Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
10. september 2022

Pavol - prvý hriešnik

Prvý list Timotejovi patrí v zaužívanom kánonickom poradí biblických kníh k prvému spisu novozákonnej skupiny známej ako tzv. „pastorálne listy“. Okrem neho tu patria aj Druhý Timotejovi a list adresovaný Títovi. S ostatnými Pavlovými listami ich spája meno uvedeného autora. Ich osobitosť spočíva v tom, že sú adresované nie komunite, ale konkrétnemu spolupracovníkovi a že sa svoj takmer celý obsah venujú praktickým radám na usporiadanie života v ranných miestnych cirkvách. Odtiaľ aj meno „pastorálne“, čiže „pastierske“.
Pavol - prvý hriešnik

Zamyslenie na evanjelium tejto nedele nájdete tu.

Ďakujem tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal za verného a zveril mi službu, hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo, lebo som to robil z nevedomosti v nevere. Ale nadmieru sa rozhojnila milosť nášho Pána s vierou a láskou, ktoré sú v Kristovi Ježišovi.
Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich. Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Kristus Ježiš všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria pre večný život.
Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov. Amen. (1 Tim 1, 12-17)

Okolnosti ich vzniku sa odvíjajú od klasickej otázky ohľadom ich autenticity. Obidva odborné názorové tábory operujú so silnými argumentami. Zástancovia autorstva apoštola Pavla poukazujú na veľmi osobný štýl, odkazy na témy a mená nachádzajúce sa v ostatných pavlovských listoch či Skutkoch apoštolov a samotný údaj, že sa za Pavla v texte pasuje samotný pisateľ. Oponenti na to reagujú literárnym a historickým faktom. Dielo obsahuje množstvo štylistických znakov a slov, ktoré nesporné autentické listy nepoznajú, resp. v nich nehrajú významnú rolu. Chýba aj nejaké hlbšie rozvinutie niektorej z charakteristických Pavlových teologických myšlienok. Dôležité ďalej je aj datovanie listu. Podľa tohto druhého názoru text opisuje taký rozvinutý stupeň vnútornej organizácie Cirkvi, ktorý mohol nastať až po čase Pavlovej smrti. Otázka autorstva tak stále ostáva na stole. V súčasnosti majú v tejto akademickej pre stále navrch skeptici. Toľko potrebného vedieť k úvodu.

Náš liturgický výber na túto nedeľu je vybraný z prvej kapitoly (vv. 12-17) v úvode spomínaného Prvého listu Timotejovi. Ide o úsek, ktorý by sa literárno-štylisticky dal nazvať ako vzdávanie vďaky. Ako pevnú súčasť ho poznáme aj z ostatných Pavlových spisov. Výnimku tvorí iba „naštvaný“ list Galaťanom. No aj tak sa naša pavlovská „ďakovačka“ od ostatných značne líši. A to hlavne umiestnením a smerovaním.

Autor netypicky Bohu ďakuje za to, čo vykonal v jeho vlastnom živote. Zdieľať

Zvyčajne sa táto povinná jazda antickej korešpondenčnej kultúry umiestňovala hneď po pozdrave. Tu sa však po pozdrave (1,1.2) autor hneď zameriava na pokyny Timotejovi (1,3-11). Na chudáka Timoteja, ktorý dostal na starosť cirkev v Efeze, sa hneď leje spŕška slov, ktoré autoritatívne a značne negatívnym spôsobom priam až útočia na nám neznámych učiteľov, ktorý podľa Pavla hlásajú bludy. Inštrukcie sa ďalej odvolávajú na zákon (pravdepodobne Tóru), ktorého hlavnou úlohou je tu dať veci do poriadku. O čo tu asi išlo? Správny spôsob používania Zákona netkvie vo zväzovaní tých, ktorý sú spravodliví v Kristovi, ale v odhaľovaní tých čo žijú hriešne. A aby sme neostali len pri bezzubej abstrakcii, koho tým autor myslí, vysúka sa nám hneď katalóg tých najhorších zvráteností, aké svet pozná. Až sa moderný človek pýta, či má byť toto všetko o čistom moralizovaní a kde teda ostal priestor na lásku spomínanú v 5. verši? Netreba sa báť. Tá v dosť špecifickej forme nastupuje hneď v našom nasledujúcom úseku, ktorý konečne dáva priestor vďakyvzdaniu.

Stabilným predmetom známych ďakovných chválospevov z ostatných Pavlových listov sú adresáti a ich dobrý život. Tu však autor netypicky Bohu ďakuje za to, čo vykonal v jeho vlastnom živote. Máme takto pred sebou jeden z najdojímavejších kúskov Nového Zákona. Pavol v ňom svojmu Pánovi, povedané dnešnými slovami, ďakuje za milosť povolania k apoštolskej službe, ktorú predchádzalo omilostenie z jeho predchádzajúceho hriešneho života. Tento apoštol sa tu skutočne nešetrí. Sám seba nazýva rúhačom, prenasledovateľom, násilníkom a dokonca neveriacim. Tu ale pozorný poslucháč a čitateľ stŕpne. Niečo tu nesedí. Hoci môžeme Pavlovo vyznanie o svojej minulosti plnej nenávisti voči Kristovi a kresťanom nájsť na mnohých iných miestach Písma, len sťažka sa dá povedať, žeby sa tam zároveň štylizoval do pozície hriešnika. Naopak. Sám seba v tom čase vždy považoval za zbožného žida, ktorý verne dodržiaval všetky Božie prikázania. Textuálna ťažkosť sa teda dotýka  spomínaného problému autorstva. Buď tu máme pred sebou uväzneného Pavla na sklonku života, ktorý svoje dávne konanie vidí v novom svetle, alebo pseudoautora, ktorý, síce dosť trúfalo, predstavuje Apoštolovu osobu nie cez jeho veľké skutky ale cez udalosť zmeny jeho života.

Je prvým v zmysle svojej služby hlásanie evanjelia, ktorého obsahovým jadrom je odpustenie,  ktorého zasa účinky hlásateľ v prvom rade ukazuje na svojom vlastnom životnom príklade. Zdieľať

Tak či onak, sa v našom čítaní Pavol opäť raz stáva príkladom na nasledovanie. Priam až leitmotívom tejto krásnej pasáže sa stáva výrok na ktorý upozorňuje aj jeho samotný tvorca: „Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich.“ (1,15) Pavol samozrejme nie je prvým hriešnikom chronologicky, kvantitatívne a ani kvalitatívne. Nezhrešil ako prvý, nenapáchal najviac hriechov a ani tie najťažšie. Je prvým v zmysle svojej služby hlásanie evanjelia, ktorého obsahovým jadrom je odpustenie,  ktorého zasa účinky hlásateľ v prvom rade ukazuje na svojom vlastnom životnom príklade.

Inzercia

Každá jedna cirkevná štruktúra, každé jedno prikázanie a poučovanie sa bez záchrany zhora stáva zbytočné. Zdieľať

Každá jedna cirkevná štruktúra, každé jedno prikázanie a poučovanie sa bez záchrany zhora stáva zbytočné. Teologicky povedané: nespasia nás. Zmysel a zdravý spôsob využitia dostávajú až cez osobnú skúsenosť s Kristom, ktorý človeka tápajúceho vo vlastných hriechoch povyšuje na úroveň svojho dôveryhodného služobníka. Čiže cez takú skúsenosť, o ktorej svätého Pavla počujeme svedčiť v našom čítaní.

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Foto: wikimedia

Centrum sa zameriava predovšetkým na výskum a vzdelávanie v oblasti biblických a blízkovýchodných vied s interdisciplinárnych presahom do iných oblastí, na popularizáciu vedeckého štúdia biblického a blízkovýchodného sveta, na biblický apoštolát a formáciu. Členmi Centra sú kňazi Košickej arcidiecézy zaoberajúci sa štúdiom biblického a blízkovýchodného sveta. Viac o Centre a jeho aktivitách na www.biblia.abuke.sk

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.