Avšak bez ohľadu na to, či je to hnutie správne alebo nesprávne, môže vzniknúť jeho verzia, ktorá bude rozhodne nekresťanská a ktorá by mohla spôsobiť škody.

Že sa charizmatické hnutie môže v budúcnosti oddialiť od Boha je dané tým, že akékoľvek kresťanské spoločenstvo sa môže oddialiť od Boha, ak nebude svoju vieru zachovávať a posilňovať. Človek si napríklad môže zo svojho prežívania viery odvodiť nesprávne závery, ktoré keď spätne aplikuje do svojho náboženského života, zníži to jeho kvalitu.

Takže ako by sa charizmatici mohli stať menej kresťanskými?

Charizmatické myslenie je úzko spojené so Svätou trojicou. V kresťanstve existuje niečo, čo môžeme nazvať “rovnováha Svätej trojice”. Máme určitú vieru o povahe vzťahu medzi božskými osobami, ktorá umožňuje skutočné prežívanie viery. Táto rovnováha je nesmierne citlivá a ak pohneme čo len o kúsok vzťah medzi napríklad Otcom a Synom, dostaneme úplne iné kresťanstvo. Keďže k Svätej trojici treba pristupovať až s chirurgickou presnosťou, býva táto téma často obchádzaná.

Napriek tomu sa dá povedať, že sa ako kresťania venujeme v prvom rade Synovi, pretože je pre nás kľúčová jeho obeta a zmŕtvychvstanie. Konieckoncov, voláme sa po Kristovi kresťania, a nie otcovia alebo duchovia.

Zvrhlý charizmatizmus by práve do tejto rovnováhy Svätej trojice zasiahol a tým by ju zrušil. Keďže charizmatici sa sústredia na dary Ducha Svätého, najpravdepodobnejšie by bolo, že by začali zanedbávať ostatné dve božské osoby a sústredili sa iba na Ducha Svätého.

Veľmi ľahko sa dá z názoru “čo je všetko ostatné v porovnání s darmi Ducha Svätého?” vyvodiť názor “nič nie je dôležité v porovnaní s darmi Ducha Svätého!” Pre zvrhlých charizmatikov by sa stalo kresťanstvo s celým jeho učením iba prostriedkom k dosiahnutiu týchto darov a súvisiacemu príjemnému pocitu.

Veď ono to vlastne dáva logiku nedodržiavať napríklad pôst, keď kresťanstvo spočíva v charizmatickom prežívaní, ktoré oveľa lepšie dosiahnem na spoločných stretnutiach.

Takto by bol zvrhlý charizmatik vo veľkom pokušení neuznávať vlastne vôbec nič, lebo veď on už pozná skratku k darom Ducha Svätého a ku spáse, teda to, čo sa deje na tejto zemi už vôbec nie je dôležité. Priam sa ponúka zmýšľanie “účel svätí prostriedky”. Účelom je v tomto prípade dobro a Boh, avšak pri takto chápanom charizmatizme by sa kresťanstvo vôbec nemuselo prejavovať vo vonkajšom živote. S logikou, že dôležité je to, čo je vnútri a k akému cieľu to smeruje.

Avšak v kresťanstve je dôležitý práve ten súlad medzi dušou a telom, teoretickým a praktickým. Ak by sa viera človeka brala iba z teoretického a mystického hľadiska, postupne by stratila formu a rozplynula sa v neurčitý príjemný pocit. A na konci by sa pre nedostatok formy stratila aj tá mystická stránka.

Inak povedané, takáto zvrhlá charizmatickosť silne smrdí arianizmom.