"...Bol raz zlý kúzelník, jeden z najhorších, ba vtelený diabol sám. Raz bol vo veľmi dobrej nálade, lebo dokončil zrkadlo, ktoré malo tú vlastnosť, že všetko dobré a krásne, čo sa tam zobrazovalo, takrečeno na nič sa scvrklo, ale všetko, čo za nič nestálo a zle sa vynímalo, patrne vystupovalo a vždy ešte horšie bolo. Najnádhernejšie kraje vyzeraly v ňom ako rozvarený špenát, a najlepší človek bol špata a stál bez drieku na hlave, črty jeho boly tak zpotvorené, že neboly k rozoznaniu, a keď niekto mal pehy, tu sa mu iste roztiahly cez nos i ústa. To je neobyčajne veselé, myslel si čert.

Keď zbožná a dobrá myšlienka spela dušou človeka, tu bolo videť v zrkadle škľabenie, že sa čert-kúzelník nad svojím objavom sám musel smiať.

Všetci, ktorí chodili do kúzelníckej školy — čert bol majiteľom takej — rozprávali ďaleko-široko, že sa stal zázrak. Teraz len — mysleli — je možné poznať, ako svet a ľudia doopravdy vyzerajú. Žiaci behali so zrkadlom po svete a konečne nebolo zemí ani ľudí, ktoré by v ňom neboly karikatúrami. Konečne chceli so zrkadlom až do neba, aby s anjelmi, ba i s Pánom previedli svoju diabolskú hru. Čím vyššie so zrkadlom leteli, tým viac sa škľabilo, sotva ho mohli udržať. Ale leteli stále vyššie a vyššie a približovali sa tak vždy viac a viac k Bohu a anjelom. Tu sa zrkadlo v svojom škľabení tak strašne zatriaslo, že im vykĺzlo a na zem sa srútilo, kde sa na sto milionov, ba bilionov, a ešte viac kusov rozbilo. Ale tým bolo nastrojené ešte väčšie nešťastie, než bolo pôvodné; lebo z črepov boly niektoré sotva tak veľké, ako zrnko piesku. Tieto sa rozletely ďaleko po svete a kde ľuďom padly do očú, tam zostaly väzeť a tak videli ľudia všetko prevrátene a znamenali vždy prevrátenú stránku všetkého, lebo každý črep podržal vždy tú istú silu, ktorú malo zrkadlo celé. Niektorým ľuďom napadly tieto črepy i do srdca a to bolo najhoršie zo všetkého, lebo potom stuhlo srdce na pravý kus ľadu. Niektoré kusy boly tak veľké, že ich bolo užité ako tabulí do okien; ale nebolo dobre, keď niekto týmito oknami sa díval na svojich priateľov. Iné kusy zase boly dané do okuliarov a to bolo priamo desné, keď si ľudia takéto okuliare nasadili, aby dobre videli a správne posudzovali.

Satan sa smial, div že sa nepotrhal, a to mu robilo veľmi dobre. Ale ešte poletujú vonku malé čriepočky vzduchom, a teraz, počujeme, čo s nimi bolo..."

A presne tak to je! Bolesti zo strát a kríz i nenaplnenej nádeje po živote v slušnej krajine sú ako drobné sklíčka, ktoré sa nám mnohým dostali až do očí a sŕdc. Tu pália a znemožňujú opäť v tom druhom človeku vidieť čokoľvek dobré, každý jeho skutok nás popudzuje, aby sme ho ignorovali alebo zasypali nadávkami a pohŕdaním. Empatia, ktorá je spoločenským tmelom, sa úplne vytráca, nedokážeme sa na ničom dohodnúť a ani si len vypočuť iný názor. No najhoršie je, že sme dovolili, aby nás postupne úplne ovládla beznádej, nemožnosť nájdenia východiska a pasívne očakávanie na to, čo príde.

Nepoznám riešenie, neviem čo by na to mohlo pomôcť. Snáď, iba ak by sme to skúsili ako v tej rozprávke. Tam pomohli slzy, ktoré roztopili ľadové srdce, a možno aj mnoho sĺz dokáže vyplaviť ten čriepok, ktorý nám krivý pravdu. Lebo nie je hanbou plakať, nie je hanbou prejaviť svoje city, nie je hanbou prejaviť záujem o toho druhého, nie je hanbou pomôcť, podeliť sa, brániť slabšieho... skrátka, byť skutočným človekom, ktorý túži po spravodlivosti a neprávosť sa mu z duše protiví.

Zdroj obrázku: https://www.freepik.com/free-photo/black-background-mirror-shards_18462761.htm