Milujem vystúpenia a knihy Jordana Petersona. Nevadí, že pri nich zaspím.

Pán Leidenfrost, chcela by som byť vo vašom zozname účastníkov jeho kongresu. Aj keď nie som rusofil. Žila som s nimi. Aj keď... potrebovala by som vedieť presný termín. Potrebujem si včas zorganizovať svoju prácu.

Milujem filozofiu, dejiny, kultúru a šport. Pomáhajú mi relaxovať. Aby som vydržala pomáhať ľuďom, často len ovládať ich strach. A ten je teraz všade. Keby ho nebolo toľko, žilo by sa nám podstatne lepšie. Aj keď asi si ho často vyrábame aj sami. Aj vy novinári. Aj my politici. A aj my lekári. A mňa to veľmi nebaví. Chceme takto žiť , utopení v strachu a formalizme? Stále dookola a pritom si potľapkávame nvzájom apo pleci. A pritom sme vždy pripravený povedať ale alebo výčitku. Filozofujeme a pritom všetko toto nemá zmysel, ak to nemá pozitívny praktický dopad. Ak z tých slov zostávajú otvorené nejednoznačné otázky vyvolávajúce ďalšiu neistotu namiesto jasného smeru. Ľudia sú z bežného života oprávnene unavení a nechce sa im vo voľnom čase rozmýšľať.

Treba im jasne povedať: netreba sa báť. Prestaňme sa utápať vo filozofovaní a moralizovaní. Dôverujme Bohu. Nehrajme sa na neho. Uvoľnime sa, zabávajme sa, keď je čas, zabávať sa a pracujme, keď je čas pracovať. A nechajme ostatných na pokoji. Lebo Božie cesty sú nevyspytateľné. A mimo nášho detinského chápania.

Načo nám je filozofia a psychológia, keď ju nevieme pretransformovať do reálneho života? Na čo sa hráme? 

Pán Leidenfrost: Mohli by ste ma dať na ten zoznam?