Pavel Korbuly sa narodil 25. septembra 1906 v obci Zemianska Olča, ktorá v tom čase patrila do okresu Čalovo (dnešný Veľký Meder). Narodil sa v rodine lekára MUDr. Desidera Korbulyho a Juliany rodenej Levicsovej. Ľudovú školu navštevoval vo svojej rodnej obci v Starej Ďale (dnešné Hurbanovo) v rokoch 1912-1916. V kartotečnom lístku sudcu Korbulyho je uvedené štúdium na Gymnáziu v Komárne, no pri podrobnejšom osobnom výkaze z 12. septembra 1952 je uvedené: „Stredoškolské štúdia konal v Trnave v rokoch 1916 – 1918, v Komárne od roku 1919 do roku 1924.“ Maturoval dňa 17. júna 1924. Ešte predtým, ako nastúpil na vysokoškolské štúdiá v Prahe, zomrel 15. júla 1925 jeho otec Dezider, ktorý pôsobil ako okresný lekár v Starej Ďale a zároveň bol členom Numizmatickej spoločnosti československej v Prahe. Mama mu zomrela v roku 1951.

V tridsiatych rokoch sa Korbuly zoznámil s Máriou Gottliebovou, ktorá sa narodila v roku 1912 v Lučenci manželom Ermínovi a Margite. Maturovala na Štátnom československom gymnáziu s maďarskými paralelnými triedami v rodnom meste. Rovnako ako Korbuly študovala právo v Prahe. Po ukončení štúdia bola promovaná 1. júla 1937. Pavel Korbuly sa s Máriou Gottliebovou oženil dňa 12. apríla 1938.

Pracovník justície

V justícii pracoval od roku 1930 až do viedenskej arbitráže (2. november 1938) na Slovensku a následne ako sudca v Galante na území Maďarska.  

V roku 1944 došlo aj v Maďarsku k deportáciám obyvateľstva židovského pôvodu. V Galante  sa to týkalo 1/4 obyvateľstva (1 176). Medzi inými aj manželky Pavla Korbulyho. Mária sa ocitla v koncentračnom tábore. Korbuly neskôr napísal: „Manželka bola v januári roku 1945 zatknutá pre politickú nespoľahlivosť a bola uväznená v koncentračnom tábore odkial utiekla koncom marca t.r.“ Internovaná bola v tábore v Dunajskej Strede. Na dané obdobie spomína nasledovne: „Vzhľadom na to, že som mal malé deti a manželka pre politickú nespoľahlivosť bola zaistená a deti som nemohol opustiť, rozširoval som zprávy zahr. rozhlasu, sabotoval som opevňovacie práce, prehovoril som ľudí, aby neevakuovali, vzdor tomu, že doma sme nemali čo jesť, týždenne som donášal potraviny pre zaistených v Dunajskej Strede.“ Ďalej uviedol, že ak by mal v Maďarsku vplyvných príbuzných, tak „moja manželka by bola dostala výnimku zpod rasových zákonov, ale v nedostatku takýchto spojení nedostala a bola väznená v koncentráku.“ Príbeh Márie Korbulyovej skončil šťastlivo. Mohla sa vrátiť k manželovi a dvom malým deťom. O pár dní skočila vojna. V decembri roku 1945 sa im narodil najmladší syn Peter.

Na otázku či bol (a kým) od 29. septembra 1938 potrestaný alebo prenasledovaný, alebo mu bolo ukrivdené pre nejaký politický čin, politické presvedčenie, pre národnú alebo rasovú príslušnosť, Korbuly odpovedal: „Áno, pre moje demokratické smýšľanie nemohol som dosiahnúť lepšie miesto a postup. V roku 1944 prednostenské miesto dostal u okresného súdu v Galante iný uchádzač. V tomto smere mne bolo ukrivdené predovšetkým režimom. Zpod vojenskej povinnosti oslobodili slobodného a mladšieho sudcu a ja vzdor tomu, že som bol starši a ženatý a deti som mal bez opatery pre nepritomnosť manželky, mal som narukovať na rozkaz hlavného župana v Nových Zámkoch.“ Keď mal v roku 1945 nastúpiť vojenskú službu (odvedený bol v roku 1940) „rozkazu zadosť neučinil a nenarukoval“. Skrýval sa.

Nové pomery po roku 1945

Po obnovení Československa sa prihlásil do služby v obnovenej ČSR a dňa 21. júna 1945 zložil sľub vernosti Československej republike. Dňa 31. októbra 1945  písal Pavol Korbuly „Slávnemu povereníctvu SNR pre pravosúdie v Bratislave“ žiadosť o ponechanie u okresného súdu v Galante a o prijatie do štátnej služby. V žiadosti sa píše: „Od 1. mája tohto roku som bez príjmov, lebo som dosiaľ ani preddavok na plat nedostal. Ďalej moje deti v lete tohto roku boly choré na šarlach. V mojom druhom dotazníku opísaná nútená neprítomnosť mojej manželky (práca na ľudovom súde v Galante - pozn. autora), ktorá bola spojená s veľkými výdavkami. Tieto okolnosti zavinily že som okamžite finančne tak vyčerpaný, že pre nastávajúcu zimu vôbec nie som ničím zásobovaný. Dľa pripojeného lekárskeho svedectva moja manželka je vo vysokom stupni tehotenstva, čo znamená nové výdavky a zvýšené starosti, ktoré sa azda zdajú zdolať len tu, kde človek predsa má voľajaký zásobovací prameň. Za týchto okolnosti, berúc zreteľ na dnešné hospodárske ťažkosti, nemôžem sa presťahovať a dvojitú domácnosť nie som v stave viesť.“ List konči slovami: „V dokonalej úcte Pavol Korbuly“. Odpoveď na Korbulyho žiadosť bola negatívna.

Dôvod? Informácia z roku 1938, že jeho brat Dezider je maďarským štátnym príslušníkom a sám Korbuly je „sebavedomý Maďar“ bola zrejme najdôležitejšou informáciou pre negatívne posúdenie Korbulyho žiadosti pracovať aj po roku 1945 v blízkosti Bratislavy. „Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam menovaného prevezme do služieb ČSR, ale preložíme ho do čiste slovenského kraja. Doporučuje sa preložiť ho na Okresný súd v Brezne nad Hronom,“ píše sa v správe ministerstva pravosúdia z januára 1946. Ďalším dôvodom odmietnutia Korbulyho požiadaviek mohol byť list veliteľa stanice Národnej bezpečnosti, v ktorom Okresnému národnému výboru v Galante dňa  4. septembra 1945 nepotvrdil pravdivosť všetkých údajov z Korbulyho dotazníka. Národnosť  Korbulyho i jeho manželky potvrdil a rovnako aj to, že sa vždy hlásili k slovenskej národnosti. Avšak na konci dodal: „obcovacia reč v jeho domácnosti je z väčšej čiasti slovenská a len z menšej čiasti maďarská.“ Slovo „maďarská“ je v danom liste podčiarknuté. Nepomohlo ani to, že sa k slovenskej národnosti hlásil už počas sčítania obyvateľstva z 1. decembra 1930, keď žil v Starej Ďali (č. domu 269), ako mu to 24. októbra 1945 potvrdil aj Štátny plánovací a štatistický úrad. Preverovacia komisia dňa 20. decembra 1945 rozhodla: „Navrhujem preložiť zamestnanca na iné služobné miesto mimo terajšieho služobného pôsobiska, na jeho vlastné trovy...“  Nasledovalo rozhodnutie o tom, že Korbuly mal byť „ihneď a bezpodmienečne“ zbavený služby na Okresnom súde v Galante a nastúpiť do pozície sudcu v Brezne.

Korbuly sa bránil. Dňa 31. januára 1946 napísal odvolanie, v ktorom prosí: „ráčte mňa dočasne ponechať u tunajšieho súdu aspoň do 1. mája roku 1946.“ Dôvodom bol zdravotný stav ani nie mesačného syna Petra liečeného na očnej klinike Štátnej nemocnice v Bratislave. „Naše dieťa z ústavného liečenia prepustené nebolo a po jeho odchode z nemocnice načím ho dopraviť do nemocnice týždenne raz.“ Ďalej poukázal na to, že doma má ešte dve maličké deti a „starú, chorľavú matku. Tento mimoriadny sociálny stav bezpodmienečne vyžaduje mojú prítomnosť v blízkosti mojej rodiny.“ Odpoveď bola aj napriek ďalším urgenciám zamietavá. Na súd do Brezna nastúpil 9. apríla 1946. S účinnosťou od 1. januára 1947 bol menovaný za „súdneho radcu“ a zároveň za „súdneho radcu a predsedu okresného súdu“.  Ešte aj v júni 1946 opätovne požiadal preverovaciu komisiu, aby mohol pracovať inde ako v Brezne, no komisia jeho žiadosť opätovne zamietla. V Brezne nad Hronom pôsobil do októbra 1948.

Sudca Štátneho súdu v Bratislave

Dňa 22. októbra 1948, s účinnosťou od 24. októbra 1948 sa stal sudcom Štátneho súdu v Bratislave na základe menovania prezidentom Klementom Gottwaldom. Bola táto negatívna skúsenosť Korbulyho so štátnou správou po roku 1945 spúšťačom jeho spolupráce s komunistickým režimom po roku 1945? Jeho neskoršie členstvo v Komunistickej strane Slovenska súviselo s jeho predchádzajúcou činnosťou v sociálno-demokratickej strane pred rokom 1938, alebo to bolo v duchu budovania lojality novému zriadenia? Domnievam sa, že snáď najväčší podiel na jeho následných rozhodnutiach mala osobná rodinná dráma. Skúsenosť syna, ktorý v pomerne mladom veku prichádza o otca. Skúsenosť manžela, ktorého manželka sa ocitá v koncentračnom tábore. Skúsenosť otca rodiny, ktorý má v roku 1948 tri malé deti a snaží sa pre nich vytvoriť dobré podmienky pre život. V tomto duchu môžeme chápať Korbulyho smerovanie na pozícii pracovníka Štátneho súdu v Bratislave? Možno. Druhou stranou mince je miera participácie a samotné stotožnenie sa prvorepublikového sudcu Korbulyho s nedemokratickou  súdnou praxou. Tam už akákoľvek miera empatie nemá miesto.

Korbuly pracoval, kariérne postupoval. Najskôr na Štátnom súde, po jeho zrušení na  Krajskom súde. Bol vedúcim Krajskej súdnej rady v Bratislave (1953-1955).

Pri hodnotení činnosti Štátneho súdu za rok 1950 sa ako nedostatok práce uvádzali informácie o prísnejšom judikovaní Štátneho súdu v Prahe v porovnaní s jeho oddeleniami v Brne a Bratislave. Priemer uložených trestov na jedného odsúdeného bol v Prahe 11,3 roka, v Brne 10,5 roka a Bratislave 7,5 roka. V Prahe vyniesli senáty Štátneho súdu 1,5% oslobodzujúcich rozsudkov, v Brne to bolo 5,5% a v Bratislave až 20%, uvádza v publikácii Nekrvavá revouce Karel Kaplan.

Pavol Koruly sa počas práce na súde hlásil k československej štátnej príslušnosti, rím. kat. vierovyznaniu, slovenskej národnosti. „Píše na stroji, mimo št. jazyka hovorí česky, maďarsky a málo nemecky.“ Manželka v tom čase študovala na Maďarskej vysokej škole pedagogickej v Bratislave pracovala a prejavovala sa „ako dobrá členka KSS.“ Neskôr pracovala v Slovenskej akadémii vied  - filmový ústav ako dokumentátor.

Ústav pamäti národa (ÚPN) spracúva databázu súdených a odsúdených Štátnym súdom v Bratislave. Podľa približne 76-percentného spracovania projektu ÚPN bolo v súdnych pojednávaniach Štátneho súdu v Bratislave, v ktorých bol ako člen senátu alebo jeho predseda účastný sudca Pavol Korbuly, odsúdených 518 osôb (informácia k októbru 2021). Po celkovom spracovaní databázy budeme vedieť presnejšie údaje, no už dnes vieme, že patril k sudcom, ktorí sa podpísal minimálne pod 1/6 rozsudkov Štátneho súdu v Bratislave. Podobný počet odsúdených môžeme pripočítať sudcovi Václavovi Hamákovi či Vojtechovi Gameinerovi. Za zmienku stojí pohľad syna Petra na súdnu prax svojho otca. „Otec mal tú celú dimenziu pred očami. Vedel koho odsúdil. Vedel, čo tí ľudia trpeli. Musel to vedieť, pravdaže. To že o tom nikdy nehovoril, to je iná záležitosť.“ „Zrejme od prípadu do prípadu bol do toho viac zatiahnutý a potom už bolo neskoro odísť. Potom odišiel od súdu. Oni ho vyhodili fakticky. Oni ho degradovali a poslali do penzie v roku 1954 ako chorého človeka.“