Karol Sirkovský vyzeral, akoby práve získal smoliarske angažmán v Polícia pátra. Strašidelné fúzy, trčiace lícne kosti, na krku šesť detí, z ktorých ani jedno nebolo jeho. S rodinou sa tlačili v malom byte a žili z dlaní do úst. Spolu s Rodžerom ešte pred revolúciou makal v pridruženke. Pred šichtou jedol lysohlávky, zrenice sa mu občas točili ako obrázky na hracom automate. Okrem opráv a mazania výťahov spájala týchto dvoch mužov celkom odlišná spoločná miestnosť - väzenská cela.

Čárlí, poznačený dejinami 20. storočia, mal vypestovaný zmysel pre humor. V sedemdesiatych rokoch pred kolegom počas vojenskej služby zahlásil, koľko dolárov by asi zinkasoval za tajné nákresy sovietskych tankov, o ktoré počas upratovania vojenského skladu zavadili? Nanešťastie, po nejakej dobe z kasární dezertoval (hoci si len odbehol za frajerkou), a snaživý desiatnik ho udal: “Sirkovský chystal útek na západ ako špión! Nedávno mal imperialistické reči a robil si zálusk na tajné dokumenty!” potvrdil pred veliteľom.

Himlhergot, Čárlímu už nebolo pomoci. A veru ani do smiechu. Vojenský prokurátor mal v témach vlastivedy aj vlastizrady úplne jasno. Sirkovský nafasoval Leopoldov natvrdo a odsedel si osem rokov ako Jirous. V base zakopol o Rodžera, politického spoluväzňa.  Otec mi raz prezradil, že Leopoldov by bez Čárlího neprežil. Po odtajnení spisov ŠTB takmer neprežil, že práve Čárlí naňho po prepustení donášal. V roku 1985 podpísal spoluprácu s tajnou políciou a u nás doma sa znenazdajky konali domové prehliadky a odchody na výsluchy.

Úryvok  pochádza z rozsiahlej publikácie Pavla Žáčka, V čele ŠtB: "Mezitím 6. února získali náčelník 1. oddělení npor. Pém a npor. Ivan Džupinka ke spolupráci tajného spolupracovníka s krycím jménem „Štefan“ (Karol Sirkovský, nar. 1955). Před konečným schválením náčelníkem správy ŠtB Košice mjr. Sarnovským odsouhlasil nevybíravé metody obou příslušníků i kpt. Chovanec. „Po príchode do miestnosti bol s kandidátom započatý rozhovor na všeobecnú tému súvisiacu s jeho prácou a rodinnými pomermi. K tejto téme sa kandidát vyjadril, že má určité problémy rodinného charakteru, spočívajúce hlavne v materiálovom zabezpečení početnej rodiny a v otázke bytovej. Po tomto bola kladne zhodnotená jeho snaha informovať nás o činnosti osoby Kviča Štefana, za čo mu bolo aj poďakované. V súvislosti s tým mu bolo zdôraznené, že z našej strany mu taktiež môžeme byť nápomocní, o čom sa mal už možnosť presvedčiť. Ďalej mu bolo oznámené, resp. naznačené, že v budúcnosti tiež môže od nás očakávať pomoc za predpokladu jeho ochoty a aktívnejšieho prístupu pri informovaní nás o osobe Kviča Štefana, prípadne ďalších osôb protisocialisticky a protispoločensky orientovaných. Kandidát sa k tomu vyjadril, že si uvedomuje účel stykov s orgánmi bezpečnosti, berie ich už ako samozrejmosť a nerobí mu to v tomto smere žiadne problémy…” KTS měl s vázáním projevit souhlas, jedinou podmínkou bylo utajení spolupráce před veřejností. 212"

https://www.upn.gov.sk/projekty/regpro/zobraz/?typ=kraj&kniha=16&strana=14&zaznam=11942

Ďalším dlhoročným, hoci nie práve najšťastnejším Rodžerovým kamarátom, bol ujo Pali. Niekedy v roku 1996 som sa ako každý piatok popoludní pobral z nášho blues-rockového brlohu na 5. poschodí na Stierovej 19, kde sa počas víkendov organizovali zábavy a reminiscencie na “mladé letá". K starým rodičom na košických Železníkoch som dorazil indickou tridsaťjedničkou, azda najnatrieskanejším kĺbovým autobusom v Eurázii. V dlani som zvieral angličák - autíčko mi cez okno na prízemí podal ujo Pali - človek s veľkým srdcom, lekár, muzikant, frontman hudobnej skupiny K.B.B., sused a otcov kamarát.

Pali napriek svojmu vznešenému povolaniu trpel duševnými problémami. Žiaľ zapíjal alkoholom, z času na čas sám sebe predpísal antidepresíva. Najviac sa opájal a liečil hudbou. S Rodžerom si v muzike rozumeli na výbornú, veď mali spoločnú krvnú skupinu: B ako Blues. A Pali si môjho otca vážil kvôli disidentskej minulosti. Bohužiaľ, vtedy v piatok som Paliho videl živého naposledy. V sobotu sa v centre mesta vydávala jeho ex-manželka, s ktorou sa súdil o maloletého syna. V nedeľu už dvere neotváral, pevnú linku nedvíhal. Do bytu sa dostali až jeho otec, takisto lekár, mladší brat Peter, sólový gitarista z KBB, so sprievodom policajtov a hasičov.

Paliho telo ležalo v kaluži krvi v predsieni. Všade vôkol strašili rozhádzané veci, pásky, rozbité kusy nábytku a skla. V prvej chvíli sa zdalo, že nebohému praskli vredy a keďže si nedokázal privolať pomoc, v bolestiach vykrvácal. Po obhliadke patológom vysvitlo, že nebohý mal v ústnej dutine priestrel. Nijaká zbraň sa spočiatku nenašla. Môj otec zmeravel, pretože na počiatku prehýreného víkendu mu Pali strčil pod nos akési pero - vraj sa z neho dal vystreliť jeden náboj. Rodžer ho pred svojím labilnejším kamarátom schoval pod okenný parapet, no v nedeľu nadránom ho Pali objavil.

Vražedné pero sa našlo na mieste činu a na ňom sa našli Rodžerove odtlačky. Na kriminálke sa vyšetrovateľ spýtal, aký mal motív? Kedy a prečo ho zabil? Otec sa na pár dní nervovo zrútil. Jeho najlepší kamarát bol mŕtvy a on podozrivý z vraždy. Ako sa vyrovnať s traumou, keď bol k niekomu tak blízko, no nezabránil tragédii? Treba si priateľovu smrť vyčítať až do konca života? 

Neviem. Ujo Pali, uznávaný košický psychiater, sa občianskym menom volal MUDr. Pavol Kraus. Na jednom zo svojich posledných koncertov, s fľaškou v jednej a s mikrofónom v druhej ruke, pred publikom vyhlásil: “Každý v živote niečo má... Poznám ľudí, ktorí majú kopu áut, poznám ľudí, ktorí majú pomaly celé ulice. A my máme v živote jedno - volá sa to ROCK´N´ROLL!!”