Santo subito! Slováci, kde máte svojich svätých?

Máme alebo prečo nemáme vzory - osobnosti na Slovensku nasledovania hodné so zapálením? Je to ich chyba, pretože pochybili, alebo je to v nás - nasledovníkoch?

Začnem s paralelou. Čítal som autobiografickú knihu jedného Nemca, ktorý počas II. sv. vojny mal skúsenosť s tým, ako Taliani reagujú na výnimočných ľudí a už za života vykrikujú santo, santo.... vlastne tým pochopil, prečo majú ich tak veľa.

Dlhšie vo mne žije myšlienka, ktorá vzplanula v jeseni na koncerte Verím Pane po 25-tich rokoch v Púchove, kde som mohol vidieť na pódiu nie len "fotrov a slečný-matky" (ako sme dospeli) ale už aj s ich deti. A tak uvedomil som si, že síce o Jurajovi Drobnom si niektorí môžu myslieť, že je "šialenec" plný nedostatkov, ale reálne ovplyvnil a zmenil mnohým mladým život. Vybudoval dielo, ktoré žije už v ďalšej generácii.

Neskôr o niekoľko mesiacov, pri úmrtí kardinála Korca a neskôr Antona Srholca sa mi to len viac potvrdilo. Odchádzajú pamätníci komunizmu, ktorí napriek všetkému vybudovali úžasné diela vo svojom prostredí a forme.

Myslím si, že celé to má dva rozmery. Na Slovensku máme skutočné osobnosti.

Máme tu výnimočných žijúcich ľudí ako napr. kňaz Marián Kuffa, ktorý vybudoval/buduje výnimočné dielo; Juraj Drobný, ktorý dal slovenskému gospelu festival a mladým priestor na prezentáciu (také kresťanské „Superstar“); Amantius Akimjak, ktorý výnimočne prispel k rozvoju Katolíckej univerzity a obnoveniu nie len vysokého školstva v Spišskej diecéze i v Levoči; Vladimír Krčméry – lekár, vysokoškolský pedagóg a dokonca aj Ján Figeľ, bez ktorého by už možno KDH bolo len demokratické hnutie bez kresťanstva a ďalších.

Ale máme osobnosti už aj v nedávnej minulosti, ktoré síce nie sú medzi nami, ale stále rezonujú napr. Ladislav Hanus, Anton Tunega, Silvester Krčméry, monsignor Viktor Trstenský, Július Chalupa a ďalší.. Boli to osobnosti, ktoré zanechali hlbokú brázdu v živote ľudí, ako aj veľké dielo napriek protivenstvám. Avšak, žijúci i nežijúci majú jedno spoločné - trpeli, prinášali obetu, viedli statočný život a ich charakter i životné postoje sa nemenili aj keď to bolo životu nebezpečné. A často krát nielen, že ich nepriatelia napádali, ale schytali rany aj od vlastných.

Ich obeta a utrpenie bola základom  pre formovanie množstva mladých, ktorých motivovali pre angažovanie sa vo verejnom živote aj v politike. Pamätám si, že nás viedli, aby sme prakticky žili svoju vieru,  k statočnosti, k vzdelávaniu sa a práci na sebe, k spoznávaniu a ochrane pravdy, slobody a rozvoju spoločného dobra pre národ v kresťanských tradíciách. Myslím, že toto aj spájalo politikov - kresťanov v 90-tých rokoch...ešte sa pamätalo na utrpenie predošlých rokov... Dnes sa viac kladie dôraz na marketing a oslovenie "zákazníka", hovorí sa o láske, nadšení, kto sa viac modlí a na obetu i utrpenie za spoločné dobro sa zabudlo. Máme tu "úspešných kresťanských vodcov", ktorí ešte netrpeli a neprinášali obety ani len v osobnom živote, nie to za spoločné dobro. Je otázne, či vôbec sú ochotní to podstúpiť. Čas ukáže...Áno, zjednocujúci prvok v podobe viditeľného spoločného nepriateľa tu dnes nemáme, a asi sa aj zabudlo na neho, napriek tomu on tu stále je...

Ten druhý rozmer je, že na každom jednom z vyššie uvedených nájdete niečo zlé, nejaké pochybenie...na každého z nich sa niečo „nájde“ nejaká mediálna „škvrna“ vďaka ktorej jeho vzor viete  spochybniť či dokonca zničiť. A my Slováci - kresťania, ľahkovážne sme naklonení tomu veriť, relativizovať ich prínos a autoritu a zničiť celkové dobro bez milosti...dokonca máme ešte aj "meter" podľa, ktorého by mali danú "osobnosť" bez milosti potrestať, ešte pred vznesením viny.

Mám za to, že niekto môže toto nesmierne využívať na vlastné ciele a živiť túto negatívnu vlastnosť ľudu...Dnes je módne, že hľadanie pravdy cez kritické myslenie sa vyhlási za neustále frflanie a kritizovanie... Dialóg a hľadanie dohody (kompromisu) sa vyhlási za hádku a nestabilitu... Iný názor sa zosmiešni alebo "protivník" sa vyhlási  za triedneho nepriateľa, ktorého treba čo najskôr zostreliť.  Spoločenstvo sa vyhlási za zlepenca a nestabilitu... Stabilita je len keď som sám...Nechápem ako ľahko toto "zožerieme" a ako ľahko sa to v nás, v národe zakoreňuje ako "svätá" pravda na každom spoločenskom stupni... Možno, že nám chýbajú svätí politici - štátnici, ktorí by národ pozdvihovali a nie v ňom živili primitívne a negatívne vlastnosti.

Ale čo, keď našimi hrdinami sú zbojník -  Jánošík a na hrade nám stojí Svätopluk s podivnou minulosťou....Rozlišujme, kto nás čím kŕmi a aký mediálny svet vzorov nám tu vytvára.

Platí, že výnimočnou osobou sa človek stane Božou milosťou a vlastnou snahou, ale svätým sa stáva až po smrti a to prispením aj žijúcich. Tým, že jeho výnimočnosť si vážia, nasledujú a s hrdosťou ohlasujú. Potrebujeme sa vrátiť k hľadaniu pravdy v tomto mediálnom svete, musíme kriticky myslieť a vyberať medzi "celebritami". Keď sa taká osobnosť medzi nami vyskytne, tak potom si ju viac vážiť, chrániť a zomknúť sa okolo nej...i tak taliansky trošku kričať santo, santo...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo