Ale budem skúmať srdcom i mysľou, aby sa stali slovami dnešného dňa. Aby budovali a nezatracovali. Aby som vnímal viac napomenutia i poďakovania.

Aby som bol viac vďačný za slová, ktoré ma pokoria ako za slová chvály.

Včera, keď som vystupoval z vlaku, tak tam bol pán celý v červenom teplákovom úbore. "Ja Vám prajem veľa zdravia, šťastia. Nech sa Vám všetko darí. Aby sa darilo Vašim deťom.. a nech sa darí, nech sa darí aj Vaším vnúčatám." Spustil takéto prianie na celý vagón. Mladí sa pousmievkali, staršia pani za mnou mi neskôr vraví: "Dobre, že ste išli prvý... neviem, čo by som ja urobila, ak by to na mňa takto vyblafol..."

Iste, aj ja som bol zmätený. Pán bol vychudnutý. O hlavu odo mňa vyšší. A spustil to rovno na mňa. Iste, pohľad aj môj, a asi aj reálny bol, že mu jednoducho "preskočilo". Kto by tak z ničho nič niekomu začal priať, želať, podávať ruku...

Doma som nad tým uvažoval, aké krásne slová mi prial. A ako to prial mne na celý vagón. Díval sa mi do očí. Plne sa sústredil na to, čo hovorí. Doprial, poprial mi to a išiel si sadnúť na svoje miesto.

My v tom vlaku často ani neprehovoríme. Možno táto pasáž z cesty sa stala pre mnohých témou, o ktorej budú hovoriť doma. "A ten blázonko povedal..." A na strane druhej je to všetko inak. Veď blázni sme my všetci, ktorí ako poslušné deti sedíme a hľadíme do mobilov a iného si ani nevšimneme. Ani slovom, ani pohľadom, ani pokusom o dialóg.

Ty keď ideš do vlaku, buď človekom, ktorému niečo chýba. Oslov človeka, či Ti nevie pomôcť. Oslov ho s prosbou o radu. "Prosím Vás, dobre som nastúpil, ide tento vlak naozaj do Pezinka?" Nejako je potrebné začať dialóg. Bez neho to nejde. Bez dialógu sa nedá budovať Božie kráľovstvo. Božie kráľovstvo je tam, kde je dialóg a nie monológ. Nebojme sa byť ľuďmi, ktorí niečo potrebujú. A iste, aj opačne. Aj čo i len najmenší problém skúsme pomôcť riešiť. Skúsme to. A buďme veľkorysí či ide o čas, či o peniaze. Dajme všetko a dostaneme 1000 násobne. Nie, nedávajme pre vypočítavosť. Dávajme preto, aby sme žili, budovali Božie kráľovstvo tu a teraz.

"Budem rada, ak ma pozvete.. viete, ja som minula všetko... kúpila som pre Rómov dvere," povie mi Terezka. Minula všetko. Stala sa žobráčkou, ktorá nemá ani len na zaplatenie čaju. A cukríky, ktoré sme k čaju dostali,  zoberie pre vnúčatá. A malé fľaštičky, ktoré nám ostali po dopití čaju tiež zoberie, lebo v nich vidí využitie. "BALÍME KUFRE" vravela si s jej manželom, ktorý nás predišiel do večnosti. Spolu si napísali niekoľko krokov, čo by ešte chceli zažiť, urobiť skôr, ako si ich Pán povolá. Vidím tú jeho bielu bradu.. jeho pokojné slová. Vidím ho ako dnes. A vnímam to jeho orodovanie z neba i tam, kde si iní myslia, že nie je. V tých vzťahoch, ktoré sú dnes bolestné, aby zajtra vstali z mŕtvych.

"A čo môžem pre Vás urobiť ja?" spýtal som pána vo vlaku pána v červenom. "Tak krásne ste mi priali. Čo Vám ja mám popriať?!"

"Už ste mi priali veľa šťastia..." "Ani som si to neuvedomil, že som Vám to povedal... tak Vám môžem ešte niečo popriať?"

"Budem rád". "Tak ja Vám prajem veľa šťastia a Božie požehnanie." Takto som to poprial tomu mládencovi. Takto som mu od srdca poprial to, čo Boh môže dať. Tak ako som sa pred pár hodinami modlil s Terezkou: "A teraz sa VRÚCNE pomodlíme: Sláva Otcu, i Synu, i Duchu Svätému..."

Čo je viac ako šťastie?  On potom ešte niečo povedal. Niečo v tom duchu: "Viete, to, čo žijeme a čo si prajeme, tak to sa nám stáva."

"To sa nám stáva..." To sa deje. To sa uskutočňuje. Tento pán povedal viac ako my všetci. Bol bláznivým poslom lásky.

...a možno podobnými poslami môžeme byť dnes aj my. A aj keď nebudeme chápať, čo znamená, že máme budovať Božie kráľovstvo... tak ono sa okolo nás bude budovať. A my ani nebudeme vedieť ako... a budeme v ňom.

František Neupauer