Nie je ťažké si všimnúť, že naše rady na nedeľných svätých omšiach trochu zredli. Tak to pozorujem v Bratislave.  Dišpenz od svätých omší sa na jar skončil. Ale mnohým sa on line účasť na omši veľmi zapáčila,  mohli tak sledovať omše  vzdialené stovky kilometrov od ich vlastného farského kostola. Mohli si vybrať kazateľov, ktorí ich oslovovali, nikde nemuseli cestovať, stačilo zostať doma, mohli sledovať pápežské omše,

Počas pandémie, sme žili v predstave, že sledovanie svätej omše cez elektronické média nahrádza povinnosť  ísť v nedeľu a vo sviatok na svätú omšu a aktívne sa jej zúčastniť.

Ale bolo to naozaj tak? Mohlo sledovanie omše nahradiť našu účasť na nej?

Musíme sa pozrieť do našich katechizmov, aby sme pochopili, že sledovanie sv. omše v médiách nie je účasť na sv. omši.

Omša je reálnym zhromaždením Cirkvi s Ježišom Kristom, kde konsekráciou chleba a vína sa stávame svedkami jeho tajomnej prítomnosti medzi nami v Eucharistii,  Cez prijímanie poslúchame Kristovu výzvu, aby sme „jedli jeho telo a pili jeho krv“.  A tak sa s ním tajomne zjednocujeme.

Čo z tohto sa odohráva pri sledovaní omše cez médiá? Zvykli sme si myslieť, že naša dobrá vôľa  a snaha stačí Bohu na to, aby to platilo ako svätá omša. Božia milosť je veľká a doplní to, čo my nemôžeme urobiť. 

Ale je to tak?

Všetko to, čo sme urobili z našej strany pri sledovaní omše sa iste počíta, milosť Božia mnohé doplní, ale nebola to žiadna účasť na svätej omši.

Bola to modlitba svätej omše, ktorá iste má svoj význam a svoju moc.  Ale nemôžeme to nazvať svätou omšou. Keď sa modlíme prijímame  milosti. Ale iné ako tie, ktoré sa prijímajú účasťou na svätej omši.

Počas pandémie boli dlhé obdobia, ktoré sme prežili bez svätých omší,  nakoniec preto sme dostali dišpenz – aby sa nám neúčasť na sv. omši nezapočítavala ako hriech.  Ale mnohí si to nevšimli, lebo im on line omše vyhovovali. A teológovia sa takýmito rozdielmi nezaoberali. Dokonca v niektorých diecézach priamo vo svojich dokumentoch  vyjadrili, že počas pandémie sa  účasť na omši má nahradiť sledovaním omše v médiách. Mlčanie o týchto rozdieloch  bolo spôsobené  možno tým, že cirkevné autority nechceli jatriť  boľavú atmosféru medzi veriacimi, ktorí boli rozdelení na dva tábory, jeden ktorý uznával, že pandémia nás obmedzuje a je to súčasť reality, ktorú Boh na nás dopustil a druhý tábor, ktorý pandémiu považoval za podvod mocných a preto všetky obmedzenia odmietal.   

Tak nám ako spoločenstvu uniklo, že  naše vrúcna modlitba počas on line svätej omše nie je to isté, ako účasť na nej.

Cirkev musela takúto situáciu už mnohokrát zažiť – napríklad počas vojen a počas všetkých možných  epidémií, ktoré sa valili Európou.

Čo mohli vtedy veriaci robiť? Používali tie prostriedky, ktoré im zostali. Modlili sa, možno  ruženec, litánie .... A keď prišiel koniec skúšky , všetci sa s úľavou vrátili na svätú omšu. Práve preto, že vedeli, že o ňu na dlhé obdobie prišli.

Keďže táto hra na sväté omše bola všeobecne akceptovaná, mnohí  prestali rozlišovať  medzi účasťou na svätej omši a modlitbou, akokoľvek vrúcnou.