V mojom škatuľkovom svete som si na začiatku môjho materstva, vytvorila dve dojčiace škatuľky. Mamy, ktoré dojčia svoje deti na požiadanie dlhodobo a ideálne do prirodzeného odstavenia a tie ostatné, ktoré tomu nerozumejú, svoje deti odstavujú od dojčenia predčasne a ani len netušia, o čo všetko ich tým pripravujú. Necelé dva roky môjho materstva som sa hrdo hlásila k tým prvým. O dojčení som písala romantické statusy, posielala som laktačným poradkyniam svoje dojčiace fotky na podporu dojčenia na verejnosti a robila som osvetu medzi tými ostatnými mamami, ktoré tomu "nerozumeli". Až do chvíle, kým som nenarazila na hranicu svojich síl. 

Moja prvá dcérka mala vtedy dva roky. Dojčila som ju na požiadanie. Z ľavého prsníka jej chutilo akosi viac. Postupne sme sa dostali do fázy, že mi preležala na mojom ramene takmer celú noc. A ja som naozaj verila, že je to v poriadku. Ba dokonca, že je to tak správne. Dojčenie je predsa láska, je o vzťahu, nemôžem ju po dopití od prsníka hneď odtrhnúť.

A tak mi po každom nočnom dojčení zaspala na ramene a užívali sme si svoju blízkosť. Až kým sa to nestalo. Moje ľavé rameno ma začalo nečakane a veľmi intenzívne bolieť. Boleto tak veľmi a tak dlho, že aj dnes, po dvoch prirodzených pôrodoch, môžem povedať, že ten týždeň bol pre mňa ťažšie zvládnuteľný ako pôrodné bolesti. Nespala som päť nocí. Chvíľami áno, v polosede. Ležať som totiž vôbec nemohla. Mala som silný zápal ramena. Keďže som v tom čase už čakala našu druhú dcérku, mohla som absolvovať len slabšiu liečbu, preto zotavovanie trvalo dlhšie.

Áno, v tie dni som zažila hranicu svojich dojčiacich síl. Túžila som dojčiť ďalej, no moje sily ma opustili. Viem, mohla som ten týždeň nejako vydržať. Manžel mi ju predsa mohol podržať, kým by sa napila. Mohla som dojčenie len nejako obmedziť a po vyliečení ho rozbehnúť znova naplno. Bolo toľko možností, ktorými som mohla zachrániť svoje vytúžené dlhodobé dojčenie, no ja som ich nevyužila. Nevládala som. A viete čo? Ja som nevládala už omnoho skôr. Ale netušila som, že je v poriadku povedať nie, že je v poriadku, keď si nastavím svoju hranicu a poviem, že už nevládzem. Netušila som, že sa nestanem horšou mamou, keď svoje dieťa odstavím od dojčenia skôr, ako som mala v pláne. A tak som, neraz so zaťatými zubami a veľkými nervami, pokračovala. No zapálené rameno povedalo: "Dosť!" Povedalo to za mňa a veľmi radikálne. Svoju prvorodenú dcérku som odstavila od dojčenia zo dňa na deň, keď mala dva roky. Preplakali sme štyri týždne, ona aj ja. Neviem, čo ma bolelo viac, či to rameno alebo moje srdce pri pohľade na ňu. A ja som si vtedy povedala, že už nikdy viac. Už nikdy toto nemôžem dovoliť.

Svoju druhú dcérku som mala, rovnako ako prvú, v pláne dojčiť dlhodobo. No síl znova ubúdalo, a tak som tento krát skúsila postupné odstavenie. Prsník som jej ponúkala čoraz menej, až som nakoniec prestala dojčiť úplne. Mala vtedy rok a pol. A zvládla to vo veľkom pokoji. Či mi to nebolo ľúto? A ešte ako. Bolo a veľmi. Ale vedela som, že robím pre svoje dieťa aj pre seba to najlepšie, na čo som v tej chvíli mala silu.

Práve ležím v posteli a na svojom prsníku mám prisatú svoju tretiu lásku. Ten pohľad je nádherný. Užívam si ho ešte viac, ako pri prvých dvoch. Dojčenie je jednoducho láska. Som o tom presvedčená rovnako ako pred piatimi rokmi. Ale láska je aj objatie, túlenie, pohladenie, úsmev. A preto viem, že môžem pokojne odstaviť svoje dieťa od dojčenia vtedy, keď to ako mama uznám za vhodné. A viem ešte jedno. Medzi mojimi dvomi škatuľkami je ešte veľa mám. Takých, ktoré si hľadajú tú svoju dojčiacu cestu. Cestu, na ktorej dojčia tak dlho, ako im len sily stačia. A keď stačiť prestanú, s láskou objímu svoje dieťa a povedia: "Veľmi ťa ľúbim, láska, ale už nie."

Jedno malé PS pre mamy z mojej prvej škatuľky a všetky dojčiace poradkyne. Som za vás nesmierne vďačná. Naučili ste ma veľa o dojčení a vďaka vám som začala dojčiť bez najmenšieho problému aj moje tretie dieťa. Lebo som vedela, ako na to. Zámerom tohto blogu nie je presviedčať mamy, aby prestali dojčiť predčasne. Práve naopak, tento blog kričí, že dojčenie je láska. A je ešte omnoho viac. Viem to. Chce im len povedať, že majú slobodu povedať nie a že to, ako dlho dojčia, nijako neovplyvní, či sú lepšími alebo horšími mamami.