Pavol Bednarčík sa narodil 13. januára 1931. V roku 1949 bol študentom na gymnáziu v Gelnici. Školu však nedokončil, pretože februárové víťazstvo (1948) a následné nastolenie komunistického režimu v našej krajine znamenalo hlboký zásah aj do jeho osobného života.

52 mládencov

Krajské veliteľstvo Štátnej bezpečnosti v Košiciach sa postupne snažilo zatknúť 52 mužov. Bednarčíka zatkli 4. februára 1949. Dôvod? Trestné činy podľa zákona č. 231/48 Zb. zákonov, prípadne č. 50/23 Zb. zákonov.  Boli stíhaní za trestnú činnosť páchanú na rôznych miestach Slovenska od januára 1949 do 25. januára 1949.

Na čelo 52 člennej skupiny postavili Jozefa Schramka, syna Júliusa a Heleny Šestokovej bytom v Štiavniku, študenta siedmej triedy štátneho gymnázia v Spišskej Novej Vsi. Ročníky narodenia mládencov sú okolo roku 1929 - 32. Najmladší Walter Weber, ktorého rodičia pracovali v kúpeľoch v Piešťanoch, sa narodil 19. septembra 1932 v Spišskej Novej Vsi. Najstarším bol strojný zámočník Štefan Šimonenko narodený 5. mája 1916 na Ukrajine (okres Charkov)  a robotník Ondrej Tóth, ktorý sa narodil v roku 1919. Na posledných štyroch miestach je uvedený Bohuš Šablatúra s Gustávavom Švarzom (nar. 19. júla 1930), ktorým sa podľa informácii ŠtB zrejme podarilo ujsť za hranice Československa a Dezider Halmay (s poznámkou, že má asi 30 rokov a skrýva sa na neznámom mieste v Nemecku) so Zoltánom Gezcym (asi 18 ročný rodený Spišskonovovešťan, toho času bytom v Lodnýne).

Národnostne i konfesionálne bola celá skupina veľmi rôznorodá. Národnostné zloženie: Čech, Maďar, Rus, traja Nemci, zvyšok tvorili Slováci. Jeden bol pravoslávnym, traja evanjelikmi, u piatich sa náboženstvo nezistilo a zvyšok tvorili rímsko-katolíci. Najpestrejšia je paleta povolaní. Sedemnástich môžeme zaradiť medzi robotníkov (u niektorých vieme určiť presné zamestnanie: zámočník, pomocník v obchode, pomocník v mlyne, maliarsky pomocník, strojný zámočník, traja automechanici a rovnako traja cukrári). Rovnako sedemnásti boli identifikovaní ako študenti (napr. na Gymnáziu v Gelnici, v Spišskej Novej Vsi, v Baťovej škole, či na priemyslovke v Košiciach), ôsmi roľníci, traja bez zamestnania, u štyroch sa zamestnanie nepodarilo zistiť, jeden bol úradníkom. Dezider Halmay je označený ako príslušník SS, vojakom pre službu vo vojenskej nemocnici bol František Gnida. Väčšina sa narodila na Slovensku, no sú medzi nimi aj rodáci z Čiech, ZSSR, či Belgicka.

Skupina vlastencov

V tejto skupine sa ocitá študent šiesteho ročníka na Gymnáziu v Gelnici Pavol Bednarčík, syn Jána a Márie rodenej Š(k)varekovej (č. d. 74), nemajetný, katolík, pochádzajúci z robotníckej rodiny. V spise sa uvádza fašistická činnosť skupiny, ktorá najskôr niesla názov KAMPF, no neskôr sa premenovala na "PATRIOTES" (vlastenci), avšak informácie, ktoré ponúkajú vyšetrovatelia hovoria o jasnom protikomunistickom razení celej skupiny. Už dňa 27. septembra 1947 Jozef Schramko, Ladislav Schvabik, Dušan Brziak poškodili koľajnice pri obci Markušovce a zastavili na niekoľko hodín dopravu nakoľko v tom čase mal ísť po trase minister pôdohospodárstva Július Ďuriš. Skupina mala už v roku 1947 svojich veliteľov v Levoči, vo Svite, v Spišskej Novej Vsi, v Spišskom Podhradí i v Košiciach. Pavol Bednarčík sa stal veliteľom v Gelnici. Koncom októbra vyrobili asi 300 letákov s týmto obsahom: "Už štvrtý rok žijeme v stave poddanstva a to preto, lebo náš ľud padol pod komunisticko-bolševické jarmo. Toto všetko sa stalo zásluhou našich zradcov v prvom rade stolára Gottvalda, Širokého a iných. Februárovým pučom sa ich panstvo ešte upevnilo zásluhou niektorých zradcov pospolitého ľudu. Príčinou tohoto je neuvedomelé konanie, ľudia si nevedia uvedomiť význam slobody. Nevedia si oceniť vlastných majetkov, sú štvaní rôznymi výrobnými plánmi a nadvýkonom zatiaľ čo produkty výrobné našimi rukami idú za hranice. Takto sa nikdy nedopracujeme cieľa. V našich úradoch sú ľudia nevzdelaní, ktorí nevedia rozumne rozmýšľať, hlavná vec je, že boli partizánmi a preto netreba tým vyššie školy."

Protištátne letáky v Slovenskej Vsi

„Pred voľbami v roku 1946 v Slovenskej Vsi, okres Kežmarok, strhával plagáty vyvesené stranou KSS. V tom istom čase z vlastnej iniciatívy napísal asi 15 kusov letákov s protištátnym heslom a tieto rozhodil po obci,“  píše sa o činnosti Bednarčíka ešte pred rokom 1949. Mal vtedy len 16 rokov. V septembri 1947 mal vraj „spojenie s príslušníkmi UPA a týchto previedol lesom popod Tatry.“

Podľa spisu Štátneho súdu v Bratislave sa študent Pavol Bednarčík dňa 31. októbra 1948 prostredníctvom Martina Slivku zoznámil s Jozefom Schrámkom na železničnej stanici v Spišskej Novej Vsi. Ten ho nahováral, aby vstúpil do ilegálnej organizácie. A tak začal Pavol Bednarčík prichádzať v mesiaci november z Gelnice do Spišskej Novej Vsi na schôdze PATRIOTES. Bednarčík sa po zložení prísahy stal miestnym veliteľom v Gelnici. Zároveň zvažoval v jarných mesiacoch 1949 nad odchodom z Československa. "Dňa 27. januára 1949 sa Pavol Bednarčík a Bohuš Šablatúra spoločne vybrali z Gelnice do Spišskej Novej Vsi, kde si chceli vyzdvihnúť členské legitimácie protištátnej ilegálnej organizácie, ktoré chceli použiť v zahraničí ako doklad, že v ČSR ilegálne pracovali pre západné mocnosti. Legitimácie už však nedostali, nakoľko Jozef Schrámko a jeho spoločníci zo Spišskej Novej Vsi t.č. už boli zaistení."

Slovenské hnutie hlinkovcov

Ako člen organizácia PATRIOTES bol pod vedením Schrámka (vytvoriť zoznam všetkých ľudí politicky činných a i.), no zároveň prichádzal aj s novými nápadmi, ktoré sa týkali intelektuálnej oblasti. Urobil návrh na vydávanie časopisu, ktorý sa mal nazývať VPRED a mal slúžiť pre povzbudenie členov organizácie. Na prednej strane uvedeného časopisu mala byť namaľovaná krajinka, hrob neznámeho vojaka, v poli vedľa košatého stromu kríž v záhradke a v úzadí vychádzajúce slnko, v ktorom by bol trojkopec a na prostrednom kopci dvojitý kríž. Pod slnkom mali byť skrížené dva meče. V strede malo byť napísané označenie časopisu "VPRED" a pod ním heslo: „Za Boha život - za národ slobodu. Andrej Hlinka.“ Na tomto časopise mala byť značka "SHH", čo znamená Slovenské hnutie hlinkovcov.

I v tomto texte sa odkrýva vlastenecké vnímanie Bednarčíka. Prikláňal sa k duchu Andreja Hlinku, ktorý po rôznorodom vnímaní Adolfa Hitlera nakoniec vo februári 1938 jasne povedal: „Hitler je kultúrna beštia a nacizmus je pre kresťanské Slovensko neprijateľná ideológia.“ Ideál Hlinku a protikomunistické zmýšľanie bolo prvoradé.

Pred súdom a na slobode

Obžalobu spísal 1. júna 1949 štátny viceprokurátor plk. Dr. Anton Rašla. Štátny súd vyniesol rozsudok 18. júna 1949. V rozsudku Štátneho súdu v Bratislave, pod vedením predsedu senátu Dr. Rojkoviča, nachádzame Pavla Bednarčíka aj pod pseudonymom Ján Lipán na tridsiatom prvom mieste. Do spolku vstúpil dobrovoľne, nakoľko vnímal, že to je „protikomunistická organizácia, ktorej cieľom je pripraviť sa na povstanie“, a aby boli „nastolené také pomery, aké boli pred februárom.“ Zároveň sa píše, že v roku 1944 bol členom HM (Hlinkovej mládeže) a 14. januára 1949 si podal prihlášku do KSS. Nakoniec bol ako mladistvý odsúdený na tri roky odňatia slobody a konfiškáciu 1/5 majetku. Poľahčujúcou okolnosťou bola jeho maloletosť, protisocialistická výchova, ľútosť a sľub polepšiť sa.

Trest si mladý Pavol Bednarčík odpykával v uránových baniach v Jáchymove. Na Slovensko sa už nevrátil. Usadil sa v Čechách v obci Dolní Rožince. Oženil sa s pracovníčku pošty Anastáziu Plánkovou. Narodil sa im syn, ktorému dali meno Petr a 29. apríla 1965 dcéra Ivana. Pavol Bednarčík zomrel v roku 1968. Jeho manželka sa už nikdy nevydala. Mal v tom čase 37 rokov a jeho dcérka len tri roky. „Zomrel zrejme na následky ožiarenia z prác v uránových lágroch,“ uvádza krátky dokument o Ivane Zemanovej.

Záverom

O Pavlovi Bednarčíkovi môžeme jednoznačne povedať, že ako mladý študent viedol zápas o viac slobody a demokracie v našej krajine, tak pri voľbách v roku 1946, ako aj po nástupe komunistického režimu v roku 1949. V jeho prípade je viac ako v iných prípadoch jasné, že bol protikomunistického zmýšľania, hlásil sa k odkazu Andreja Hlinku. Potencionálnu prihlášku do KSS v januári 1949 môžeme vnímať cez jeho snahu opustiť Československo. Iste ho môžeme zaradiť medzi politických väzňov, ktorí nemohli dokončiť svoje vzdelanie, získať adekvátnu profesiu a naplno využiť svoje talenty. Môžeme ho považovať aj za priamu obeť komunistického režimu, zomiera v mladom veku v dôsledku nútených prác v uránových baniach.  

František Neupauer, historik Ústavu pamäti národa

Zdroje: Štátny archív v Bratislava (Štátny súd Bratislava), archív ÚPN v Bratislave, osobný archív autora.