Lebo v srdci kresťanstva je láska (1Jn 4, 16). Láska, čo prináša pokoj, aký tento svet nemôže dať (Jn 14, 27): partneri, rodina, deti, priatelia – tí, chtiac či nechtiac, spôsobia hnisavé rany, zdanlivo nenávratné fraktúry, neraz režú natoľko dušou, až sa podobá na krvavé franforce. Kristova logika lásky je však iná: bezhraničná (Jn 13, 16), a tak si v ňom ľudská bytosť stavia hniezdo vystlané teplými dekami a to teplo, explicitne či implicitne, nikdy neopúšťa človeka dôverujúceho v túto Lásku. Hniezdo, ktoré je vysoko v konároch stromov (Mt 13, 32) – človek s pokojom na duši vidí dianie pod sebou, získava nadhľad schopný stať sa rozhodujúcou súčiastkou v súkolí objektívnej pomoci druhým. Hniezdo Kristovej lásky nikdy nezanikne – pokiaľ pod človekom podpília kmeň, pokiaľ mu vytrhajú všetky perá z krídel, pokoria ho, vezmú mu aj poslednú dôstojnosť – môže skrátka zmeniť adresu, odletieť k ešte vyššiemu stromu a nájsť hniezdo Kristovej lásky a pokoja tam (2Kor 4, 9). Každá fatalita sa tak stáva príležitosťou vzlietnuť vyššie, nie padnúť spolu so spíleným stromom.

Lebo v srdci kresťanstva je bratskosť. Milovať druhého po vyliatie krvi (Jn 15, 13). Ty nie si len iný človek, ty nie si len prostriedok pre moje obšťastnenie a zneužitie, ty si brat, ty si sestra s nekonečnou dôstojnosťou. Trpíš, viem, no ja som tu, poď do mojej náruče, ponesiem ťa v nej, nech sa tvoje chodidlá nedotknú žeravých uhlíkov, čo ležia na asfalte rozpálenom slnkom poludnia. Prenesiem ťa, lebo mám prepožičanú silu – moja nádej v Krista je opätovaná silou vyrovnávajúcej sa sile vojenských bataliónov: uvládzem niesť, čo by som inak ani nedvihol, vstrebem, čoho by som sa inak ani nedotkol a povznesiem to k Bohu, lebo nekonečne mocný Pán je moja sila (Ž 118, 14). Sila milujúca človeka po vzore Spasiteľa – veď bol to práve človek, to najúbohejšie a najslabšie stvorenie na svete, pre ktoré Spasiteľ, Boh sám, žil a umieral a predsa nezomrel. Budem ťa niesť, braček, sestrička, a nechcem za to nič, jedine to, aby sme sa raz spolu stretli na mieste, kde nám už obom strie z oka každú slzu Najmilosrdnejší (Zj 21, 4).

 Lebo v srdci kresťanstva je trpezlivosť. Svet vyletel z kože, tvrdé kosti násilia a krutosti prerazili jeho zdanlivo mäkké tkanivá, hrôza a strach umŕtvila tých, ktorí sa ešte včera radovali a zrazu nič nie je také isté. Vypukne vojna, nastane materiálna bieda a všetky ideály do seba zakukleného humanizmu, ktorý pokladá človeka za viac-menej dobrého tvora schopného bez vyššej pomoci budovať spravodlivú a materiálne zabezpečenú spoločnosť sa zrazu zrútia. „Kde bleskom kmitla hrozná Astarot“, teda pohanská  bohyňa vojny, vraví náš slávny básnik (Hviezdoslav, Krvavé sonety). Jedno kmitnutie vražedným blýskavým kosákom a mierumilovnosť sveta sa obráti v násilie a krik. Práve tu stojí ako protipól kresťanská trpezlivosť – veď vzorom kresťana je muž, ktorý si nesie svoj kríž do strmého kopca (Jn 19, 17) a pritom neotvorí ústa (Iz 53, 7), aby sa rozkričal umorený okolitou nespravodlivosťou, čo by viedlo len k väčšiemu nepokoju a nie riešeniu. Kresťan žije v tomto svete, ale nepatrí mu (1Kor 7, 29) – je v ňom zasadený hlbšie, ako ktokoľvek iný, ale patrí Bohu – v trpezlivosti všetko znáša a snaží sa vydržať (1Kor 13, 4; 7), hoc by vrchol trpezlivosti znamenal aj fatálny koniec. Pripravený musí byť na všetko, no kým sa aspoň kútikom oka pozerá na svojho Stvoriteľa, ktorý už túto cestu pred ním vyšliapal a navyše ju predpovedal aj svojim nasledovníkom (Jn 16, 2), vytrvá a jeho úsilie raz prinesie veľký osoh všetkým – len takýto pokoj a pokora presahujúca hranice od Boha vyprázdneného humanizmu prinesú trvalý mier aj druhým, pokoj zbraní a koniec utrpeniu, lebo ak človek odstráni atómovú bombu zo svojho srdca, odstráni ju zároveň zo sveta. Trpezlivo, postupne, s vedomím, že liečiaca sa rana štípe a páli, ale s pomocou Najvyššieho sa napokon zahojí.