Avšak pri takomto uvažovaní nie sú brané do úvahy dve veci, po prvé, že spoločenské vedy nie sú iba spájanie toho, čo už bolo napísané a po druhé, že človek potrebuje písanie, aby mohol vyjadriť myšlienky pred inými aj pred sebou samým.

Predstava je asi taká, že bude stačiť napísať do počítača nadpis práce, napríklad Fenomenologická pedagogika a informačné technológie a počet strán. Počítač vám následne v priebehu pár sekúnd vytvorí dielo aj s vypísanými zdrojmi. Jeden človek za obrazovkou bude tak vedieť napísať za jeden deň viac článkov ako doteraz trvalo vedcovi napísať celé desaťročia. Bude sa dať vyprodukovať také veľké množstvo textov, že samotný článok už nebude mať nijakú cenu. Nie že by sám osebe niečo znamenal aj teraz.

Keď niekto túži kriticky sa vyjadrovať o situácii v súčasných spoločenských vedách, skôr či neskôr narazí na anglickú frázu Publish or perish. Tá vyjadruje nepríjemnú situáciu, v ktorej sa nachádzajú mnohí vedci v humanitných vedách, a to najmä v začiatkoch svojej kariéry. Musia totiž získavať reputáciu publikovaním článkov v recenzovaných časopisoch, aby mohli preukázať, že niečo znamenajú a získavať granty, štipendiá a pracovné pozície. Systém je nastavený tak, že človek musí produkovať neúnosne veľa článkov, pri ktorých sa nehodnotí kvalita, ale kvantita a splnenie formálnych kritérií. Zamestnanec vysokej školy by aj rád získaval uznanie výskumom, ktorý považuje za zaujímavý a dôležitý, ale nemôže, pretože je hodnotený za množstvo článkov, ktoré niekde publikuje. Tým vzniká nesmierne množstvo časopisov a štúdií s exotickými názvami, ktoré nikto nečíta, a človek zvonka si potom pochopiteľne povie, že celé spoločenské vedy sú vlastne zbytočné.

Keď nám do hry vstúpi umelá inteligencia, tento systém sa stane neudržateľným (ešte viac ako dnes). Každý človek, čo sa aspoň trochu orientuje v témach, si totiž bude môcť nechať napísať prácu s akýmkoľvek nadpisom. Zrazu ten úspech, ktorý teraz môžu dosiahnuť len tí najvytrvalejší a najmotivovanejší ľudia, bude dostupný úplne každému, pretože každý bude vedieť “napísať” toľko článkov, koľko bude chcieť. Umelá inteligencia, ak sa jej zadajú vhodné príkazy, napríklad napíš články o všetkých témach z histórie z obdobia stredovek, bude vedieť vyprodukovať za okamih viac článkov ako všetci historici dohromady za posledné storočie. Eo ipso nebude mať vedecký článok v súčasnej podobe už vôbec žiadnu hodnotu.

Takže čomu sa majú spoločenskí vedci venovať, ak nie písaniu článkov? Už len to, že sa tejto otázke nebudeme môcť vyhýbať je veľkým darom umelej inteligencie. Odpovedí existuje samozrejeme viacero, za všetky spomeňme aspoň tú, že spoločenské vedy nielen skúmajú, ale aj skúmajú prečo je dôležité niečo skúmať. A to nie je analýza nejakého problému, ktorá by sa dala vyriešiť algoritmom, ale rozhodnutie človeka na základe jeho motivácie, toho, čo on považuje za dôležité. Jednoducho AI dokáže urobiť veľa vecí, ale nedokáže sa za nás rozhodovať. Takže my síce budeme mať umelú inteligenciu, ktorá nám napíše články o stredoveku, ale budeme sa musieť rozhodnúť, či si ich chceme prečítať, teda budeme musieť prísť k rozhodnutiu, či je stredovek vôbec dôležitý a či si radšej nebudeme chcieť prečítať o novoveku. No a toto rozhodnutie sa nedá urobiť bez poznania stredovekej (a novovekej) histórie a keďže nie každý má čas sa do detailu tomu venovať, bude treba ľudí, ktorí toto rozhodutie budú robiť informovane, teda bude treba historikov.

Ďalší veľký dôvod, prečo sa ľudia budú aj naďalej venovať písaniu, je potreba premýšľať a vyjadrovať sa. V spoločnosti, a nielen v humanitných vedách potrebujeme ľudí, ktorí budú rozumieť veciam a chápať procesy. Preto, aby mohli prinášať riešenia a určovať vízie. Avšak nie je možné pochopiť spoločnosť tak komplexnú ako je tá naša bez schopnosti tvoriť a formulovať myšlienky. Táto schopnosť nemôže fungovať bez písania, pretože dáva premýšľaniu štruktúru, človek sa môže s písaním dostať ďalej, keď si napíše to, na čo už prišiel, môže na tom stavať bez toho, aby sa v tom stratil. Písanie samotné zároveň učí premýšľať, pretože núti dávať neurčité myšlienky a nápady do viet, teda spresňuje a konkretizuje to, čo už vieme, čo je v podstate jeden z princípov rozmýšľania. A keďže písanie je vec, ktorá sa učí, žiaci a študenti budú naďalej musieť písať eseje a úvahy, aj keby to zvládla za nich umelá inteligencia.

Revolúcia sa teda nekoná. Povolania ako sú filozof alebo novinár a všetky, ktoré s nimi aspoň trochu súvisia ostanú zachované a ľudia stále budú písať, pretože budú musieť formulovať, čo si myslia, či už ako jednotlivci alebo ako spoločnosť. Umelá inteligencia preberie iba tie profesie, kde človek síce píše, ale je to akoby manuálna práca. Takže všetky diela, články a príspevky, ktoré iba reformulujú a zhŕňajú, čo už napísané bolo. A takýto typ práce nám rozhodne chýbať nemusí.