Mahlerove symfónie sú dlhé s veľkým obsadením orchestra, často aj so sólistami a zborom. Hudobníci neraz hrajú aj zo sály a balkónov. Autor si vymýšľal rôzne netradičné nástroje a najmä hráčom na bicie nedal vydýchnuť. Lietali od bubna k bubnu, všade mali svoje stojany a noty. Celé dielo trvalo skoro poldruha hodiny, budova Rozhlasu sa napriek tomu nezrútila.

V r. 1965 som sa s Mahlerom prvýkrat „stretol" v Lipsku, bolo to v budove opery na uvedení Symfónie č.3. Vyšiel som omámený, vonku ma čakal skamenený les starý 100 miliónov rokov. Mám rád najmä jeho nepárne symfónie.

Mahlerovej rodine zomreli dve dcéry. Jeho smutné piesne o mŕtvych deťoch som neraz počúval a na ne spomínal, aj dcéra Mária ich spievala.  

Včera, 10.9.2022, som bol na výbornom koncerte, ktorý v Csákyho kaštiely v Prievoze zorganizoval Cultus Ružinov. Odznelo slávne Verdiho Requiem, venované všetkým obetiam vojnových konfliktov. Účinkujúci boli z krajín Vyšehradskej štvorky: Slovenská filharmónia, Maďarský národný zbor, slovenský basista Peter Mikuláš, maďarský tenorista István Horváth, česká sopranistka Helena Beránková a poľská mezzospranistka Agnieszka Cząstka-Niezgódka. Dielo sa predviedlo pod majstrovskou taktovkou slovenského dirigenta Miloslava Oswalda. Pod stálou hrozbou vetra a dažďa účinkujúci ho zvládli v neľahkých podmienkach. Trvalo temer poldruha hodiny. Silno fúkalo, ale neodfúklo - noty, mikrofóny, aj ľudí, spŕchlo, ale nepršalo a koncert pokračoval do konca s drahými nástrojmi a kostýmami. Kvapky začali pár krát padať, diváci otvárali dáždniky, ale účinkujúci vydržali. Nebo poslúchlo modlitby – ba pri Lux Eterna sa ukázala nad nami modrá obloha, upozornila ma na to Barbara Branická!

Verdiho Requeim som počul mnohokrát. Mám ho ešte na modrej dvojplatni s azbukou, ktorú som pred polstoročím doniesol z Moskvy. Najviac však  spomínam na jeho prevedenie 13.4.2005 v kostole Panny Márie Anjelov v Ríme, po smrti pápeža. Bolo nezabudnuteľné počúvať ho v Michelangelovom kostole, s orchestrom a zborom rímskej opery, s výbornými sólistami na pozadí pápežovho hlasu a projekcie jeho fotografie. Slzy sa tlačili do očí a zimomriavky behali po chrbte. Až vtedy som si dobre uvedomil, že Ján Pavol II. navždy odišiel.

V každom diele - Vzkiesení a Requiem - sa stále skloňuje Boh, Ježiš Kristus, smrť, spása, večný život. Verím, že plné auditória najmä mladých nevnímali iba krásnu hudbu, ale aj tieto slová.

PS: Blog som publikoval v rýchlosti, pred omšou o 10,30. Ospravedlňujem sa pre viaceré chyby, ktoré som až teraz opravil.