mediálnom priestore.

Najhoršia by však bola postupná ľahostajnosť a falošná apatia typu „aj tak sú všetci rovnakí.“ Veď snahy o prepojenie vládnej moci s organizovaným zločinom a korupcia na najvyšších miestach sa u nás opakovane striedajú so snahami o nastoľovanie poriadku a spravodlivosti. Buďme preto neustále vnímaví, aby sme si históriu rozkrádania štátu znovu nezopakovali.

Ľahostajní by sme však nemali zostávať ani na úrovni 8 krajských a takmer 3 000 miestnych samospráv v rámci SR. Preto je rozhodujúce, aby sme nielen na úrovni štátu, ale aj samospráv nominovali resp. volili statočných ľudí. Vďaka takýmto zodpovedným županom, primátorom a starostom je potom rozvoj ich samospráv evidentný. Prínosom sú aj hlavní kontrolóri, najmä ak je ich úväzok pre danú obec dostatočný a majú vytvorený nerušený priestor na svoju činnosť.

Preto je rozhodujúce, aby sme nielen na úrovni štátu, ale aj samospráv nominovali resp. volili statočných ľudí. Vďaka takýmto zodpovedným županom, primátorom a starostom je potom rozvoj ich samospráv evidentný. Prínosom sú aj hlavní kontrolóri, najmä ak je ich úväzok pre danú obec dostatočný a majú vytvorený nerušený priestor na svoju činnosť.

Časť verejných prostriedkov sa však niekedy môže stratiť skôr, ako sa dostanú na miesta ich ďaľšieho prerozdeľovania. Nielen v prípade nezákonného postupu podnikateľského subjektu, ale aj neuvedomením si bežného občana, že okrem spoločnej ujmy si neskôr spôsobí aj ujmu vlastnú (napr. riziko minimálneho dôchodku v prípade nedostatočného platenia daní, odvodov, či úplne "čiernej" práce; nemožnosť uplatnenia reklamácie v prípade neexistujúcej zmluvy, faktúry, pokladničného bločku, atď.)  A čo na podobné nezákonné praktiky (vrátane možných machinácií u zákaziek vo verejnom obstarávaní) hovorí väčšina serióznych zamestnávateľov? Veď aj tu ide o ich zjavné konkurenčné znevýhodnenie!           

Nebezpečnosť všetkých druhov korupcie spočíva v jej „maskovaní“: tá nekradne financie priamo - jednotlivcovi z jeho peňaženky či osobného účtu, ale nepriamo - všetkým občanom nezákonnou okľukou (v zmysle „čo oko nevidí, to srdce nebolí“).

Otázkou tiež zostáva, ako si dokážeme vzájomne pomáhať v predchádzaní, ale aj zabraňovaní korupčných praktík. Pretože takéto javy neznamenajú len pokrivenie spravodlivej hospodárskej súťaže s následnou nižšou životnou úrovňou obyvateľstva, ale zároveň ohrozujú aj morálne princípy a samotnú podstatu demokratickej spoločnosti.

Poslaním tohto listu nie je len hľadanie rezerv pre ďalšie odstraňovanie nekalých praktík, ale zároveň je poďakovaním všetkým Vám, ktorí už teraz robíte v danej problematike maximum.

Vážme si tiež každého, kto sa korupciou nenechal zlomiť, lebo tým hodnotovo posúva nielen seba a svoje blízke okolie, ale zároveň aj celú spoločnosť. A tých, ktorí obetovali v boji s nezákonnosťou vlastné zdravie, či dokonca životy, oceňujme našou trvalou snahou o spravodlivejšiu budúcnosť. Každý na svojom pracovisku, v obci, meste, kraji, v štátnej správe a všade, kde sa rozhoduje o našich spoločných hodnotách.

Ing. Anton Šumichrast
autor pracoval v kontrole verejnej správy a v stavebníctve