„Aký má byť kňaz zajtrajška, ak chce verne plniť svoje kňazské poslanie? Nechcem predvídať budúcnosť, ale predsa si myslím, že správna odpoveď bude tato: Kňaz zajtrajška bude ešte menej než dnes funkcionárom veľkej náboženskej spoločnosti, ktorá sa presadzuje mocou svojho spoločenského postavenia. Vo svojom úrade sa nebude opierať o svoju spoločenskú prestíž, ale o svoju osobnú vieru v Boha, svoj dobrý príklad a silu Ducha. Nebude len zamestnancom, ktorý si odpracuje svoje hodiny, vybaví svoje povinnosti a potom je voľný ‒ robí si, čo sa mu páči a nikto sa mu do toho nemieša.

Kňaz zajtrajška bude musieť byť kňazom živej viery, neochvejnej nádeje o úprimnej lásky. Veď kňazskému povolaniu sa nemožno učiť ako remeslu. Ba dokonca sa ani neudeľuje pri kňazskej vysviacke, ak ho berieme v plnom význame. Kňazské povolanie to je charizma, dar (čosi ako básnický talent), ktorý kňaz dostáva od Boha, aby ho uplatnil v Cirkvi a v ľudskej spoločnosti. Do svojho povolania kňaz musí investovať, vložiť celý svoj život so všetkými slasťami a bolesťami, s úspechmi i neúspechmi. Kňaz zajtrajška bude mať účasť na tvrdom údele života svojich bratov a sestier. Pritom bude pevne presvedčený, že ľudské utrpenie má svoj pôvod a pravý zmysel v tajomstve lásky, ktorá víťazí práve v kríži. Kňaz zajtrajška bude (alebo vôbec nebude) človekom, ktorý bude počúvať a vážiť si každého, aj keď bude sám spoločensky a politicky bezvýznamný. Bude človekom, ktorému sa bude môcť dôverovať a na ktorého sa možno spoľahnúť. Vo svätej hlúposti bude brať na ramená vlastné ťarchy i bremená druhých. Nebude sa neuroticky zháňať po peniazoch, pôžitkoch a  narkotikách, a  tak si uľavovať sklamanie a nudu (cnotu) života, ale vlastným životom bude dokazovať, že sebazaprenie z lásky k Ukrižovanému je možné a že ono jediné nás oslobodzuje.

Kňaz zajtrajška si nebude môcť zakladať na spoločenskej moci Cirkvi, ale bude mať odvahu zostať bezmocným. Bude totiž veriť, že život sa rodí zo smrti a nesebecká láska, kríž a milosť majú dostatok síl presvedčiť každého o tom, aby prijal svoj nepochopiteľný životný osud v nádeji, že tak dosiahne Božie milosrdenstvo a lásku. Kňaz zajtrajška bude človekom, ktorého povolanie len horko-ťažko sa obháji pred svetom. Jeho úspešnosť bude zahalené Božím tajomstvom a kňaz nebude duchovným lekárom staromódneho typu. Dá zvíťaziť Bohu i keby sám podľahol. Uvidí milosť pôsobiť aj tam, kde nemohol udeliť sviatosť. Jej silu nebude merať štatistikami spovedí, a predsa bude mať presvedčenie, že je Božím sluhom a poslom, a to i na vzdor tomu, že Božie milosrdenstvo pôsobí mimo neho a bez neho. Možno povedať, že kňaz zajtrajška bude mužom s prebodnutým srdcom. Prebodne ho svet bez Boha a vlastné neúspechy. Prebodne ho šialenstvo lásky a vedomie vlastnej úbohosti. No on sám bude pevne veriť, že len cez takéto srdce môže prúdiť sila jeho poslania.

Autorita jeho úradu, platnosť jeho slova a účinnosť svätosti budú s milosťou Božou spásonosné len vtedy, keď prejdú k ľuďom cez takéto srdce. Prízvukujem, že bude kňazom-mužom s prebodnutým srdcom, pretože povedie ľudí do najvnútornejších hĺbok srdca. Tieto hĺbky nájde však iba vtedy, keď bude prebodnutý láskou, ktorá víťazí v smrti. Je pravda, že takýmito majú byť kňazi všetkých čias, a  nielen kňazi zajtrajška. No predsa zajtrajšok bude v  tejto veci prísnejší a náročnejší. Kňaz zajtrajška sa už nebude môcť opierať o svoju hodnosť a moc v Cirkvi. Veď bude činný v diaspóre nevery a v Bohu odcudzenom svete. Natíska sa tu otázka, či tieto zmeny budúcnosti nie sú žiadúce už dnes a nemali by sa začať uskutočňovať už teraz? Akokoľvek sa veci majú, musím priznať, že sa končia časy cisára Konštantína, a to nielen pre Cirkev, ale aj pre každého jednotlivého kňaza. On už nebude pápežom vo svojej vidieckej farnosti. Nebude ju spravovať ako dajaký malý cirkevný štát, nebude tam patriť medzi najvyššie postavených cirkevných hodnostárov; jeho výsady a spoločenské prestíž postupne upadnú. Pomaly mu ostane len to, čo patrí k podstate kňazstva: byť človekom, ktorý verí, dúfa a miluje. Jeho situácia ho donúti, aby sa pýtal sám seba, či je muž s prebodnutým srdcom, Boží chrám a prameň Ducha, z ktorého vyviera jeho moc a dôveryhodnosť. Budúcnosť sa stáva prítomnosťou a  prítomnosť minulosťou. Z povedaného nasleduje, že kňazmi budúcnosti sme my. Zo všetkého, čo sme povedali, vyplýva toto: Kňaz zajtrajška nájde zmysel svojho povolania, svoju „identitu“, ak pohliadne na Pánovo Srdce. Je to Srdce, ktoré vzalo na seba temnosti a hriechy sveta a svoju opustenosť od Boha vložilo do Otcových rúk. Srdce, ktoré nehľadalo inú moc, než moc odpúšťať a milovať. Srdce, ktoré bolo prebodnuté kopijou, aby sa stalo prameňom milosti.

Hľa, Srdce, ktoré je súčasne stredom sveta. V ňom sa striedajú Boh a svet, večnosť a časnosť, život a smrť. Hľa, Srdce, v ktorom sa zjednocuje Božstvo i človečenstvo v podstatnú jednotu, aby vstúpili do existenčnej skutočnosti, a tak uskutočnili svoje dielo. V tomto Srdci sa zmieruje Boh a človek, vtelené Slovo a ľudské bytosti. Teraz, vo chvíľke ticha, prosme božského Majstra, aby sme vedeli zabúdať na seba, aby v smrteľnej opustenosti sňal naše viny a v našej službe nám pomáhal znášať útrapy dňa, aby na steble baroka dozrelo semeno, ktoré dnes v zemi umiera, aby zajtra prinieslo novú úrodu: úrodu viery uprostred ohlupujúcej nevery, úrodu pevného presvedčenia o Božej existencii uprostred sveta, ktorý ľahkomyseľne alebo zo strachu vyhlasuje, že Boh je mŕtvy, úrodu vzájomnej lásky uprostred násilníckej vypočítavosti egoizmu, úrodu lásky ku krížu a odvahy umierať uprostred sveta, ktorý sa vychvaľuje víťazstvom nad smrťou, ale v skutočnosti len schováva umierajúcich do nemocníc, predlžuje ich smrteľný zápas ‒ a pritom si myslí, že predlžuje ich život. Aby sme sa so strachom prebudili z ospalosti cirkevného úradníka a nespreneverili sa svojmu povolaniu, o ktorom sv. Pavol píše v Liste Hebrejom (Hebr 7,26): Excelsior caelis factus ‒ vznešenejší nad nebesia je kňaz budúcnosti. Alter Christus.“

Tak teda zvlášť dnes o tom premýšľajme a modlime sa za kňazov. Možno aj teraz, v hodine milosrdenstva.

František Neupauer

Zdroj: František Paňák SJ: Slovo bratom. Trnava : Dobrá kniha, s. 74 – 77.