Od konca druhej svetovej vojny a od atómového bombardovania Hirošimy a Nagasaki ľudstvo stále žije s možnosťou vypuknutia jadrovej vojny. Toto riziko je niekedy väčšie a niekedy menšie. Platilo to najmä počas obdobia studenej vojny medzi Sovietskym zväzom a USA, ktorá mohla prakticky kedykoľvek prejsť do otvorenej konfrontácie s jadrovou koncovkou.

Americkí aj sovietski politici si boli vedomí toho, ako by takáto vojna skončila a tak jadrové zbrane slúžili predovšetkým ako politická a psychologická zbraň. Niekdajší americký minister obrany Robert McNamarra raz napísal: „Jadrové zbrane sú vojensky nepoužiteľné a hlavný zmysel ich existencie je odstrašiť protivníka od toho, aby ich použil.“ (1)

Jadrové zbrane sa však stali aj mocným nástrojom politického vydierania. Vidíme to aj dnes vo vzťahu Ruska k Ukrajine a k Západu, no robili to aj Američania, ktorí počas vietnamskej vojny uvažovali o použití taktických jadrových zbraní. Prevážila však obava z prípadnej sovietskej reakcie. 

Kritický bod nastal v októbri 1969. Prezident Richard Nixon nariadil vysokú pohotovosť jadrovým silám. Bola to výstraha pre Sovietsky zväz, aby prestal vyzbrojovať Severný Vietnam. 

Bombardéry krúžili blízko sovietskych hraníc a Nixon hrozil, že Spojené štaty vojnu vo Vietname ukončia „vlastnými metódami,“ ak Rusi neprestanú zásobovať Vietnamcov. 

Nixon sa dokonca snažil vzbudiť klamlivý dojem, že sa pomiatol a že je schopný urobiť čokoľvek. Sovietske vedenie však na túto hru neskočilo a po niekoľkých dňoch sa bombardéry vrátili na svoje základne. (2)

Ide o málo známu kapitolku studenej vojny. Najznámejšia je nepochybne kríza, ktorá vypukla na začiatku 60. rokov 20. storočia a ktorá vošla do dejín pod názvom kubánska raketová kríza alebo karibská kríza. Známy americký historik Arthur M. Schlesinger napísal na margo tejto udalosti, že to bol „najnebezpečnejší moment ľudských dejín.“  (3)

Cesta ku kríze

Kubánska raketová kríza je vo všeobecnosti považovaná za bod, kedy sa ľudstvo najviac priblížilo k vypuknutiu neobmedzenej jadrovej vojny, ktorá by s veľkou pravdepodobnosťou skončila zánikom ľudskej civilizácie, ako ju poznáme. 

Predohrou tejto krízy bol komunistický prevrat na Kube v roku 1959 pod vedením Fidela Castra. Nový kubánsky režim sa začal hospodársky a politicky orientovať na Moskvu, čo prirodzene začalo dráždiť Američanov. 

Americké územie je od ostrova Kuba vzdialené iba na skok a tak sa americké vedenie snažilo zbaviť nepriateľa, ktorý bol pri hraniciach. Invázia kubánskych emigrantov, ktorá mala americkú podporu však skončila fiaskom. Kuba sa obávala o svoju bezpečnosť a žiadala Moskvu o podporu. 

Sovietsky vodca Nikita Chruščov nechcel iba podporiť Kubu, chcel ísť ešte ďalej. Hoci sa Chruščov verejne vychvaľoval, že jeho armáda vyrába jadrové rakety ako na bežiacom páse, realita bola taká, že Američania mali výraznú prevahu v jadrovom arzenáli. 

Americké bombardéry a rakety boli navyše rozmiestnené vo Veľkej Británii, v Turecku a v Taliansku odkiaľ mohli pohodlne zasiahnuť ciele v Sovietskom zväze. Na druhej strane, Sovietsky zväz horko-ťažko dokázal niečo podobné. Chruščov sa cítil v obkľúčení.  

Strategická nerovnováha jadrových síl, bezpečnosť pre Kubu a vlastne aj snaha ukázať Američanom, že Sovietsky zväz dokáže rovnako operovať raketami blízko ich hraníc viedla Chruščova k tomu, že na jeseň v roku 1962 začal tajne presúvať rakety stredného a dlhého doletu na Kubu. Okrem toho boli na ostrov na lodiach transportované aj početné sovietske jednotky. 

Američania o ničom nevedeli až do 14. októbra, kedy špionážne lietadlo U-2 vyfotografovalo sovietske rakety na Kube. Ráno 16. októbra už o všetkom vedel prezident USA John F. Kennedy. 

Krok od jadrovej vojny

Prítomnosť rakiet na Kube bola pre USA neprijateľná a Američania to vnímali ako priame ohrozenie národnej bezpečnosti. Sovietsky zväz si zjavne chcel použiť Kubu ako odrazový mostík na jadrový útok na USA. 

Kennedy dostal varovanie, že rakety sú schopné niesť jadrové hlavice, ktoré mohli urobiť ďaleko väčšie škody ako bomby zvrhnuté na Hirošimu a Nagasaki. Generáli prezidenta upozornili, že môžu zabiť desiatky miliónov Američanov a odštartovať celosvetovú jadrovú vojnu.

Americké vedenie na čele s Kennedym okamžite začalo rokovania ako odstrániť rakety z Kuby. Alternatívy boli rôzne - od diplomatického nátlaku až po letecký úder a inváziu na Kubu. 

V Bielom dome si však boli vedomí prípadnej sovietskej reakcie za akýkoľvek vojenský útok na Kubu. Sovietsky zväz mohol zaútočiť na Berlín, prípadne na raketové základne v Taliansku či v Turecku. Mnohí sa obávali priameho útoku na americké územie. 

Napätú atmosféru opísal vtedajší Kennedyho poradca Ted Sorensen: „K dispozícií neboli žiadne dobré možnosti. Všetky možnosti o ktorých sme rokovali mali svoje slabé miesta a riziká. Bolo to poprvýkrát v živote, čo som sa v noci prebúdzal so strachom, aby sme sa rozhodli správne a nezničili svet.“ (4)

Na sovietskej strane boli podobné dramatické rokovania. Ruský historik Andrej Zubov uvádza, že na mimoriadnom zasadnutí predsedníctva Ústredného výboru v noci 22. októbra Chruščov priznal závažnosť situácie. Chruščov zjavne videl, že jeho plán inštalovať rakety na Kube a vystrašiť USA môže skončiť katastrofou pre celé ľudstvo. 

Chruščov a minister obrany maršál Malinovskij chceli prípadnú americkú inváziu na Kubu odraziť aj použitím taktických nukleárnych zbraní. „Keď jadrové zbrane nenasadíme, Američania by mohli Kubu obsadiť,“ vyhlásil na porade Chruščov. (5)

Do tejto diskusie sa však zapojil aj člen predsedníctva Mikojan, ktorý argumentoval proti použitiu jadrových zbraní a napokon sa mu podarilo presvedčiť aj Chruščova. Záver stretnutia bol jasný - jadrové zbrane nesmú byť použité ani v prípade amerického útoku na Kubu. 

Do hry vstúpila diplomacia

V ten istý deň vystúpil s prejavom v televízii prezident Kennedy a oboznámil Američanov a svet so závažnou situáciou na Kube. Varoval, že každá raketa vypálená z Kuby proti akémukoľvek štátu na západnej pologuli, bude považovaná za sovietsky útok na USA, ktoré budú mať právo na vojenskú reakciu. Zároveň informoval o námornej blokáde (karanténe) Kuby. 

Svet sa však ďalej pripravoval na vojnu. Američania húfne nakupovali v obchodoch a pripravovali si podzemné kryty. Rovnako v Sovietskom zväze sa mnohí ľudia (hlavne rodiny patriace do nomenklatúry) sťahovali z veľkých miest na vidiek. 

Americké vedenie síce na Kubu nezaútočilo, zvolilo námornú blokádu, no ani tu nebola núdza o dramatické momenty. Američania chceli prinútiť k vynoreniu istú sovietsku ponorku, ktorá sprevádzala loď, ktorá smerovala k ostrovu Kuba. 

Posádka ponorky si to však vyhodnotila ako útok a rozhodla sa vypáliť jadrové torpédo. V poslednej chvíli však zasiahol dôstojník Vasilij Archipov a odpálenie torpéda zamietol. Archipov je dnes prakticky neznámy, no bolo to práve jeho rozhodnutie, ktoré zachránilo svet pred vojnou. (6) 

Nasledovalo niekoľko ďalších dní počas ktorých si americká aj sovietska strana posielala diplomatické odkazy. Kľúčovým sa stal rozhovor o situácii na Kube medzi ministrom spravodlivosti Robertom F. Kennedym a sovietskym veľvyslancom v USA Dobryninom.

Sovietsky zväz mal demontovať rakety na Kube a odviesť ich späť domov. Na strane druhej, USA sa zaviazali, že nikdy nezaútočia na Kubu. K tomu Američania pridali tajný dodatok o tom, že stiahnu svoje rakety z Turecka.  

28. októbra napokon Chruščov oznámil stiahnutie rakiet z Kuby. Krízu sa podarilo vyriešiť diplomatickou cestou a svet si mohol vydýchnuť. 

Príspevok pápeža Jána XXIII. 

Nemenej zaujímavá je úloha vatikánskej diplomacie počas kubánskej raketovej krízy. Katolícka cirkev v tom čase prežívala historickú chvíľu - 11. októbra 1962 bol slávnostne otvorený II. vatikánsky koncil, ktorý sa zaoberal aj výzvami moderného sveta. Jednou z nich bola nepochybne aj hrozba jadrového konfliktu. 

Postoj katolíckej cirkvi k existencii jadrových zbraní je kritický. Zároveň odsudzuje ich nasadenie, ako napríklad v prípade japonských miest, ktoré boli zničené na konci druhej svetovej vojny. 

Katolícke učenie hovorí, že použitie jadrovej zbrane nemôže slúžiť ako prostriedok k dosiahnutiu mieru a ani ako prevencia proti ešte väčším stratám vo vojne. V prípade bombardovania Hirošimy a Nagasaki sa často uvádza argument, že to bolo nevyhnutné kvôli ukončeniu bojov a ochrane ďalších životov. Cirkev však tento pohľad odmieta a učí, že nič nemôže ospravedlniť nasadenie zbraní hromadného ničenia. 

Kľúčovou postavou kubánskej krízy bol americký novinár a mierový aktivista Norman Cousins. Práve on sa stal spojkou medzi Washingtonom, Vatikánom a Moskvou. Cousins vďaka kontaktom dokázal vytvoriť pomyslený diplomatický most medzi Kennedym a Chruščovom s podporou pápeža Jána XXIII. 

25. októbra pápež v rozhlasovom prejave apeloval na štátnikov, aby krízu vyriešili mierovou cestou. Pápež vtedy prehlásil: „Prosíme všetkých, ktorí majú moc, aby neostali hluchí k tomuto výkriku ľudstva. Prosíme, aby urobili všetko, čo je v ich silách, aby zachránili mier. Iba tak sa môžu vyhnúť hrôzam vojny, ktorej hrozné dôsledky nedokáže nik predpovedať. Napomáhať, posilňovať a akceptovať rozhovory na všetkých úrovniach a v každom čase, to je pravidlo múdrosti a obozretnosti, ktoré priťahuje požehnanie neba a zeme.“ (7) 

Na druhý deň sa tieto pápežové slová objavili v novinách na celom svete, vrátane denníka New York Times a sovietskej Pravdy. Titulok v oficiálnych komunistických novinách znel: „Prosíme všetky vlády, aby neostali hluché voči tomuto výkriku ľudstva.“ (8)

Ján XXIII. však neprestával v neúnavnom úsilií o mier a snahe o elimináciu jadrových zbraní aj po skončení kubánskej krízy. V encyklike Pacem in terris z aprila 1963 napísal: „Hoci monštruózna moderná výzbroj odstrašuje ľudstvo od novej vojny, predsa sú oprávnené obavy, že ak sa neprestane s nukleárnymi pokusmi, vykonávanými na vojenské účely, môže to mať nebezpečné následky pre život na zemi.“ 

Pokračoval slovami: „Preto je naliehavou požiadavkou spravodlivosti, zdravého rozumu a ľudskej cti, aby sa prestalo s pretekami v zbrojení; aby jednotlivé štáty obojstranne a súčasne zredukovali výzbroj, ktorou disponujú; aby sa zakázali nukleárne zbrane; a aby konečne došlo k primeranému odzbrojeniu na základe spoločnej dohody, zaručenej obojstrannou účinnou kontrolou.“ (9)

V auguste 1963 bola v Moskve podpísaná dohoda, ktorá zakazovala testy jadrových zbraní v atmosfére, pod vodou a vo vesmíre. Pápež Ján XXIII. sa však tohto momentu už nedožil, pretože zomrel v júni. Napriek tomu jeho úloha mediátora a verejná výzva rozhodujúcim spôsobom prispela k ukončeniu karibskej krízy. 

O kubánskej raketovej kríze existuje veľa zaujímavých článkov a dokumentov. Za pozornosť nepochybne stojí aj film z roku 2000 o tejto kríze, ktorý má príznačný názov Trinásť dní. V hlavnej úlohe hrá známy herec Kevin Costner, ktorý stvárnil úlohu blízkeho Kennedyho poradcu. 

Robert McNamara neskôr poznamenal, že počas krízy zažil večer, kedy si myslel, že toto je zrejme posledný západ slnka v jeho živote. McNamarra dokonca konštatoval, že svet bol v roku 1962 zachránený od jadrovej vojny iba vďaka „šťastnej náhode.“ (10) Niektorí by však skôr povedali, že vďaka Bohu.

Informačné zdroje
(1) The Day After, ABC News debate 1983 (dostupné tu: https://www.youtube.com/watch?v=p3CLeA2bOKU&t=3603s&ab_channel=LocalRadioFrance)
(2) Syruček, M. Na prahu atómovej války. 2008
(3) https://historyinpieces.com/research/schlesinger-cuban-missile-crisis
(4) Cold War - Cuba (E10/24) (Dostupné tu: https://www.youtube.com/watch?v=yOxeZt217uw&ab_channel=VasileIuga)
(5) Zubov, A. Dějiny Ruska 20. století - díl II. 2015
(6) https://www.theguardian.com/science/2017/oct/27/vasili-arkhipov-soviet-submarine-captain-who-averted-nuclear-war-awarded-future-of-life-prize
(7) https://svetkrestanstva.postoj.sk/2922/prekonanie-karibskej-krizy-jan-xxiii-medzi-kennedym-a-chruscovom
(8) https://www.crisismagazine.com/2011/preventing-war-pope-john-xxiii-and-the-cuban-missile-crisis
(9) Ján XXIII. Pacem in terris. 1963. 
(10) Lukáš Martoš - Historie vývoje jaderných zbraní IV Jaderné doktríny. ( Dostupné tu: https://www.youtube.com/watch?v=bjqVsE0T9n4&list=LL&index=7&t=4039s&ab_channel=LLionTV)

Titulný obrázok - history.com