Sudca Pavel Korbuly (3. časť)

František Neupauer
František Neupauer
Deti sa hanbia za svojho otca. Emigrujú. Aj o tom je príbeh sudcu Korbulyho.
Deti sa hanbia za svojho otca. Emigrujú. Aj o tom je príbeh sudcu Korbulyho.
František Neupauer

František Neupauer

Sudca Pavel Korbuly (3. časť)

 

Korbuly už počas výsluchu „konal pokánie“ Povedal, že je skreslené tvrdenie o tom, že „... komunisti prenasledovali kňazov atď.“ Zvlášť táto poznámka vo výpovedi Korbulyho je tragikomickou. Veď samotný Korbuly bol práve tým sudcom, ktorý posielal za mreže nevinných kňazov, no rovnako aj rehoľníkov, či biskupov.

Korbuly a samizdat?

Počas pojednávania sa vyšetrovateľ Korbulyho spýtal: „Za akým účelom ste rozmnožovali náboženské letáky?“ Išlo o litánie a modlitbu k svätej Rite. Korbuly deklaroval, že mu išlo predovšetkým o obrázok sv. Rity, nakoľko tento „obraz namaľovala sesternica FESZTYHO Masa, ktorá sa zdržuje v Budapešti, kde aj tento obraz do niektorého kostola, resp. niektorých kostolov namaľovala.“ Reč padla aj na ďalší text duchovného charakteru. Konkrétne hymnu XXXIV. Eucharistického kongresu, ktorý sa konal v roku 1939 v Budapešti. Končil slovami: „Opustený ľud Štefana kráľa. Aj Ty skloň svoje čelo, pokľakni na kolená a vysýp pred neho všetky Tvoje starosti a žiale! Kríž bol cez tisíc rokov stĺpom Tvojej nádeje: Nech je aj teraz Kristovo znamenie zálohou Tvojej lepšej budúcnosti!“ Korbuly vo svojej výpovedi uviedol, že tento citát bol súčasťou listu „...rím. kat. kňazovi vo Svätom Petri pri Komárne (...) Aj touto slohou som chcel povzbudiť Hamvasa ako starého Maďara k maďarským udalostiam a prípadne ich výročiu.“

Korbuly: „Ja to musím urobiť!“

Postoje bývalého sudcu Korbulyho neostali len ako reflexia na papieri. Bol to Korbuly, ktorý ešte pred svojím zatknutím dal v roku 1958 do kameňa vytesať slová: „Mária vždy pomáha!“  Tieto slová sú dnes vyryté do kameňa pri Lurdskej jaskyni v Bratislave ako symbol vďačnosti. Zrejme aj za tieto postoje bol dňa 5. apríla 1957 vylúčený z KSS. ZO-KSS Krajského súdu v Bratislave dňa 15. apríla 1957 v liste podpísanom jej predsedom napísalo: „Oznamujeme Vám, že byro Obv.  KSS Bratislava II na svojom zasadnutí dňa 5. apríla 1957 schválilo návrh našej členskej schôdze a vylúčilo Vás zo strany. Práci česť!“

„Skoro ráno alebo neskoro večer kolenačky chodil ku krížu pri Blumentálskom kostole a odprosoval Krista za spáchané neprávosti, zaťažujúce jeho svedomie. A verejne sa podpísal, hoci to bolo za komunizmu celkom nezvyklé, ba až nebezpečné, pod vyznanie. Zostane navždy tajomstvom, ako “Mária pomohla” konkrétne Korbulymu, ako mu pomohla, keď sa vnútorne zhrýzal spomínajúc na svoju komunistickú minulosť precitajúc do viery a pokánia,“ spomína biskup Jozef Haľko. Korbulyho syn Peter sa hanbil za svojho otca a jeho cestu pokánia. Vo filme Zdenka (réžia: Iva Kúšiková, Slavomír Zrebný, 2013) uvádza, ako mu otec hovoril: „Ja to musím urobiť!“

Písal sa rok 1968

Obdobie, ktoré otváralo cestu k demokratizačným procesom. Aký význam mohlo mať dané obdobie pre sudcu Pavla Korbulyho? Spoločnosť nastavuje nové zrkadlo, v ktorom sa neodráža osoba bývalého sudcu Korbulyho, ktorý koná pokánie. Spoločnosť začína zrkadliť éru bezprávia. Časy, keď sudcovia súdili a odsudzovali nevinných. Z katakomb vystupujú tí, ktorých blízki boli nezákonne popravení. O slovo sa hlásia MUKLi (muž určení k likvidácii). A kde sú nevinne odsúdení, tak tam sa zrazu ukazuje prstom aj na prokurátorov, sudcov. Na tých, ktorí súdili nevinných. Písali zdôvodňujúce rozsudky, trestali.

V Československu sa rodia organizácie združujúce politických väzňov. Na Slovensku vzniká Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv (SONOĽP). Dňa 8. apríla 1968 Večerník publikuje oficiálne vyhlásenie vedenia tejto organizácie: „Nová organizácia chce nielen pomôcť pri rehabilitácii a vôbec ľuďom dožadujúcich sa ľudských práv podľa Charty OSN, ale byť aj garantom, že sa nezopakujú metódy uplynulých rokov a že osoby, ktoré sa podieľali na akejkoľvek forme upierania ľudských práv opustia navždy náš politický život.“ Komunisti ľudí združených v organizácii vnímali ako tých, ktorí chcú postupne likvidovať KSČ. V spise ŠtB zo 6. decembra 1968 čítame: „Obdobne jednotlivci prejavujú snahy o kompromitáciu a likvidáciu Štátnej bezpečnosti.“ „Cieľom SONOĽP-u bolo postupne likvidovať štátnu bezpečnosť, presadiť rehabilitácie všetkých politických väzňov a zabezpečiť im vedúce postavenie v štáte.“ Taký je pohľad ŠtB, ktorej je výsostne nepríjemný vznik takejto organizácie.  Rovnako je to nepríjemné aj funkcionárom komunistickej strany. Dokonca často aj tým, ktorí sú tvárami politiky zmeny. Prichádza august 1968 a tváre demokratizačného procesu z radov politických väzňov uspáva príchod okupačnej armády. V strachu pred väznením a novou formou represálií mnohí emigrujú.

Deti sa hanbia...

Jeho vlastné deti sa hanbia za svojho otca. Obávajú sa, že spolu s jeho menom bude pošliapané aj ich meno. Peter je v tom čase študentom na Filozofickej fakulte KU v Bratislave a Ladislav pracuje od 1. decembra 1967 v Štátnom ústave pre kontrolu liečiv ako technicky pracovník, knihovník. Volia radikálne riešenie. Dňa 22. apríla 1968 odchádzajú do zahraničia. Výjazdnú doložku do Rakúska majú schválenú na 10. apríla 1968. Doma ostáva len ich najstaršia sestra Zuzana, ktorá pracuje v Ústave pre doškoľovanie lekárov. Ladislav povie mame, že cestuje do Banskej Bystrice. Peter, že cestuje do Prahy. „Pôvodne spomínali, že cestujú na 2 dni,“ píše sa v oznámení o trestnom čine vo výpovedi ich mamy JUDr. Márie Korbulyovej zo 6. mája 1968. „Asi za tri dni som dostala telegram z Viedne, že letia. O ďalšie 2-4 som dostala od synov pohľadnicu, že sa nachádzajú v Izraeli.“ Dôvod? „Motívom ich činu bola podľa mňa tá skutočnosť, že v súčasnej dobe obrodného procesu bol môj manžel spomenutý ako sudca v dôchodku, že sa zúčastňoval na procesoch v päťdesiatych rokoch. Ešte pred svojim odchodom do zahraničia bolo na synoch jasne vidieť určitú duševnú depresiu ako to všetko skončí. (...) Zároveň poznamenávam, že mladší syn Peter bol veľmi dobrým žiakom a mal tuná aj určité funkcie. Keď sa začalo hovoriť o týchto vyše spomenutých veciach prehlasoval, že ak sa objaví meno otca v novinách, nemôže sa v škole ukázať, lebo by sa zato všetko hanbil.“ Mária oznamuje útek vlastných synov Krajskej správe SNB ŠtB v Bratislave dňa 6. mája 1968. Je ochotná vyšetrovacím orgánom ozrejmiť aj ďalšie detaily, no prosí „aby nebola hľadaná v mieste bydliska, lebo manžel je chorý a ťažko by to znášal.“ Neskôr ostáva v emigrácii len syn Peter.

Záverom

Pragmatizmus, karierizmus, alebo len obyčajná starostlivosť o zabezpečenie živobytia pre seba a vlastnú rodinu? Čo viedlo profesionálneho trestného sudcu k spolupráci s komunistickým režimom? Jeho súdne rozhodnutia boli často jasne odôvodnené a logicky presné v duchu zákona, no nie v duchu morálky a svedomia. Sudca Dr. Pál Korbuly patril k tým sudcom, ktorí si priznali vlastnú chybu, zlyhanie a konal verejné pokánie. Takýchto prípadov v dejinách nie je veľa. Je dobré poznať ich celkový životný príbeh.

Korbulyho životná púť sa končí v roku 1970. Pochovaný je na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. Jeho manželka zomiera v roku 1975.

 

František Neupauer

Zdroj: Odborná štúdia bola publikovaná na MU v Brne.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.