Bol to práve Dickens, kto ako prvý zobrazil “anglické šťastie” s pohodlným kreslom, dobrou knihou, praskajúcim ohňom a nevyhnutnou snehovou víchricou za oknami. Pravdepodobne to bol následok jeho ťažkej mladosti, ktorá v mnohom pripomínala jeho postavu Olivera Twista. Keď bol dieťa, otec sa pre dlhy dostal do väzenia a on bol nútený pracovať v manufaktúre v ranoindustriálnom Londýne. Jeho dokonalé šťastie bola rodina, dom so záhradou a dobré jedlo, s ktorým sa mohol podeliť s priateľmi, predstava, s ktorou by sa asi vedela stotožniť väčšina ľudí.

Nebol intelektuálom “tradičného” razenia, jeho dielam chýba filozofia, snaha dotknúť sa absolútna alebo najhlbších ľudských myšlienok, jeho postavy nie sú spaľované ambíciami a vášňou a všetkým možným, čo si človek sediaci za knihami predstavuje, že sa deje v ľudskej duši. Nepochádzajú zo šľachtických palácov presiaknutých intrigami, nezúčastňujú sa kľúčových historických udalostí a ani sa nenachádzajú v exotických krajinách.

Sú to postavy nižších tried, ktorí pracovali a žili v komplikovanom prostredí raného viktoriánskeho Anglicka. Ľudia v nich veľmi ľahko mohli nájsť, a aj nachádzali, svojich priateľov, susedov, kolegov alebo nadriadených. Dickens zachytával postavy a život tak, že si všímal bežné veci a vlastnosti, aby ich chválil alebo si z nich robil srandu. Častokrát oboje naraz, vďaka čomu sa zrejme stal najobľúbenejším autorom svojej doby.

Preto neexistoval lepší spisovateľ, ktorý by mohol ľuďom pripomenúť, s čím sú Vianoce spojené v období, keď sa obyvateľstvo presúvalo do veľkých priemyselných stredísk a tradície sa vytrácali. Dickens vo svojej knihe ukázal šťastie práve tým svojím spôsobom, vďaka ktorému sa mu podarilo vyhnúť pátosu a akejsi chladnej nereálnosti, ktorou bežne opisy šťastia, raja a úspechu trpia. Zobrazoval totiž sviatočne šťastných ľudí ako ľudí smiešnych. Deti sú celé špinavé od večere. Mladý chalan sa pri zmienke o svojej prvej práci tvári ako starý podnikateľ. Tanečné páry na večierku sú mimo rytmu. Všetka radosť, je vyvažovaná nedokonalosťami, čo ju, prekvapivo, robí ešte príťažlivejšou.

Takéto zobrazenie odštartovalo doslova Vianočnú revolúciu. Príbeh vyšiel v roku 1843 a v tom istom roku vznikla prvá vianočná pohľadnica. Okolo 50-tych rokov sa v Anglicku stal z moriaka ideálny hlavný vianočný chod. V roku 1845 bol tradičný puding pripravovaný na Vianoce prvýkrát označený ako vianočný. V roku 1848 si kráľovná Viktória s rodinou spravila v paláci vianočný stromček a po nej tento zvyk začali napodobňovať mešťania v celej anglosfére. Tento zvyk pochádza z Nemecka a existoval už skôr, ale práve v tomto období sa rozšíril aj medzi bohatších ľudí a medzi ďalšie národy. Vo viktoriánskej ére sa v Anglicku znovuobnovilo koledovanie, ktoré predchádzajúce puritánske generácie odsudzovali ako pohanský zvyk.

Napojenie Vianoc na pokoj, lásku a rodinu prinieslo Vianociam popularitu a úprimnú obľubu, ktorá sa drží aj u ľudí, ktorí ich už nepovažujú za sviatok Ježišovho narodenia. Čo je dobré, pretože vyššie zmienené veci si zaslúžia oslavu bez ohľadu na vierovyznanie. A že sa takýmto sviatkom stali Vianoce a nie nejaký iný deň v roku, že máme všetku výzdobu, reklamy a jedlo s vianočnou tématikou a nie napríklad desiatky filmov o veľkonočnom zajacovi, svedčí o nesmiernej genialite jedného autora z devätnásteho storočia. A o tom, že literárna tvorba dokáže výrazne ovplyvniť život civilizácie.