V vzhľadom na to, čo sa za posledné dni udialo v našom zdravotníctve si kladiem otázku či je kríza zažehnaná. Ku všetkej úcte, nie som si celkom istý.

Je to ako keď človeka „sekne“ v krížoch a potom dostane injekciu proti bolesti a obstrek. Uľaví sa mu a môže sa hýbať, ale zďaleka nie je zažehnaný jeho problém.

Základ je - nevrátiť sa k pohybovým stereotypom, lebo sa to vráti. A rehabilitovať a cvičiť. Náprava bude trvať minimálne toľko, koľko sa tvoril ten problém. Presne to isté je v našom zdravotníctve.

Momentálne je to len injekcia proti bolesti a trochu sa niečo rozhýbe. Ale zatiaľ nie je vidieť ani náznak, že by sa začalo s rehabilitáciou a systematickou terapiou.

Myslím si, že naše zdravotníctvo by sa dalo zreformovať, ak by to chceli všetci, ktorí sú naň napojení.

Veľmi zaujímavé stanovisko mi v tejto súvislosti napísal analytik globálnych trendov pán doktor Juraj Mesík. Podľa neho je problém v tom, že každá strana chce niečo protichodné.  

Pacienti chcú (aspoň teoreticky) zdravie (časť nechce zdravie, ale PN-ky, alebo aspoň nejaký ľudský záujem – socializáciu, ktorú nachádzajú v čakárniach ambulancií), farmabiznis, labáky, nemocnice, stavbári a samozrejme  majitelia  vlastniaci súkromné zdravotné poisťovne chcú peniaze.

Napokon podniká sa za účelom zisku.

Teda rôzni aktéri chcú maximálny predaj liekov, objednávky na laboratórne a iné vyšetrenia, výstavbu nových nemocníc, poistencov platiacich čo najväčšie poistné a pritom nevyžadujúcich zdravotnú starostlivosť (naopak starých a chorých treba prenechať večne deficitnej “štátnej poisťovni).

Lekári, sestry a ďalší personál zdravotníctva sú kdesi medzitým. Veľká časť z nich má ľudský záujem aj o vyliečenie pacienta, ale všetci samozrejme majú, celkom legitímne, záujem aj o svoje platy a spoločenské postavenie.

Ja mám vo svojom okolí veľmi kvalitných a obetavých lekárov, ktorých si vysoko vážim a tlieskam ich schopnostiam.

Ako pokračuje doktor Mesík. Výsledkom “reformy” je potom vždy len dočasná dohoda o rozdelení peňazí v systéme, pričom všetkým ide spoločne o to, aby bol koláč čo najväčší a z neho si urvali čo najväčší kus.

Výsledok je vždy nejaký kompromis a pacienti v ňom vždy ťahajú za kratší koniec, lebo zdravie je abstraktné (ľudovo “zdravý chorému neverí”) a peniaze veľmi konkrétne.

Ako hovoria ekonómovia: „Peniaze sú krvný obeh ekonomiky a nesvedčia mu ani krvácania, ani zrazeniny.„

Myslím si, že reformou by bolo radikálne zníženie nákladov na zdravotníctvo (povedzme  na tretinu) a zvýšenie kvality zdravia obyvateľstva a predĺženie strednej doby života populácie.

Som presvedčený, že naše zdravotníctvo sa zreformovať dá, len to musia chcieť občania, zdravotníci musia byť motivovaní k zmenám a vo vedení štátu musia byť ľudia, ktorým záleží na rezorte a majú víziu ako to urobiť.

Niekedy mám však obavy, že skôr či neskôr naše štátne zdravotníctvo skolabuje a buď prejdeme na nejaký model komerčného/privátneho zdravotníctva, alebo tu bude časť zdravotníctva štátna s veľmi nízkou úrovňou starostlivosti a potom privátna zdravotná starostlivosť ktorá sa bude doplácať podľa trhových cien a tá bude na vysokej úrovni.

Za krach nášho zdravotníctva podľa môjho názoru  sú zodpovední všetci politici, ktorí boli pri moci počnúc vznikom SR.

Dušan Piršel