Už malé deti učíme, že klamať sa nemá a ako byť dobrým človekom. Chceme, aby sa vedeli podeliť o sladkosti, v škole sa dobre učili a boli poslušné. Čítame im rozprávky na dobrú noc, kde dobro víťazí nad zlom. My rodičia ich učíme a vychovávame tak, aby z nich v dospelosti vyrástli spravodliví ľudia.

Čo vlastne znamená byť spravodlivým a dobrým človekom? Pre mňa jednoduchá odpoveď. Mať uplatnené svoje práva a na druhej strane rovnaké práva dopriať aj druhému človeku. Aby som za každých okolností vedela konať tak, aby som nikomu vedome neublížila. Aby som si  vždy zachovala ľudskosť a empatiu  k ľuďom za každej situácie. 

Je to možné aj pri arogantnej sestričke u lekára, ktorá šliape po mojej dôstojnosti? Aj pri zamestnávateľovi, ktorý ma obviní z niečoho vymysleného, lebo som svojim ľudským prístupom „naštrbila“ jeho ego? Aj pri niekom, kto ma ohovára a nepraje mi? Áno, vždy! Nie je to vôbec ľahké a učíme sa to po celý život.

„Nikoho neodplácajte zlým za zlé." (Rimanom 12:17) 

„Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom!” (Rimanom 12:21)

Niektorí ľudia sa však správajú k ostatným úplne opačne. Sú nespravodliví a zlí. Mnohokrát uplatňujú svoju moc. Za ich nespravodlivým konaním je toľko ľudského nešťastia a utrpenia. Možno sa cítia bohémsky, ako víťazi. Lebo niekoho oklamali, podviedli, zničili a napokon zvíťazili. Ale aké je to víťazstvo?

Ak sama zažijem nejakú nespravodlivosť na vlastnej koži, pýtam sa v duchu známe otázky. Ako sa ten človek môže na seba pozrieť v zrkadle? Ako môže pokojne spávať? Nemá výčitky svedomia? Žiadnu jeho odpoveď by som však neakceptovala.

Každý z nás má nejakú svoju minulosť, svoje detstvo, rodinu, ktorá ho formovala a ovplyvňovala. A z toho často pramení aj naše správanie sa k iným ľuďom. Ak sme sa s dobrotou našich rodičov, či učiteľov stretávali v našom živote, je nám to prirodzené a určitú dobrotu k ľuďom preukazujeme aj my. Ak niekto žil v zlom rodinnom prostredí, je nespokojný sám so sebou, odrazí sa to na správaní voči ostatným. 

Napriek tomu nemám na nespravodlivé konanie ľudí žiadnu obhajobu. 

Nejdem sa dotýkať žiadnych zákonov, ktoré spravodlivosť zaručujú. Iba by som priala pre každého jedného človeka takú obyčajnú, ľudskú spravodlivosť.   

Čokoľvek sa v živote deje nespravodlivé mne, mojim blízkym, ale aj všetkým deťom, matkám, či komukoľvek, neurobím s tým nič. Som z toho sklamaná, nahnevaná a smutná. Môžem kričať,  nadávať na našu krajinu, na celý svet, aký je nespravodlivý. Ale pomôže mi to? 

Ja však verím v tú ozajstnú Božiu spravodlivosť, ktorú každý z nás raz okúsi.

„Lebo Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce!“ (Šesť hlavných právd)

Preto hľadám a nachádzam pocit vyrovnanosti v modlitbe a všetka ľudská zloba a nespravodlivosť sa ma síce dotýka, ale nemôže mi vziať to obyčajné ľudské šťastie v mojom živote. A verím, že nikomu z nás.

Ľuba Struková