Ako som sa dvakrát v živote stala pankáčkou.

Veľkonočné zamyslenie

Keď  som ešte drala socialistické školské lavice,  akákoľvek cesta za „dráty“,  teda do Západnej Európy bola výnimočnou udalosťou, ba priam sviatkom. A akýkoľvek darček zo Západu bol úžasný, farebný a voňavý , proste úplne iný ako všetko, čo sme mali u nás doma . Môj otec ako vedecký pracovník  z času na čas mohol vycestovať na vedeckú konferenciu.  Nuž a keď som mala 14 rokov a práve so mnou dosť dramaticky  začala trieskať puberta , otec vycestoval na týždeň do Londýna . A pretože nemohol v tejto situácii zabudnúť na svoje,  ako on vravel  „ súženie“ ( rozumej  jeho 3 dievčatá) , hneď  po prílete sa pýtal anglických kolegov,  kde je v Londýne najprestížnejší  obchod pre „násťročných“.  Na základe ich rady navštívil malý obchodík na Carnaby  Street a priniesol mi biele rifle  a dve tričká. Na jednom z nich bola nakreslená mne neznáma skupina The Clash brodiaca sa v krvi,  ktorá kvapkala až na nápis Out of control na dolnom okraji. Tričko som veselo a nevinne nosila až do dňa,  keď  ma v potravinách na košickom Luníku 2 zastavili dvaja policajti. Uups , vlastne som chcela napísať príslušníci Verejnej bezpečnosti. Keď pochopili, že nakoľko  ešte nevlastním občiansky preukaz  nemôžu ma  legitimovať , rozhodli sa ma aspoň zastrašiť.  Povedali mi zhruba toto: „Takéto protištátne tričko si už nikdy neobleč. Keď Ťa v ňom nabudúce stretneme , vyzlečieme Ťa z neho a domov pobežíš hore bez“.

Páni, to ma  teda fakt zaujalo. Čo je to za skupinu , že ich tak tankuje ? Zistiť to v časoch , keď  You Tube neexistoval ,  a ešte k tomu pod dohľadom  Komančov, bolo vysoko netriviálne. Ale otec zapojil do pátrania svojich anglických kolegov a po neuveriteľných pašerácko – konšpirátorských  akciách som sa stala hrdou majiteľkou niekoľkých LP platní tejto  skupiny, čo malo dramatický vplyv nielen na mňa,  ale na celú našu sídliskovú partiu.  Všetci sme sa stali pankáčmi.

Keď som po tridsiatich piatich rokoch ochorela na rakovinu a nastúpila na chemoterapiu, všade ma upozorňovali , že mi síce okamžite vypadajú všetky vlasy , ale potom zase rýchlo narastú a možno inej farby  a dokonca kučeravé. A tak som si ich často ležiac v infúznej sále predstavovala , moje budúce nové vlasy, krásne hnedé a kučeravé. Na to, čo mi však naozaj narástlo na hlave ma nikto vopred nepripravil. Proste vlasy síce sú kučeravé ,ale sivé. Z rakoviny som osivela. A to nie je všetko, na vrchole hlavy sú akési dlhšie . Narástol mi  na staré kolená síce  sivý , decentný ale nespochybniteľne pravý  pankáčsky kohút. V prvotnom šoku som chcela hneď strihať, farbiť .....ale potom som si zrazu spomenula, pohrabala sa v kope roky nehraných LP platní , vytiahla platne The Clash, založila ich do gramofónu,  naliala si dvojku ružového  a začala pre Vás písať tento blog.

Tak som sa stala pankáčkou druhý krát v svojom živote.

Pozajtra začína Veľký týždeň.

Na jeho konci Ježiš Kristus  síce najprv po veľkom utrpení umrie , ale v nedeľu zase  prekoná smrť a  vstane z mŕtvych  , a to je  tá najlepšia správa,   akú na tomto svete môžeme  dostať .  

Tam , kde na nás čaká,  ráta so všetkými,  aj s nami retro pankáčmi  bojujúcimi  s rakovinou. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo