Foto: Slavomír Venglarčík

Alenka, sedíme v Tvojom malom obchodíku, v ktorom predávaš použité oblečenie. Prečo si sa rozhodla práve pre second hand? 

Počas pätnástich rokov na materskej som vôbec nevedela, čo budem po jej skončení robiť. Potom som vystriedala rôzne práce. Pracovala som v odevoch, v mäsiarni, v obuvi a nakoniec som vyskúšala second hand. Tam sa mi páčilo najviac. Uvedomila som si, že celých tých pätnásť rokov som rada "behala po sekáčoch" a bavilo ma to. Najprv som sa bála začať podnikať, ale keď som sa za to modlila, otvorila som si v Písme prvý žalm, kde sa písalo o strome, ktorý bude prinášať ovocie. Vzala som to ako potvrdenie. 

Čo okrem second handu ponúkaš svojím zákazníkom? 

Počas materskej dovolenky som rada háčkovala a štrikovala čiapky. Moje výrobky mali u zákazníčok úspech, a tak som ich predávala aj v mojom obchode. Najradšej šijem ruksaky, tiež kabelky, peňaženky. Handmade tvorba ma baví, no mám zdravotné problémy, a preto už venujem viac priestoru second handu.

Mám taký pocit, že tvoj obchod nie je len obyčajný "sekáč". Chodia k Tebe ľudia radi?

Verím, že áno, vďaka Bohu. Mám veľmi rada svoje zákazníčky. Myslím, že v obchode to je také kamarátske, rodinné. Mám zákazníčku, ktorá mi hovorí, že si ku mne rada chodí oddýchnuť, lebo je tu taký pokoj. Ľudia sa chodia ku mne aj vyrozprávať, každý deň sa dozviem rôzne príbehy. 

To môžem len potvrdiť. Aj nápad na tento rozhovor vznikol po niekoľkých návštevách v Tvojom obchode (úsmev).

Možno aj preto ma tá práca baví, lebo je to prepojené. Mám veľmi rada zmenu, tie rozhovory sú aj pre mňa oživením.

Tvoja obchodná značka má názov Almava. Ako vznikol tento názov?

S väčšinou vecí, ktoré vyrábam, mi pomáha môj manžel po príchode domov z práce. Je to pre nás aj skvelý priestor na spoločné rozhovory. Marek strihá a ja šijem. Priznám sa, že keby som si mala všetko strihať, tak by som to asi nerobila. Chce to veľa trpezlivosti. Preto, keď som začínala predávať svoje handmade výrobky na Sashe, mala som značku "Alena Marek". Neskôr som rozmýšľala nad iným názvom a spolu so synom Matúšom sme vymysleli názov Almava, ktorý je skratkou našich krstných mien a priezviska.

Foto: Slavomír Venglarčík

Prejdime na inú tému. S manželom ste sa zosobášili ako neveriaci. Až neskôr ste sa obaja obrátili. Ako sa to stalo? 

Pochádzame z neveriacich rodín, ale sviatosti sme mali obaja. No, do kostola sa u nás nechodilo ani na Vianoce, ani na Veľkú noc. Nemala som to v detstve ľahké. Preto, keď sme s Marekom ešte len chodili, dokázala som sa s kamarátmi celé hodiny hádať o tom, že Boh nie je a ak náhodou existuje, určite je to chladný tyran. Bola to moja obľúbená téma. No, akoby som túžila, aby ma niekto presvedčil o opaku. Každý večer doma som sa s Bohom rozprávala. Aj keď som neverila, denno denne som sa modlila za dobrého manžela. 

A modlitby boli vypočuté…

Áno. (úsmev) S Marekom sme sa zobrali na úrade, ale ja som mala pocit, že to nestačí. Napriek tomu, že som sa považovala za neveriacu, cítila som, že by som ten krok chcela urobiť aj pred Bohom. Preto sme po dvoch týždňoch mali svadbu aj v kostole.

Dá sa povedať, že si už verila, ale nie tak, ako veríš teraz. Kedy si prežila svoje osobné obrátenie?

Bol to dlhoročný proces. Vždy som Bohu večer hovorievala: "Bože, keď si, musím ťa zažiť, musím sa ťa dotknúť." Bola som ako neveriaci Tomáš, ktorý povedal, že kým nevloží prst do Ježišovho boku, neuverí.

Ak by som mala spomenúť konkrétny moment obrátenia, tak to nie je jedna situácia. Bolo toho viac. Myslím, že naozaj to začalo tým, že nám ukradli kočík. Vždy, keď sa nás ľudia pýtajú, ako sme sa obrátili, tak hovoríme, že vďaka ukradnutému kočíku (úsmev). Až pri druhom dieťati sme si dovolili kúpiť nový kočík. Hneď po dvoch týždňoch mi ho ukradli a ja som z toho bola veľmi frustrovaná a nahnevaná, lebo sme už nemali žiadne peniaze. K lekárovi som musela ísť s dieťaťom na rukách. Keď sme v ten deň sedeli na lavičke, prišli k nám kresťania, ktorí robili nejakú anketu. Začali so mnou hovoriť o Bohu a o Biblii. Vtedy som na nich "spustila". Povedala som im, že ak by Boh bol, prečo by dovolil, aby malému dieťaťu ukradli kočík, keď vedel, že už nemáme peniaze. Opýtali sa ma, či sa môžu za mňa pomodliť. Myslela som, že sa pomodlia večer, keď prídu domov. Preto som súhlasila. No, oni na mňa na tej lavičke položili ruky a začali sa modliť. Bol to pre mňa šok. Celý čas som pozerala okolo, či sa niekto nepozerá, lebo som sa hanbila. Ale z ich modlitby som mala dobrý pocit a zvláštny pokoj. Vtedy mi jeden chlapec povedal, že keď uverím v Boha, nájdem kočík. A že ho bude mať nejaká žena a ja sa na ňu nebudem hnevať, ale budem ju utešovať. Presviedčala som ho, že už ho nenájdem a že nejakú zlodejku určite utešovať nebudem. 

Čo sa dialo potom? 

O niekoľko dní som si pozrela film Umučenie Krista, hlboko sa ma to dotklo. Potom som mala sen. Jedna žena z rodiny, ktorá už zomrela, prišla za mnou a povedala mi, že nemôže prejsť "na druhú stranu", lebo som jej neodpustila. Bolo mi to ľúto, a tak som ju objala a uistila som ju, že jej odpúšťam. Ráno som sa zobudila a povedala som Marekovi, že som pocítila v srdci naozajstné odpustenie. Mala som pocit, akoby to nebol sen. Bolo to zvláštne. Po tejto skúsenosti som sa rozhodla, že pôjdem na omšu do kostola. Počas omše mal kňaz kázeň a mne sa zdalo, že sa so mnou celý čas rozpráva. Bolo tam toľko ľudí, ale on akoby rozprával iba mne. Jeho slová ma oslovili natoľko, že som odvtedy začala chodiť do kostola. 

Po niekoľkých dňoch sme išli na nákupy do vedľajšieho mesta, no nepodarilo sa nám zohnať, čo sme hľadali. Marek mi povedal, že sme tam šli zbytočne a opýtal sa ma, či stále verím, že všetko zlé je na niečo dobré. Odpovedala som, že áno. Vtom vyšla spoza rohu nejaká žena s mojím kočíkom. Spoznala som ho, a tak som ju zastavila a zavolala políciu. Potvrdilo sa, že je náš. Tá žena začala plakať. Vysvetlila nám, že jej dcéra má dieťa s mužom, ktorý jej ten kočík doniesol a ona nevedela, že je ukradnutý. A tak som ju objala a utešovala. Upokojila som ju, že sa na ňu nehnevám, lebo ona za to nemôže. Až večer, keď som zaspávala, som si uvedomila, čo sa stalo. Po tom, ako som sa rozhodla, že budem chodiť do kostola, som našla kočík a naozaj som tú ženu utešovala. Vedela som, že by to bolo príliš veľa náhod. 

Predtým, než si uverila, hovorila si Bohu, že ak je, musíš sa ho dotknúť. Zažila si aj takúto skúsenosť?

Keď som uverila, išla som na duchovné cvičenia do Važca. Tu som zažila prvý dotyk Boha. V kostole pri jednej spoločnej modlitbe som Bohu povedala, že mu chcem naozaj patriť. Keď som to hovorila, cítila som, akoby ma obviazala neviditeľná sila, niečo ako lano. Trochu som sa zľakla, bilo mi srdce. Mala som pocit, že to počujú všetci v kostole. Zopakovala som, že mu chcem patriť. V tej chvíli som fyzicky pocítila, akoby mi Ježiš dal ruku na hlavu. Bola som z toho unesená. Išla som za kňazom a povedala som mu, ako sa ma Boh dotkol. Pokojne mi odpovedal, že mám Bohu za to poďakovať. Bola som z jeho reakcie prekvapená. Mala som pocit, že som zažila zázrak a on sa správal, akoby to zažíval denno denne.

Foto: Slavomír Venglarčík

Tvoj manžel sa obrátil neskôr ako Ty. Kedy u neho nastal ten zlom?

Raz som sa chystala na jednu chválovú akciu do Berlína. Nechcelo sa mi ísť samej, ale mala som len jednu vstupenku, ktorú mi darovalo nejaké dievča pred kostolom. Marek mi vtedy vravel: “Počuj, Boh je všemohúci, nie? Tak sa poďme modliť, aby som mohol ísť aj ja." Vôbec som nevedela, kto to organizuje a ako zohnať ďalšiu vstupenku. Keď som sa modlila, otvorila som v Biblii Jánovo evanjelium a tam bolo napísané: „Uvidíš väčšie veci ako tieto.“ Ale aj tak som tomu neverila, že by tam mohol ísť so mnou. Napriek tomu si vzal na ten deň dovolenku. Vravela som mu, že si ju berie zbytočne. Ale on povedal, že sa pripraví a nechá to na Boha. Pár dní pred akciou nám volal nejaký Ľubo z Važca, že má voľnú vstupenku aj pre Mareka. A tak sme išli spolu. Počas inej duchovnej akcie som hovorila jednej Američanke o Marekovi. Objala ma a uistila, že sa nemám báť, iba mu mám hovoriť, čo ja prežívam s Bohom a príde to samo. 

A prišlo?

Prihlásili sme sa na týždňové stretnutie Kána, ktoré organizovala komunita Chemin neuf. Marek tam spočiatku chodil, lebo tam boli dobré vzťahy a dobré jedlo. Najradšej mal švédske stoly (úsmev). Raz sme boli na jednom týždňovom biblickom kurze. V jeden večer som bola na adorácii. Po nej som prišla na izbu a začala som s Marekom hovoriť. Opýtala som sa ho, na čo čaká, že sú iba dve cesty a že si musí vybrať. Sama som bola z mojich slov prekvapená. On bol z toho šokovaný. Vravel, že ma pozná už roky a že som to akoby nebola ani ja. Veľmi sa ho to vtedy dotklo. Mal pocit, že k nemu Boh prehovoril cezo mňa. Vtedy u neho nastal zlom a naozaj sa rozhodol pre Boha.

Z jedného manželského stretnutia Kána bolo nakoniec niekoľko rokov…

Áno. V Káne sme boli tri roky vo formácii a štyri roky v službe párom. Komunita nám ponúkla stráviť rok uzdravenia v komunitnom dome vo Francúzsku. Išli sme tam celá rodina. Pre deti to však bolo kvôli jazyku náročné, chýbali im priatelia, a tak sme sa rozhodli vrátiť domov. Celkovo to bola to pre nás dobrá skúsenosť.

Čo pre Teba znamenali roky strávené v Káne?

Kána mi dala veľa. Boli to najkrajšie roky nášho života. Mnohí ľudia hovorili, že aj keď tam prišli zo svojich spoločenstiev, až na Káne stretli živého Boha. Program bol zameraný na manželstvo, ale cítila som, že Boh vo mne uzdravoval moje detstvo. Aj keď som sa obrátila, bola som plná hnevu, neodpustenia a nenávisti. Keď sa na Káne za mňa modlili, jeden brat mi povedal: "Boh hovorí, že sa na Neho hneváš a pýta sa ťa, či mu chceš odpustiť." Vtedy som sa hanbila priznať, že sa naozaj hnevám na Boha. Tiež mi napadlo, že či si ja môžem dovoliť Bohu niečo odpúšťať. 

Kedy nakoniec prišla tá chvíľa zmierenia sa s Bohom?

Kedy sa to presne stalo, neviem. Skôr to boli také drobné momenty. Keď som sa rozprávala s jedným francúzskym kňazom, búrila som sa, nedokázala som odpustiť. Ostala som prekvapená, keď mi povedal, že nemusím odpustiť, že môžem len Boha prosiť o milosť, aby mi On dal silu odpustiť. Lebo to nie je v našich silách. Vtedy sa to vo mne zlomilo, prežila som slobodu. Odvtedy som sa začala modliť: "Bože, ja neviem odpustiť, ale ty mi daj milosť, aby som to dokázala." 

V roku 2011 som bola na Celoslovenskom stretnutí žien, ktoré organizovalo spoločenstvom Maranatha z Prešova. Počas tichej adorácie som sa modlila s Bibliou. Otvorila som si list Kolosanom. Bolo tam napísané: "V modlitbe buďte vytrvalí; bdejte pri nej a vzdávajte vďaky!" Prosila som Pána, aby som bola vytrvalá a bdelá. Vtom som začala silno plakať. Ľudia sa za mňa začali modliť. V tej chvíli som bola naplnená veľkou radosťou a pocítila som v srdci odpustenie. Keď sme sa vrátili domov, môj neveriaci kamarát sa opýtal Mareka, či mi tam nedali nejaké drogy (smiech). Bola som úplne iný človek.

Foto: Slavomír Venglarčík

Prednedávnom ste sa rozhodli finančne podporovať chudobných ľudí z Afriky. Nie je to však cez žiadnu charitatívnu organizáciu, ktorá pôsobí na Slovensku. Ako ste sa k nim dostali?

Asi pred desiatimi rokmi som pri modlitbe videla obraz chudobnej ženy, ktorá bola opretá o starý dom. Okolo nej bola holá zem bez trávy. Bolo to zvláštne. Myslela som si, že taká krajina ani neexistuje. V tom obraze som podišla k nej a objala som ju. Cítila som, že ju mám veľmi rada. Marek tam bol tiež. Bol "obvešaný" africkými deťmi. Nevedela som, či mi tým chce Boh niečo naznačiť. Ostalo mi to celé tie roky v srdci. Po rokoch som na Facebooku náhodou našla fotku, na ktorej sedela africká žena s dievčatkom, ktorá bola opretá o starú budovu. Bola som z toho užasnutá, že to miesto naozaj existuje. Uložila som si tú fotku. 

Po čase sme pozerali film o Jánovi Pavlovi II., v ktorom ho pozvali do Ugandy. Dotklo sa ma to. Spomenula som si na tú fotku, a tak som ju znova našla a zistila som, že je z Ugandy. Hneď som napísala mužovi, ktorému fotka patrila, že Boh mi ukázal toto miesto a opýtala som sa ho, či tí ľudia nepotrebujú pomoc. Zistila som, že má združenie, v ktorom pomáha africkým deťom, ale chýbajú mu financie. Vravel mi, že keď som mu napísala, tak sa rozplakal, lebo sa modlil a povedal Bohu, že už urobil všetko, čo je v jeho silách a teraz je na rade On. Krátko na to som sa mu ozvala. Modlili sme sa za ten úmysel a nakoniec sme sa rozhodli, že ho budeme finančne podporovať. Neskôr sa k nám pridali ďalšie tri kamarátky.

Snažila si sa preveriť si ho, zistiť, či je to dôveryhodný človek?

Náhodou sa mi podarilo spojiť s jednou lekárkou zo Slovenska, Barborou Šilhárovou, ktorá pôsobí v Ugande už dvanásť rokov. Dohodli sme sa, že radšej organizáciu preverí. Stretla sa osobne s Denisom, ktorý združenie založil a s jeho manželkou. Prebrali spoločne veľa dôležitých vecí. Barbora zistila, že organizácia má status Občianskeho združenia a je riadne evidovaná v registri kraja Jinja. Finančne je podporované zatiaľ iba nami, dobrodincami zo Slovenska. Sociálni pracovníci navštívili aj deti, ktorým združenie pomáha. Barbora mi povedala, že Denis pôsobí ako dôveryhodný človek s veľkým srdcom a peniaze sú použité naozaj na pomoc deťom, o ktorých písal. Takže celkovo vyhodnotila našu podporu ako užitočnú a bezpečnú.

Akou formou ho podporujete? Máte dohodnutú nejakú konkrétnu sumu, ktorú mu posielate?

Prispievame mu každý mesiac. Na konkrétnej sume nie sme dohodnutí. Niekedy si poprosí viac, ako sme schopní mu dať. Preto to stále rozlišujeme a rozhodujeme sa sami podľa našich možností, akou sumou ho podporíme.

Niektoré charitatívne organizácie udržujú pravidelný kontakt so svojimi prispievateľmi. Napríklad deti z Adopcie na diaľku pravidelne posielajú svojim podporovateľom listy a fotky. Máte aj vy informácie o deťoch, ktoré podporujete? Ste s nimi v kontakte?

Áno, s Denisom sme pravidelne v kontakte. Nedávno som dostala nápad. Neraz som počula o Afričanoch, že sú zvyknutí len prosiť. Chcela som, aby tie deti zažili, že aj oni dokážu urobiť niečo, čím by druhých ľudí potešili. Dohodli sme sa, že ich na diaľku naučím slovenskú pesničku od Lamačských chvál, ktorú potom pustíme ľuďom na Slovensku. Denis bol veľmi zodpovedný, každý deň bol s deťmi v rovnakom čase pripravený na videochat. Trvalo nám to približne týždeň. Bolo to veľmi milé. 

Máš po štyridsiatke. Momentálne čakáte vaše šieste bábätko. Ak sa mýlim, oprav ma, prosím. Aké boli reakcie okolia? Z reakcií, ktoré som zažila ja, mám dojem, že už tri je veľa. (smiech)

Toto je moje ôsme tehotenstvo. Dve deti máme v nebi. Keď sme čakali tretie, vtedy to bolo najhoršie, aj som si poplakala. Ľudia mali zraňujúce reakcie, pýtali sa nás, či chceme mať futbalovú jedenástku. No, už pri piatom, ale aj teraz, počas tohto tehotenstva, dostávam pekné reakcie. Ľudia nám fandia, aj zákazníčky sú milé. Nedávno sme boli na svadbe. Jeden muž si so mnou chcel dať víno. Vysvetlila som mu, že nemôžem, lebo som tehotná. Rozplakal sa a povedal mi, že to je super. Že takí ľudia ako sme my, by mali mať veľa detí. Nechcem ale, aby to vyznelo pyšne. Bolo to pre mňa dojímavé. Naozaj, počúvam od ľudí zvonku skôr povzbudenia.

Ľudia sa niekedy boja mať viac detí, lebo majú strach z toho, či budú schopní ich finančne zabezpečiť. Ako túto oblasť prežívate vy?

U nás to funguje tak zázračne. Čím máme viac detí, tým sa máme lepšie. Keď sme mali prvé bábätko, vôbec sme nemali peniaze, musela som kupovať všetko z bazáru. Boli dni, keď sme mali 70 centov na deň. Musela som si premyslieť, čo budem variť, aby mi to vystačilo. Keď sme mali viac detí, Boh nám stále poslal do cesty dobrých ľudí a nové príležitosti si lepšie zarobiť.

Spomínaš si na nejaké konkrétne situácie?

Keď som premýšľala, či mám začať podnikať, majiteľ prevádzky, s ktorým sa občas stretávame na chválach, ma povzbudzoval, že to mám skúsiť. Ponúkol mi trojmesačný prenájom zadarmo. Vravel, že si mám otvoriť second hand a keď to nepôjde, po troch mesiacoch si dáme kávičku, rozlúčime sa a nebudem mu nič dlhovať. Prišlo mi to ako zázrak. Kto vám dá na námestí prenájom zadarmo? Inokedy sme túžili po aute. Vtedy nám zavolal náš kamarát a pozval Mareka na tri týždne do Talianska zarobiť si. Potom sa nám ozval jeden človek a ponúkol nám svoje auto s veľkou zľavou.  

Často sme sa sťahovali. Zakaždým, keď sme sa presťahovali do väčšieho, prišlo ďalšie bábätko. V dvojizbovom druhé, v trojizbovom tretie. Nedávno som sa smiala, že máme len päťizbový dom, tak ako je možné, že čakáme šieste. Potom som si uvedomila, že sme v dome opravili prístavbu, takže už máme sedem izieb. Tak to by sme mohli mať ešte siedme dieťa, nie? (smiech)

Čím sa riadiš pri výchove? Ako vychovávaš svoje deti? Hľadáš inšpirácie aj na internete?

Priznám sa, že vôbec nie som v žiadnych mamičkovských skupinách na Facebooku. Vždy, keď som si prečítala reakcie mamičiek na nejaké témy, "dvíhalo ma zo stoličky", prišlo mi to veľakrát prehnané. Preto také veci vôbec nečítam, nepohybujem sa v online svete. Vždy som mala pocit, že som mama kamarátka, ale deti ma vnímajú ako prísnu. Manžel je dobrák a skôr ja som tá, ktorá nastavuje hranice. Syn mi raz povedal, že mu stačí môj pohľad a hneď vie, čo má urobiť (úsmev). Urobila som vo výchove aj chyby. Priznám sa, že mám päť detí, ale vôbec neviem, ako budem vychovávať šieste. Za každým je to iné.

Si mamou už 21 rokov. Aké bolo materstvo vtedy a aké je teraz? Vidíš nejaké rozdiely?

Keď bol najstarší syn malý, každý deň som mu varila rôzne pudingy, spievala som mu pesničky, "ukazovačky", veľa sme sa spolu hrávali. Keď je tých detí viac, človek to už tak nepreháňa, je viac uvoľnený. Keď som bola ešte neveriaca a zranená, snažila som sa byť najlepšou mamou, akou som vedela byť, ale keď som bola vyčerpaná, mávala som výbuchy hnevu, cítila som nespokojnosť. Po obrátení som začala reagovať ináč aj na svoje deti. Prežila som, že ma Pán Boh uzdravil a odvtedy som všetko brala s takým pokojom a s radosťou.

S výbuchmi hnevu na deti ale majú problém aj veriace mamky..

Aj mňa Boh uzdravoval postupne. Po jednej modlitbe príhovoru mi modlitebník povedal, že som vyhrala jednu bitku, ale nie celú vojnu. Bol to proces.

Pred obrátením si vravievala, že ak Boh je, nemôže byť dobrý, keď dovolí zlo. Ako teraz s odstupom času vidíš tieto argumenty?

Dávaš mi ťažké otázky... Keď bol niekto ku mne zlý, tak som to brala tak, že aj Boh je zlý, lebo ho nezastaví, lebo s tým nič nespraví a len sa na to pozerá. Dnes verím, že Boh miluje aj zlého človeka a vždy čaká, že sa zmení. Záleží mu na tom človeku a dáva mu slobodu, preto nezasiahne. Tiež som pochopila, že ľudia sú zlí, lebo sami boli zranení. 

V Písme je napísané, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré. Myslím si, že tým, že som to mala niekedy tak ťažké, omnoho viac si dnes vážim, že môj manžel je dobrý človek. Omnoho viac si vážim maličkosti.