Nielen k súčasnej politickej situácií často počúvam takúto úvahu. Vraj je lepší hrozný koniec ako hrôza bez konca. Nuž, bez ohľadu na to, kto to tvrdí a kto spôsobuje, si dovolím vyjadriť vlastný názor k tejto problematike.

Podľa mňa je koniec niečo definitívne, konečné, čo sa už nijako nedá zvrátiť, opraviť, zmeniť. Skrátka smrť. Teraz nepíšem o nej, či sa jej máme báť alebo nie, pre kresťana by táto dilema mala byť jasná. Ale koniec je skrátka koncom, smrťou, a tak to vnímam. Obzvlášť ak má byť hrozný, čo netuším ako si autor predstavuje, ale ak má na mysli hrôzu, akú denne zažívajú v súčasnosti Ukrajinci v tme a zime, tak by si ju mal ísť vyskúšať.

Lebo ich hrôza bez zdanlivého konca sa nazýva úsilím prežiť za každú cenu. Lebo taký je život, ťažký, plný prekážok, áno, aj bolestivý... Ale je lepšie žiť ako zomrieť, preto na podobné mentálne cvičenia o tom, čo je horšie, som aj nielen ja osobne dosť citlivý.

Takže, opakujem sa, je lepšie žiť, aj keď v bolesti a strachu, pretože ak máme v sebe a v tých okolo nás aspoň kúsok nádeje, tak je v nás viera, že to zvládneme. No koniec je koncom a nespravíme s tým už nič, sme voči tomu bezmocní. Preto ja si vždy vyberám život, lebo vtedy mám stále ešte na výber.