Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
19. december 2022

Vidina svetového poriadku

Teraz často počúvame o novom svetovom poriadku, ktorý by mal nahradiť ten predchádzajúci.

Ale ďaleko nie každý z autorov, ktorí to vyhlasujú, vysvetľujú, čo majú na mysli. Zdá sa, že niektorí z nich sami tomu nechápu. Nedivím sa tomu – veď jav, o ktorom sa diskutuje, je asi len prelud.  

Čo to je – svetový poriadok?

To by mal byť systém právnych a iných noriem, uznávaných subjektami medzinárodných vzťahov a umožňujúcich ich mierovú koexistenciu a údržbu status quo.  

Tento pojem ako prvý použil v roku 1977 austrálsko-britský politológ Hedley Bull v diele „The Anarchical Society: A Study of Order in World Politics“. Tvrdil, že, napriek svojej anarchickej povahe, medzinárodná aréna sa vyznačuje formovaním systémov aj spoločností štátov, čo dáva možnosť zachovania svetového poriadku. Určitú úlohu v ňom hrajú diplomacia a právo.

Hlavne však má byť založený na rovnováhe síl subjektov (najmä superveľmocí) medzinárodných vzťahov. Pokiaľ táto pretrváva, svet je stabilný. Akonáhle sa zmení, začnú sa pertubácie, ktorých dôsledkom sa vytvorí nová rovnováha a obdobie relatívnej stability.  

Politológovia hneď identifikovali niekoľko fáz formovania svetového poriadku. Posledná z nich sa vraj ukázala po 2 svetovej vojne. Jej obrysy stanovili víťazné krajiny v dohodách z Jalty, Postupima aj v niektorých ďalších dokumentoch. Verí sa, že tento stav existoval až donedávna, ale ruská invázia na Ukrajine ho zrušila.  

Toto tvrdenie nie je až tak očividné. Hlavná otázka tu je taká: čo vlastne bolo zrušené? Existoval pred tým vo svete nejaký rozumný poriadok, rešpektovaný účastníkmi medzinárodných vzťahov, aspoň veľmocami? Alebo Bullov koncept zobrazil iba cieľ, ktorý musíme dosiahnuť v skvelej budúcnosti? A či nie je ten cieľ iba vidina, fatamorgána, ktorá ustupuje, keď sa k nej približujeme?          

Poriadok, ktorý ani nebol

Tento vychvaľovaný poriadok sa často označuje ako povojnový. Pozrime sa, čo sa stalo vo svete po roku 1945.

Vzťahy medzi spojencami, ktorí vyhrali 2 svetovú vojnu a vraj ho založili, sa začali zhoršovať takmer okamžite po jej skončení. Do popredia sa dostali ideologické rozpory a úplne odlišné predstavy západných krajín a ZSSR o budúcnosti Európy a celého sveta. Preto nebol dodržaný ani duch, ani litera uzavretých dohôd.

Už v roku 1946 vypukla vojna v Indočíne: Francúzsko pri podpore USA a Veľkej Británii bojovalo proti Vietnamu, ktorému pomáhali ZSSR a Čína. Dôsledkom toho sa Vietnam rozdelil na Severnú a Južnú časť. V roku 1947 sa začala arabsko-izraelská vojna, na pozadí ktorej boli politické záujmy veľmocí. V roku 1948 vznikla prvá berlínska kríza – plnohodnotná konfrontácia, počas ktorej obe strany zvažovali možnosť použitia vojenskej sily.

Potom bez dlhých prestávok nasledovali ďalšie kolízie. Od roku 1950 prebehala vojna v Kórei, kde sovietski a čínski vojaci spolu so severokórejskými komunistami bojovali proti Američanom a Britom. Ďalej prišla Suezská kríza, po nej vojna vo Vietname, kubánska raketová kríza atď..

Paralelné prebiehal rozpad koloniálneho systému, ktorý priviedol na svetovú scénu desiatky nových nezávislých subjektov. Títo vôbec neupokojili situáciu, no stali sa zdrojom nových konfliktov.      

Ešte pripomeniem, že vietnamská vojna trvala skoro 20 rokov a okrem USA a Vietnamu sa do nej zapojilo ešte 10 krajín vrátane ZSSR. Keď sa skončila v roku 1975, mnohým sa zdalo, že rovnováha síl medzi dvoma systémami štátov je konečne nastolená a nastal vytúžený kľud.

Práve vtedy Bull prišiel s myšlienkou svetového poriadku. Ale ako na posmech už v roku 1979 ZSSR vtrhol do Afganistanu, v roku 1982 Angličania zaútočili na Falklandské ostrovy, a ďalší rok Američania obsadili Grenadu.  

Inzercia

Afganská operácia trvala až 10 rokov – a to pri aktívnom odpore západného bloku, Iránu, Turecka a Japonska. Dva roky po jej skončení sa zrútil ZSSR a celý „socialistický tábor“. Vznikli nové štáty, z ktorých niektoré okamžite začali bojovať medzi sebou, iné zažili akútne vnútorné konflikty.   

Rozpad Juhoslávie a česko-slovenský rozvod porušili princíp nedotknuteľnosti povojnových hraníc v Európe. Občianska vojna v bývalej Juhoslávii a tamojší zákrok NATO zaznamenali neúčinnosť starých dohôd...

Určite som tu neuviedol všetky ozbrojené konfrontácie tej doby – podľa niektorých počtov len od roku 1945 do konca 20 st. ich bolo až 217!! Uvedomíme si, že systémy a spoločenstvá štátov, ktoré v tom čase nechýbali, konfliktom nielenže nezabránili, ale naopak ich generovali. Ak to niekto chce nazývať „poriadok“ – nech sa páči! Ale podľa mňa to bol neovládateľný chaos, ktorý sa neskončil až do dnes.

Ako sa obnoví svet?

Pripojenie Krymu Ruskom a jeho dnešná vojna s Ukrajinou je priamym pokračovaním trendu 20 st.. To znemožnilo naďalej predstierať, že vo svete existujú nejaké normy, záväzné pre každého.

Podľa konceptu Bella, žiadny poriadok však nie je možný bez takýchto noriem, uznaných všetkými účastníkmi medzinárodného života. Zatiaľ nie je jasné, kto a kedy by mal vyvinúť nové pravidlá, keď staré nefungujú. Jediným nástrojom, ktorý máme k dispozícii na riešenie takýchto problémov, je OSN, ktorá stále demonštruje svoju neúčinnosť a bezmocnosť v konfliktných situáciách.   

Jej predchodkyňa – „Spoločnosť národov“ (League of Nations), nedokázala zabrániť 2. svetovej vojne a po nej bola rozpustená. Počas relatívne krátkej (menej ako 80 rokov) existencie OSN už vypuklo skoro 300 vojen! To nie je vysoký výkon pre organizáciu špeciálne vytvorenú na to, aby sa svet vyhýbal ozbrojeným konfliktom. Keď chceme dosiahnuť stabilný a spravodlivý svetový poriadok, na jej miesto potrebujeme iný medzinárodný orgán, ale je ťažké si predstaviť, odkiaľ by sa zjavil.

Aj keď sa vyvinú najdokonalejšie normy medzištátnych vzťahov, nijako to nezaručuje ich implementáciu. Akákoľvek zmluva alebo norma fixuje iba súčasnú situáciu a rýchlo starne. Svet sa stále mení, záujmy národov a štátov sú v trvalom pohybe. Pre stabilitu je dôležitejší pomer síl, ktorý tiež nezostáva nezmenený.   

Teraz je hlavným trendom týchto zmien rastúca sila Číny, za ktorou sledujú India, Indonézia a Malajzia v Ázii, Argentína, Brazília a Mexiko v Amerike, Etiópia, Nigéria a Juhoafrická republika v Afrike. Tieto krajiny majú súčasne viac rozporov ako spoločných záujmov, no ich prípadné zblíženie by vytvorilo na zemeguli úplne novú situáciu.

Čo sa týka Ruska, ktoré teraz vyzerá ako najväčšie ohrozenie, nie je takéto naozaj. V porovnaní s Čínou je slabé a nerozvinuté. Pre Číňanov to nie je rovnocenný partner. Aj pre Rusov Čína je len dočasný spojenec – je zbytočne mohutná a cudzia, aby sa cítili bezpečné v jej blízkosti. Ak by sa úplne spoľahlo na Čínu, postihol by ho osud zdroja lacných surovín, ak nie úplná strata suverenity. S časom určite pochopí, že neprežije mimo Európy.

Dnes Čínski (ako aj Ruskí) politici a experti už hlásia koniec americkej hegemónie a jednopolárneho sveta. V USA s tým málokto súhlasí. V EU si tiež málokto myslí, že čínska (ako aj ruská) hegemónia je v niečom lepšia ako americká. No tu ide nie o politické požiadavky, ale o objektívne procesy. Nová rovnováha síl, ak vôbec vznikne, môže priniesť nielen prijemné prekvapenia.

Preto sa vždy nájde niekto, kto ňou bude nespokojný a chcel by ju zmeniť. Nádej na stabilný poriadok nie nič viac ako sen a ilúzia. Aj najrozumnejšie politologické úvahy neurčia politickú prax. V dohľadnej budúcnosti sa náš svet nestane pokojným miestom, riadeným podľa spravodlivých pravidiel.

Kedysi bola v Rusku populárna anekdota: že optimisti študujú angličtinu, pesimisti – čínštinu, a realisti – guľomet Kalašníkova. Tí poslední asi mali pravdu.          

Byvalý profesor histórie na Moskovskej štátnej Lomonosovovej univerzite. Bol organizátorom ruského demokratického hnutia, spolupracovníkom Michaila Gorbačova a poslancom ruského parlamentu. Od roku 2002 žije v Bratislave, bol spoluzakladateľom Paneurópskej vysokej školy.

Odporúčame

Blog
Čakanie na Spasiteľa

Čakanie na Spasiteľa

Advent je časom čakania na príchod Božieho Dieťaťa. Čakania, v ktorom sa naše nádeje pretavia v radosť z najkrajšieho daru, narodenia Spasiteľa. No pre mnohých z nás sa táto radosť nahradila darčekmi materiálnej povahy a Spasiteľa nahrádzajú jeho ľudskí imitátori.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.